Ľudstvo má dve možnosti - prvou je spomalenie globálneho otepľovania, druhou adaptačné opatrenia na jeho dôsledky. Za predpokladu, že vezme rozum do hrsti, hovorí klimatológ Milan Lapin.
Dá sa povedať, že sa na Slovensku zmenila klíma za posledných 30 - 50 rokov?
Určite sa zmenila. My hodnotíme zmeny klímy odvtedy, odkedy máme kvalitné meteorologické pozorovania na Slovensku, t. j. od roku 1871. Dá sa povedať, že hlavne po roku 1987 - 1988 došlo k dosť dramatickému nárastu teploty vzduchu a k dosť dramatickej zmene aj ostatných meteorologických prvkov.
Čo znamená dramatická zmena pre klimatológa? A čím si to vysvetľujete?
Pod pojmom dramatická zmena rozumieme nie zmenu z roka na rok, ale akýsi dlhodobý trend. A tento dlhodobý trend hovorí, že za sto rokov sa u nás oteplilo o 1,2 stupňa Celzia v ročnom priemere, dokonca v lete sa oteplilo ešte o trochu viac. V období posledných 20 rokov (od r. 1988) bolo napríklad v Hurbanove v priemere o 0,9 °C teplejšie ako bol normál z rokov 1951 - 1980, vo vegetačnom období roka dokonca o 1,1 °C. Táto zmena sa môže niekomu zdať príliš malá, ale jeden stupeň teploty dlhodobého priemeru je rozdiel medzi Komárnom a Trenčínom alebo medzi Lučencom a Banskou Bystricou a štyri stupne Celzia je rozdiel medzi Komárnom a Popradom. Každému je jasné, že v Poprade sú podstatne odlišné klimatické podmienky ako v Komárne. Už najmä preto, že sa tam pestujú iné plodiny a je tam iný čas dozrievania ovocia...
Ak hovoríte, že v Poprade to bude vyzerať ako v Komárne, ako bude vyzerať klíma v Komárne alebo v Bratislave?
Do konca tohto storočia hrozí také riziko, že sa naozaj môže otepliť až o štyri stupne Celzia, čiže v Poprade bude podobná klíma, aká bývala pred pár desaťročiami v Komárne. V Podunajskej nížine očakávame takú klímu, aká je napríklad v Pádskej nížine. Čiže teplejšiu, a hlavne suchšiu v lete, pričom zimy budú s malou, alebo iba s ojedinelou snehovou pokrývkou a s častejšími dažďami. V podstate očakávame nepríjemnejšiu klímu ako bola doteraz.
Jedna vec je klíma, druhou zasa, ako sa bude prejavovať jej vplyv na flóru a faunu na našom území. Môžeme očakávať migráciu cudzozemských rastlín, hmyzu a živočíchov...?
Áno, môžeme s tým počítať. Dá sa to vysvetliť asi takto - normálny rozdiel alebo pokles teploty vzduchu je asi o 0,6 stupňa Celzia na 100 metrov nadmorskej výšky. To znamená, že ak sa oteplí o 1,2 stupňa, ide o posun o 200 metrov nadmorskej výšky. Pri rozdiele 2,4 stupňa je to 400 metrov posunu nadmorskej výšky. Čiže čím bude teplejšie, tým viac budú stúpať do väčšej nadmorskej výšky aj biologické druhy, lebo tam budú mať vhodnejšie podmienky. Ale na druhej strane jestvuje aj horizontálny, šírkový posun, to znamená od juhu na sever. A ten pozorujeme už aj dnes, keď celý rad druhov, hlavne hmyzu, škodcov, ale aj niektorých vyšších živočíchov a rastlín, postupuje na sever. Ako sa pohybujú rastliny? Postupne sa rozmnožujú a rozširujú smerom na sever a keď nájdu vhodnejšie podmienky, najmä ak nemajú prirodzených nepriateľov, tak sa rozširujú. Veľmi nebezpečné je to, že sa rozširujú aj niektorí biologickí škodcovia a tí u nás nemajú prirodzených nepriateľov, v dôsledku čoho sa môžu aj kalamitne premnožiť. V ich domovských krajinách, naopak, ich prirodzení nepriatelia brzdia takéto kalamitné rozšírenie.
Posúvajú sa iba škodcovia a ich prirodzení nepriatelia nie?
Predátory alebo biologické druhy, ktoré tlmia ich rozšírenie, nemajú takú rýchlu reakciu. Posun ekosystémov nie je koordinovaný, niektoré druhy sa posúvajú rýchlejšie, iné pomalšie. Ale to je skôr téma pre biológov.
Ako reaguje na tento posun ekosystémov domáce rastlinstvo, hmyz a živočíchy?
To je takisto závažný problém, lebo pre niektoré biologické druhy, predovšetkým pre rastliny s prirodzeným výskytom, sa zhoršujú podmienky a musia ustupovať - pokiaľ majú kam. Keď už musia ustupovať, tak ustupujú smerom na sever, do vyššej zemepisnej šírky, prípadne do vyšších polôh, do kopcov, kde je ich konečnou métou horná hranica pohorí. Ak dosiahnu vrchol a už nemajú kam ustúpiť, tak vyhynú. Toto je príklad Indonézie alebo ostrovných štátov s vysokými horami. Rastliny a živočíchy ustupujú nahor, pokiaľ majú kam - ak nie, vyhynú. Takýmto spôsobom každý rok vyhynú desiatky, možno stovky biologických druhov.
Ako sa tieto zmeny, rastlinné, biologické, živočíšne, klimatické prejavujú na človeku?
Samozrejme, človek je súčasť prírody, či to chceme alebo nie. Dnešný človek, ktorý žije v klimatizovaných priestoroch a panelákoch, si myslí, že je izolovaný od prírody, ale to platí len do určitej miery. Človek využíva prírodné zdroje, a často sa pohybuje v prírode, ktorá nás nepriamo ovplyvňuje aj frekvenciou výskytu nepriaznivých meteorologických javov, ako sú búrky, tornáda, povodne, suchá, víchrice. Čiže ak dôjde k významnej zmene klimatických podmienok, musíme počítať s tým, že dôjde aj k významným zmenám nebezpečných meteorologických javov a udalostí, ktoré môžu ovplyvniť aj - nechcem povedať existenciu človeka - jeho aktivity a v mnohých prípadoch aj ekonomickú efektívnosť niektorých našich aktivít.
Povrchný laický pohľad hovorí, že extrémnych prejavov počasia je v posledných rokoch oveľa viac. Môžeme hovoriť o záplavách, tornádach a podobne, ktoré sa v tomto našom stredoeurópskom priestore neobjavovali... ale platí to aj globálne, je ich oveľa viac. Čím sú spôsobené?
V tomto prípade musíme uviesť na pravú mieru tri dôležité fakty. Prvý fakt je ten, že dnes sú oveľa lepšie toky informácií, to znamená, že sa rýchlo dozvieme o všetkých výnimočných udalostiach, ktoré sa vyskytnú kdekoľvek na svete. V minulosti to tak nebolo. Druhým faktom je, že je na Zemi oveľa viac ľudí. Navyše ľudia žijú aj v tých najnepriaznivejších oblastiach, aj v takých, ktoré boli v minulosti neobývateľné. A tretím dôležitým faktom je, že ľudia sú oveľa bohatší, majú oveľa viac prostriedkov a tovaru, ktoré môžu byť poškodené alebo zničené nepriaznivým počasím. Škody sú vyššie, lebo máme viac majetku, ktorý sa dá poškodiť. Čiže ľudia žijú na takých miestach, kde môžu byť viac poškodení a máme aj viac informácií. Napriek tomu máme k dispozícii podklady nezávislé od týchto troch faktorov, ktoré potvrdzujú, že nepriaznivých udalostí a nebezpečných prípadov počasia ani nie je viac, ako bolo v minulosti, ale ich prejavy sú výraznejšie. Čiže tie udalosti, ktoré sú najškodlivejšie, sú ničivejšie ako boli v minulosti. Je to spôsobené tým, že sa tieto udalosti odohrávajú v teplejšej atmosfére, teda za výhodnejších energetických a vlhkostných podmienok. Čím je vyššia teplota vzduchu, tým je v atmosfére viac vody v skupenstve vodnej pary a tým sa aj zlepšujú podmienky na vývoj najextrémnejších javov, ako sú napríklad tropické cyklóny, tornáda, silné víchrice, t, j. že tie najničivejšie udalosti majú dramatickejší priebeh ako v minulosti. Čiže celkový počet ani tak nevzrástol, ako počet a intenzita tých najničivejších.
Spoločným prvkom týchto prejavov počasia akoby bol trend globálneho otepľovania. Dá sa tento jav vôbec spochybňovať?
Predovšetkým musíme zdôrazniť, že trend globálneho otepľovania sa dá merať. My máme dnes už možnosti, ako zmerať globálnu teplotu a jej zmeny z roka na rok. Naši britskí kolegovia vybrali tritisíc meteorologických staníc na celom svete, ktoré sú kvalitné a majú dlhé rady pozorovaní. Tieto stanice fungujú najmenej od roku 1951 v podstate nepretržite na tých istých miestach, od roku 1951 je teda možné monitorovať veľmi detailne zmeny klímy na celej Zemi. Smerom do minulosti je týchto kvalitných staníc čoraz menej, preto sa vedci rozhodli, že odchýlky globálnej teploty sa dajú skonštruovať na základe priamych meraní len od roku 1851, čiže za vyše 150 rokov. V dávnejšej minulosti sa určuje globálny priemer teploty podľa nepriamych indikátorov zmien klímy (letokruhy, ľadovce, riečne sedimenty...). Od roku 1851 máme tak zaznamenaný trend zmien globálnej aj regionálnej klímy a môžeme identifikovať, ktorá časť týchto zmien má prirodzený charakter a ktorá neprirodzený. Prirodzený charakter zmien klímy sa dá vysvetliť predovšetkým vplyvom meniacej sa intenzity slnečného žiarenia, ale aj takými udalosťami, ako je El Niňo, sopečné výbuchy a celý rad ďalších prirodzených faktorov. Neprirodzenými faktormi, antropogénnymi, sú zmeny využívania krajiny a v posledných rokoch predovšetkým emisia skleníkových plynov a aerosólov do atmosféry. Čiže ak chceme spochybňovať globálne oteplenie, tak musíme predložiť dôkaz, že terajšie oteplenie je spôsobené prirodzenými faktormi, a nie antropogénnymi. A toto žiaden skeptik globálneho otepľovania doteraz neurobil.
Zrejme jestvuje aj súvislosť medzi antropogénnym vplyvom na otepľovanie, ktorého následkom je postupné rozmrazovanie zamrznutej pôdy na Sibíri a Aljaške, odkiaľ sa do ovzdušia uvoľňuje metán. Akoby tu vznikal akýsi nepretržitý synergický efekt...
Áno, samozrejme, na klimatické zmeny a globálne oteplenie sa treba pozerať komplexne, aj so všetkými súvislosťami. Nie je dôležité len to, že sa klíma otepľuje, ale aké sú ďalšie súvislosti. Napríklad výška morskej hladiny, zmeny morského prúdenia, posun klimatických pásiem, zmeny oblastí a času trvania zrážok, zmeny zrážkových období. V niektorých oblastiach sveta sú ľudia závislí iba od trojmesačného zrážkového obdobia a ak toto zrážkové obdobie nenastane alebo sa posunie inam, tak stovky miliónov ľudí môžu stratiť možnosť obživy, alebo aj možnosť získania zdrojov vody. A k tomuto faktu, ktorý ste spomenuli - zhruba dvadsať percent pevnín na planéte je pokrytých trvalým permafrostom, alebo sa tam permafrost vyskytuje nepravidelne. Uvedený permafrost sa môže úplne roztopiť, čo sa už v minulosti aj stalo. Na Zemi boli teda aj obdobia bez akéhokoľvek permafrostu, pred viac než sto miliónmi rokov. Pod týmto permafrostom je uložené veľké množstvo metánu a oxidu uhličitého, ktoré za uplynulých dva a pol milióna rokov nemohli uniknúť do atmosféry. Vedci odhadujú, že pod permafrostom môže byť 300, možno aj 500 miliárd ton fosílneho uhlíka, ktoré čaká na to, kedy sa permafrost roztopí a ako metán a oxid uhličitý sa uvoľní do atmosféry.
Po roku 1987 – 1988 došlo k dosť dramatickému nárastu teploty vzduchu, hovorí klimatológ Milan Lapin. Snímka: Samuel Vanko
Deje sa to aj teraz?
Áno. Tento proces už prebieha, permafrost sa začal topiť, najdramatickejší priebeh je v okrajových oblastiach Sibíri, ale aj na Aljaške a v časti Kanady.
Ako ten proces prebieha a aké sú jeho následky?
Permafrost je večne zmrznutá pôda, ktorá sa v lete nemôže úplne roztopiť a v zime sa obnovuje. Vlastnosti permafrostu možno zmerať, monitoruje sa jeho hrúbka a variabilita. Problém je aj v tom, že na mnohých miestach permafrostu sa ako na pevnom podklade postavili celé mestá, mosty, cesty, železnice, ropovody a plynovody. A keď sa permafrost roztopí, vznikne bahno a všetky stavby sa budú postupne prepadávať do tohto bahna. Uvedený proces sa už začal, na Aljaške a v okrajových častiach Sibíri prebieha úplne dramaticky. Tento proces má aj ekonomické dôsledky, ale, samozrejme, vplýva aj na ďalšie otepľovanie klímy.
Čo by sa stalo, keby sa časť metánu a uhlíkových plynov dostala do atmosféry?
Treba sa na to pozrieť takto - v roku 2007 ľudstvo na celej zemi vypustilo do atmosféry 9,2 miliardy ton fosílneho uhlíka, t. j. takého uhlíka, ktorý tam nepatrí, ktorý bol uložený pod zemským povrchom počas viac ako 200 miliónov rokov. My ho teraz rýchlo vraciame do atmosféry. Toto množstvo sa stále zvyšuje, pretože ľudia čoraz viac využívajú fosílne palivá ako uhlie, ropu a zemný plyn. A teraz si uvedomme, že pod permafrostom je možno až 500 miliárd ton, čo je 50-krát viac ako vypúšťame v súčasnosti do atmosféry za rok. A to množstvo sa môže uvoľniť do atmosféry nie za 50 rokov, ale možno aj za oveľa kratší čas. Ďalším problémom je, že oxid uhličitý, ktorý sa dostane do atmosféry, zotrváva v nej v priemere 50 až 200 rokov. Metán sa rozloží po 10 - 15 rokoch, ale je asi 25-krát silnejší, intenzívnejší skleníkový plyn ako oxid uhličitý.
A keď sa bude každý rok do atmosféry dostávať takéto množstvo skleníkových plynov...
Bude sa proces otepľovania zrýchľovať. Vedci predpokladajú, že pod vplyvom topenia permafrostu sa môže urýchliť oteplenie a zvýšiť do konca tohto storočia globálne o jeden až dva stupne Celzia.
Aké nebezpečenstvo vyplýva z rozpúšťania ľadovcov?
Pokiaľ ide o polárne ľadovce, treba tento problém rozdeliť na niekoľko častí - prvou je tzv. znečisťovanie polárnych ľadovcov sadzami a rôznymi aerosólmi, ktoré vypúšťame do ovzdušia, a tie padajú na ľadovce. Znižujú tak albedo - čistý sneh odráža veľa slnečného žiarenia do atmosféry, ale špinavý ho odráža oveľa menej, a tým sa otepľuje. Z tohto dôvodu sa zrýchľuje topenie aj snehovej pokrývky, aj ľadovcov.
Po druhé - na Zemi jestvuje plávajúci morský ľad, šelfový morský ľad, pevninské ľadovce a horské ľadovce. Horské ľadovce jednoznačne ubúdajú takmer na celej Zemi, niekde preto, že padá menej snehu, ale väčšinou preto, že je teplejšie. Čo sa týka morského plávajúceho ľadu, tak v roku 2007 sme zaznamenali neuveriteľný rekord - plocha plávajúceho morského ľadu v Arktíde klesla o 1,3 milióna štvorcových kilometrov oproti doterajšiemu rekordnému roku 2005. Taký rýchly úbytok plávajúceho morského ľadu neočakával nikto. Samozrejme, na otvorenej morskej hladine nemôže vzniknúť arktický vzduch - v polárnych oblastiach môže vzniknúť len na pevnine alebo na plávajúcom ľade, ktorý sa správa ako pevnina. Na otvorenej ploche oceánu sa vzduch v zime ochladzuje veľmi pomaly. Napríklad začiatkom decembra sme na severnom póle zaznamenali teplotu nula °C, na Aljaške v 1 500-metrovej výške takmer plus 10 °C, čo je neuveriteľná teplota pre toto ročné obdobie, lebo na severnom póle má byť vtedy mínus 20 - 30 °C. Keď sa plávajúci morský ľad roztopí, tak sa morská hladina nezdvihne, ale ak sa roztopí šelfový ľad, ktorý je sčasti na dne mora a sčasti na pevnine, tak tam už môže dôjsť k zvýšeniu hladiny. Šelfový ľad sa topí preto, že je v malej nadmorskej výške, kde je oteplenie najrýchlejšie. Šelfový ľad sa topí okolo Antarktídy, severnej Ázie, Severnej Ameriky a Grónska. To už môže spôsobiť zdvihnutie morskej hladiny až o viac ako 1 m.
Ďalším problémom je topenie pevninského ľadovca vo vyššej nadmorskej výške, v Antarktíde, Arktíde, a predovšetkým v Grónsku. Tento pevninský ľad sa miestami topí, niekde ho pribúda. Topí sa v malej nadmorskej výške a tam, kde je málo zrážok. Ale na miestach, kde padá veľa snehu, tam ho dokonca pribúda. Čiže bilancia pevninského ľadovca je takmer vyrovnaná, celkový objem ľadu klesá v posledných rokoch veľmi málo, ale nevieme, ako sa bude vyvíjať v budúcnosti. V Antarktíde je priemerná teplota mínus 30 °C, ak sa oteplí o dvadsať °C, ešte stále bude mínus 10 °C, čiže ešte stále bude padať sneh. Tam sa globálne oteplenie tak rýchlo na topení ľadovcov neprejaví. Navyše, ak bude teplejšie, bude v atmosfére viac vodnej pary a bude padať viac snehu. Z toho vyplýva, že v Antarktíde a vo vrcholových ľadovcoch Grónska dokonca môže ľad aj pribúdať, ale v okrajových častiach a v šelfových ľadovcoch sa bude určite topiť. Zdvihnutie hladiny oceánu o 40 - 60 centimetrov do konca tohto storočia bude spôsobené z dvoch tretín teplotnou rozťažnosťou vody - voda sa podobne ako koľajnice pri vyššej teplote rozťahuje, a z jednej štvrtiny až tretiny roztápaním ľadovcov.
Niekde som zachytil myšlienku, akoby roztápanie ľadovcov v Arktíde mohlo pribrzdiť Golfský prúd. Je to reálne?
