Tak nám páni ministri konečne schválili stratégiu, na základe ktorej by sme na Slovensku mali v rokoch 2007 - 2013 minúť vyše 400 miliárd korún z eurofondov.
Niektorí podnikatelia vyjadrujú nevôľu, keďže vláda nechce naďalej pokračovať v doterajšej praxi, keď bolo cez eurofondy možné selektívne podporiť vybrané aktivity súkromného sektora. Znamená to stop ďalšiemu narúšaniu trhu. A je to správna vec. Neznamená to však, že by sa podnikateľom z eurofondov neušlo. Ich miesto v systéme sa však zmení. Z postu možného konečného prijímateľa europeňazí sa súkromníci presunú do pozície dodávateľa prác a služieb pre verejný sektor - teda pre štát, jeho príspevkové a rozpočtové organizácie, ale i obecnú a krajskú samosprávu a organizácie v ich zriaďovateľskej pôsobnosti. V tejto oblasti sa súkromný sektor s tým verejným prostredníctvom procesu verejného obstarávania stretáva pravidelne už i dnes. O každodennom klientelizme a korupcii pri prerozdeľovaní eurofondov a ostatných verejných financií by vedeli obe strany rozprávať dlho. Až na ojedinelé výkriky do tmy však počujeme len ťaživo dunivé ticho. A tak si domýšľame. A rečníme o potrebe väčšej transparentnosti.
Základná príčina, prečo vláda o stratégii prerozdeľovania eurofondov rozhodla až po niekoľko týždňov trvajúcich ťahaniciach medzi SDKÚ a SMK, je spor, ktorý ministri viedli o počet operačných programov. Prečo? Lebo takmer každé ministerstvo chcelo riadiť ten "svoj" operačný program a prerozdeľovať eurofondy na tie "svoje" priority. Namiesto siedmich programov, pôvodne navrhovaných ministrom Gyurovszkým (SMK), bude nakoniec na nátlak ministerského tandemu SDKÚ v zložení Mikloš - Radičová operačných programov spolu až desať. Namiesto piatich ministerstiev, na ktorých by sa rozhodovalo v ďalšej sedemročnici o smerovaní eurofondov, sa nakoniec budú koneční prijímatelia so žiadosťami o podporu projektov unúvať priamo až na sedem ministerstiev. A nakoniec, už teraz pracuje na ministerstvách vyše 500 úradníkov, ktorí majú v opise práce dbať na vyhlasovanie výziev, následný výber a schvaľovanie projektov, a tiež vyplácanie platieb z eurofondov pre konečných prijímateľov. Podľa stratégie schválenej vládou by sa počet byrokratov zaoberajúcich sa eurofondmi na ministerstvách mal zvýšiť počas budúceho roka na neuveriteľných vyše 2 000. Ak predpokladáme, že hrubé mesačné personálne náklady (mzda, daň a povinné odvody) na jedného štátneho zamestnanca budú reálne tvoriť približne 50 000 korún, tak nám vychádza, že štát ročne len za týchto byrokratov minie z našich daní vyše jednej miliardy korún. A to vláda dokonca na tento rok naplánovala vyšší rast verejných výdavkov ako sa očakáva inflácia.
Brian M. Riedl, expert vplyvného amerického konzervatívneho think-tanku Heritage Foundation, o prerozdeľovaní verejných financií vládami tvrdí: "Mnohé verejné programy škodia ekonomike, pretože prinášajú centralizáciu kompetencií v rukách politikov a byrokratov na úkor podnikateľov a rodín. Aktéri s osobitnými záujmami získavajú pomocou vlády výhody, ktoré by inak od jednotlivcov a firiem nezískali." Je najvyšší čas zamyslieť sa nad úlohou vlády a štátu v ekonomike a spoločnosti. Alternatíva k našej opäť čoraz moletnejšej vláde a všade zasahujúcej štátnej chobotnici tkvie v redukovaní úlohy verejného sektora a rozširovaní priestoru pre slobodné a zodpovedné rozhodovanie jednotlivcov a firiem.
Ruka v ruke so znižovaním daní a odvodov by sa mali znižovať i vládne výdavky. Tak by malo znieť i jedno zo základných "prikázaní" pravicových strán. Neplatí to však pre našu vládnucu pravicu, ktorá akosi prirýchlo stihla napáchnuť európskou ideológiou prerozdeľovania v mene prázdnych hesiel. Eurofondy sú toho azda najlepším príkladom. Spôsobujú totiž bujnenie štátu a rast verejných výdavkov len podporujú. Nuž a na dôsledky pôsobenia všeobjímajúceho štátu sa stačí pozrieť na čoraz častejšie horiace predmestia a demonštráciami zaplnené ulice Paríža.
Autor je analytikom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika