Budúcnosť pravice na Slovensku je neoddeliteľne spojená s budúcnosťou kresťanskej politiky. Niežeby nejestvovala občianska pravica. Tá tu je a má svoje nezastupiteľné miesto. Je profesionálna, dobre organizovaná, ale technokratická. Voľby ukázali, že jej chýba predovšetkým ľudský rozmer. Práve tento rozmer by mali do politiky vnášať kresťania.
Kresťanské politické hnutie vzniklo kedysi z túžby po slobode. Bolo to v časoch komunistickej tyranie. Nikto ho centrálne neorganizoval. Zrodilo sa v tisíckach slovenských rodín, malých spoločenstvách, okolo neohrozených aktivistov, ako hnutie, ktoré sa v našej vlasti postavilo proti ateistickému režimu a jeho totalite. Bolo to široké hrdinské hnutie bezmocných proti zdanlivo všemocnému režimu. I keď sa nehlásilo priamo k politike, svojím neohrozeným vzdorom a túžbou po slobode bolo už toto spontánne hnutie kresťanov vo svojej podstate politickým hnutím.
Z tohto širokého základu sa po roku 1989 začala koncipovať i formálna politická základňa pre nové, slobodné podmienky. Z niekdajšieho veľkorysého hnutia sú však dnes už len trosky. Prepadlo malichernej straníckej logike. Už to nie je o túžbe po slobodnom živote, o prenikaní radostnej kresťanskej nádeje do života spoločnosti, o napĺňaní slobodnej spoločnosti duchom, ale o percentách, o peniazoch, o panovaní a o záujmoch.
Kresťanská politika nepotrebuje zničujúcu vnútornú diskusiu, o akej sa dnes hovorí v KDH. Tá prinesie iba ďalší bratovražedný boj. Kresťanskej politike neprospeje ani blahosklonná kritika KDH zo strany SDKÚ, usilujúcu sa preťahovať si voličov. Nová kresťanská politika potrebuje predovšetkým ducha, ktorý ju znovu obnoví ako hnutie. Hnutie, kde budeme zasa hľadať cestu k sebe, napriek odlišným názorom a aj chybám, voči ktorým nie je nikto imúnny.
Hnutie, čo príde s vlastnou víziou spoločnosti: založenou na tom, čomu ako kresťania veríme, na spolupráci s každým, kto sa usiluje o spoločné dobro a hľadajúcou odpovede na skutočné otázky, ktoré prináša život. Musí ísť ako apoštoli medzi ľudí. Hlásať, vysvetľovať, polemizovať s tým, čo vidíme ako škodlivé pre národ, pre ľudstvo, ale hlavne predkladať radostnú víziu toho, čomu veríme a čo sa usilujeme premietnuť i do nášho verejného života. A to všetko tak, že nesmieme zabúdať, že i tí, čo vidia svet inak, sú našimi bratmi a sestrami - teda priateľsky. Kresťania v politike by mali byť aktívni a mali by byť priateľmi ľudí, nie ich sudcami.
Prehra pravice je prirodzenou reakciou na tvrdosť srdca jej vlády. Neviňme z toho ľud za jeho voľbu, ani straníckych vyjednávačov po voľbách. Kresťanské riešenie nie je hľadať vinníka vo vierolomnosti či neochote druhých. Začnime každý od seba! Kde sme prestali vnímať potreby a starosti ľudí, za osud ktorých sme prijali zodpovednosť? Kde sme zatvrdili svoje srdcia? Našou veľkou úlohou je postupne toto zlepšiť. Nie hľadať úskoky a chytráčiť s počtami poslancov, ale pripravovať návrat k poctivej politike.
Kresťanská politika sa stane požehnaním pre národ, keď nadviaže na dedičstvo toho širokého kresťanského politického hnutia, aké sa zrodilo za komunizmu. Dnes to, pravda, nebude zápas o slobodu. Bude to zápas o to, aby sme pri tom, čo ako pravičiari zdôrazňujeme, že každý je zodpovedný za svoj život, nezabúdali, že zároveň sme zodpovední aj za životy druhých ľudí. Zápas o pravú solidaritu. Nie takú, o akej hovorí nová vláda. Kresťanská solidarita je v ostrom protiklade s tým, čo za solidaritu označujú komunisti a ľavičiari. Pre kresťanov solidarita nie je bojovým heslom, ktoré podnecuje nenávisť slabých voči silným a je pripravené siahnuť človeku na jeho slobodu. Kresťanská solidarita je politickým vyjadrením druhého najdôležitejšieho prikázania: prikázania lásky k blížnemu. Rešpektuje slobodu človeka, ale upozorňuje ho, že ak má viac šťastia ako jeho blížny, nemal by na neho zabúdať.
Skutočná solidarita môže byť v dnešnom sebeckom svete mocným zdrojom energie, na ktorom možno znovu obnoviť široké kresťanské hnutie. Hnutie, v ktorom pôjde o spoločnosť, kde človek nezostane bez človeka. Toto by bol skutočný prínos kresťanov nielen pre pravicovú politiku, ale predovšetkým pre našu vlasť.
Autor je predsedom Misie 21