Samozrejme, ak sa bude topiť plávajúci ľad a zmení sa bilancia sladkej a slanej vody v Arktíde, tak sa zmenia aj tzv. podmienky termohalinnej oceánickej cirkulácie závislej od teploty a salinity morskej vody. Na jednej strane sa bude vytvárať málo arktického vzduchu a zmenia sa tiež aj toky sladkej vody z roztápajúcich sa ľadovcov a severských riek do okolitých morí. Počas minulej zimy bolo veľmi málo arktického vzduchu a zdá sa, že aj počas tejto zimy ho bude nedostatok v bazéne nad Severným ľadovým oceánom, lebo je tam veľa otvorenej morskej plochy, ktorá zohrieva atmosféru. Otvorená morská plocha má tam teplotu vyššiu ako mínus 2 °C. Slaná morská voda pri teplote mínus 2 °C ešte stále nie je zamrznutá. Lenže ak dôjde k naznačenej zmene arktických podmienok, tak sa zmenia aj podmienky morskej cirkulácie a môže sa stať, že sa v budúcnosti Golfský prúd spomalí, a tým aj zoslabí, nebude pôsobiť až tak ďaleko na severe Atlantiku, prípadne sa otočí už v južnejších šírkach smerom na juh, niekde na úrovni Írska. Napriek tomu, že sa globálne oteplí, môže sa stať, že priestor medzi Nórskom a Grónskom sa v dôsledku toho oproti súčasnosti ochladí v ročnom priemere až o päť stupňov.
Čo by to znamenalo pre severnú Európu? Bude tam chladnejšie?
Ak by bola severná Európa chladnejšia a stredná Európa teplejšia, tak sa zväčší teplotný kontrast, čiže môžeme očakávať väčší gradient tlaku vzduchu, väčšiu dynamiku atmosférických procesov, väčšiu dynamiku frontov, cyklonálnej činnosti, a tým aj častejší výskyt víchric predovšetkým v severozápadnej Európe.
Je to doteraz dosť depresívny rozhovor - sú tieto procesy nevratné, alebo ešte máme šancu a môžeme niečo proti tomu urobiť?
Ak sa pozeráme do minulosti Zeme, zistíme, že existujú aj takzvané negatívne spätné väzby, t. j. v klimatickom systéme Zeme existujú faktory, ktoré jednak brzdia uvedené procesy a príliš rýchlu zmenu vystriedajú opačnou zmenou, ktorá sa bude snažiť vrátiť klimatický systém do pôvodného stavu.
Lenže tentoraz to spôsobil do veľkej miery človek - na rozdiel od minulosti.
S tým nemáme, žiaľ, žiadne skúsenosti. Musíme sa spoliehať na matematické modelovanie. Pri matematickom modelovaní aplikujeme rôzne scenáre vývoja koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére, čo závisí predovšetkým od budúceho správania sa ľudstva ako celku na Zemi.
Príroda sa snaží o rovnováhu?
Vždy sa o to snažila, vždy sa jej to nakoniec aj podarilo, lenže tento proces je dlhodobý a v najbližších storočiach takúto spätnú väzbu nemôžeme očakávať. Navyše ani nejestvujú žiadne signály, že by sa mohlo zvrátiť prebiehajúce globálne oteplenie späť ku globálnemu ochladeniu. Ľudí najviac zaujíma to, čo sa bude diať v najbližšom storočí, nie to, čo sa bude diať o niekoľko tisíc rokov, keď možno dôjde ku globálnemu ochladeniu vplyvom zoslabenia slnečnej aktivity, tak ako pred 120 tis. rokmi.
Na prírodu sa teda nemôžeme spoľahnúť, čo môžu urobiť ľudia?
Na prírodu sa naozaj nemôžeme veľmi spoliehať. Musíme vziať rozum do hrsti a využívať svoj najväčší dar, teda ovládať svoje konanie vplyvom uvedomelej činnosti a pokúsiť sa o dve možné riešenia. Prvým je spomalenie globálneho otepľovania tým, že budeme emitovať do atmosféry menej skleníkových plynov. Druhé riešenie je založené na tom, že budeme brať do úvahy riziká globálneho otepľovania a začneme sa na ne pripravovať tzv. adaptačnými opatreniami, teda, aby škody z globálneho oteplenia boli čo najmenšie, prípadne, aby sme využili aj niektoré priaznivé dôsledky.
Konkrétne, aké zmierňujúce a adaptačné opatrenia máte na mysli?
Stručne sa dajú tieto opatrenia rozdeliť takto: Zníženie emisie skleníkových plynov zabezpečíme tak, že ovplyvníme všetky významné zdroje - výrobu a spotrebu energie, dopravu, priemysel, spotrebu energie a tovarov v domácnostiach, využívanie krajiny, lesné hospodárstvo, poľnohospodárstvo a odpadové hospodárstvo. V každom z týchto sektorov sú predovšetkým možnosti úspor, čím môžeme znížiť emisiu skleníkových plynov bez významnejších investícií aj o viac ako 20 percent, pričom nedôjde k spomaleniu ekonomického rozvoja. Druhým zdrojom sú moderné šetrnejšie technológie, tretím obnoviteľné zdroje energie a ďalším uplatnenie nových vedeckých poznatkov v praxi. Nemalým zdrojom je aj zmena životného štýlu orientovaného na masový konzum nepotrebných tovarov a služieb. Všetky zmierňujúce opatrenia sa prejavia na znížení globálnej koncentrácie skleníkových plynov.
Adaptačné opatrenia sú zložitejšie, ich správne uplatnenie prinesie prospech zväčša iba v danom regióne. Časť týchto opatrení má rýchlu návratnosť (zmeny v poľnohospodárstve, niektoré zmeny v bytovom hospodárstve), niektoré však majú veľmi dlhú až spornú ekonomickú návratnosť (protipovodňová ochrana, zabezpečenie vodných zdrojov, zmeny v lesnom hospodárstve).
V podstate by však malo byť pravidlom, že zmierňujúce opatrenia sa budú realizovať koordinovane s adaptačnými opatreniami . Tiež by sa mala kontinuálne vyhodnocovať bilancia nákladov a ziskov v krátkodobom horizonte (niekoľko rokov) a dlhodobom horizonte (viac ako 50 rokov). Žiadne z uvedených opatrení by nemali ohroziť ekonomický rozvoj a potravinovú bezpečnosť.
Pred niekoľkými týždňami sa skončila na Bali celosvetová klimatologická konferencia. Ako vnímate zmysel takýchto konferencií?
Cieľom tejto konferencie bolo predovšetkým pripraviť opatrenia na redukciu emisie skleníkových plynov po skončení platnosti Kjótskeho protokolu, po roku 2012. Ďalším cieľom bolo vyhodnotenie, ako prebieha v súčasnosti redukcia emisie skleníkových plynov na Zemi. Ukázalo sa, že Kjótsky protokol sa asi nenaplní, a redukcia o 5,2 percenta do roku 2012 sa nezrealizuje preto, lebo nielenže viacero významných krajín nepodpísalo Kjótsky protokol, ale mnohé krajiny sústavne zvyšujú emisiu skleníkových plynov - USA napríklad o 16 percent od roku 1990, mnohé dokonca až na dvojnásobok. Na druhej strane napríklad bývalé socialistické krajiny znížili emisie asi o 30 percent - hlavne z dôvodu recesie priemyslu, lebo ich bývalá ekonomika bola postavená na veľmi vysokej spotrebe energie, čiže bola energeticky veľmi neefektívna. Teraz prechádzame procesom transformácie a zvyšovania efektívnosti a napriek tomu, že naša ekonomika rastie o desať percent za rok, emisia skleníkových plynov sa zvyšuje veľmi pomaly. Po období veľkého zníženia v rokoch 1993 - 1994 teraz rastie emisia skleníkových plynov na Slovensku iba o 1 - 2 % ročne, teda oveľa pomalšie ako ekonomika.
Na Bali sa diskutovalo aj o ďalších problémoch, predovšetkým o konflikte medzi rozvojovými a rozvinutými krajinami. Rozvinuté krajiny by mali redukovať emisie v oveľa väčšej miere ako rozvojové, lebo majú aj viac prostriedkov, aj vyššiu emisiu - napríklad USA majú emisiu fosílneho uhlíka na jedného obyvateľa 5,6 tony, a samotného oxidu uhličitého až 20 ton. Mnoho krajín emituje na jedného obyvateľa ročne menej ako jednu tonu, dokonca niektoré aj menej ako pol tony CO2 z fosílneho uhlíka. Ďalej sa diskutovalo aj o deštrukcii tropických dažďových pralesov a o zmenách vo využívaní krajiny. Na Bali sa konštatovalo, že v posledných rokoch je celosvetový priemer deštrukcie dažďových pralesov zhruba 130-tisíc štvorcových kilometrov ročne. To je takmer trojnásobok územia Slovenska.
Ako hodnotíte výsledky konferencie na Bali?
Zdá sa, že tie krajiny, ktoré majú vysokú emisiu fosílneho uhlíka (USA, Kanada, Austrália...), dosiahli svoj cieľ - čo najviac oddialiť prijatie konkrétnych limitov emisie skleníkových plynov. Rovnako niektoré rýchle sa rozvíjajúce krajiny (Čína, India...) sú spokojné s tým, že sa predbežne nemusia obmedzovať v rýchle rastúcej emisii skleníkových plynov, navyše dostali konkrétny prísľub pomoci od rozvinutých krajín. Klimatológovia sú však krajne nespokojní s tým, že sa nepodarilo dosiahnuť žiadnu dohodu predovšetkým o redukcii globálnej emisie fosílneho uhlíka, ktorá sa dá veľmi presne kontrolovať. Očakávala sa určitá ústretovosť najmä od USA, ktoré majú asi 2,5-krát vyššiu emisiu fosílneho uhlíka na jedného obyvateľa ako porovnateľné krajiny v EÚ. USA, Kanada a Austrália sa považujú za krajiny s významným plytvaním pri využívaní fosílneho uhlíka.
Hoci sa nazývame človek rozumný, vo vzťahu k prírode sa ten názov asi veľmi nepotvrdzujeme.
Musíme brať do úvahy, že v rozvojových krajinách prudko rastie počet obyvateľov, títo ľudia nemajú také vysoké vzdelanie a neuvedomujú si celkom možné súvislosti. Takisto ich štátna správa nie je dokonalá, aby vedeli zabrániť klčovaniu pralesov. Navyše pôda v týchto pralesoch je veľmi chudobná, s nízkou vrstvou na kamennom podloží, a pri prípadných intenzívnych zrážkach vznikajú tzv. bahenné povodne, ktoré každoročne zabijú niekoľko tisíc ľudí. Ľudia v týchto krajinách nehľadia do vzdialenejšej budúcnosti a vidia všetko iba pragmaticky, krátkodobo s čo najrýchlejším využitím.
Z hľadiska vízie a vzdialenejšej budúcnosti veľmi rozumne nezmýšľajú ani najvyspelejšie krajiny.
Samozrejme. Ja som prevažne v kontakte so vzdelanými ľuďmi, najmä mladší vzdelaní ľudia chápu na celej Zemi uvedené nebezpečenstvá a riziká. Neuvedomujú si to však viacerí poprední politici a správajú sa dosť egoisticky, chcú lacno získať volebné víťazstvo, a to môžu dosiahnuť iba sľubovaním rýchlo splniteľných cieľov. Nie cieľov s horizontom 50 rokov.
Kto je Milan Lapin
Profesor, vysokoškolský pedagóg, vedúci oddelenia meteorológie a klimatológie na Katedre meteorológie a klimatológ Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK. Vo výskume sa v posledných 15 rokoch venuje hlavne problematike zmien a variability klímy, scenárom klimatickej zmeny a jej možným dôsledkom na Slovensku do roku 2100. Je autor a spoluautor mnohých publikácií. Koordinoval viaceré výskumné a vedecké projekty, zúčastnil sa na posudzovaní 3. správy Medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu pri OSN a je jedným z hlavných prispievateľov do Národných správ SR o klimatickej zmene.