Pri návrhu skupiny poslancov na začatie konania vo veci zákona o prerušení tehotenstva – na ÚS od 7. mája 2001 – ide o dve právne normy, t. j. o zákon o interrupciách a o vyhlášku MZ. Podstata celého sporu sa zrejme skrýva v identifikácii slov ochrana života „pred narodením“ – a „od počatia“. Ako vy vnímate tento rozdiel a aký má dosah na vaše vnímanie ústavnosti zákona o interrupciách?
„Od počatia“ vytvára základ na takú ochranu plodu, ktorá nie je zlučiteľná s interrupciou, bez ohľadu na dôvod jej vykonania. Napríklad aj znásilnenej žene zakladá povinnosť rodiť, či sa jej to páči alebo nie. Formulácia „od počatia“ neberie do úvahy niektoré okolnosti. Napríklad tú, že spojenie pohlavných buniek muža a ženy nie vždy vedie k vzniku ľudskej bytosti. Občas sa splodia anencefalitici – bytosti vzhľadom pripomínajúce človeka, ale bez mozgu, nespôsobilé života. Ústava SR hovorí „pred narodením“, takže „od počatia“ nemá význam pre výklad ústavného textu. Rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým by sa zaručila ochrana „od počatia“, by znamenalo popretie ochrany, ktorú Ústava SR skutočne poskytuje, v prospech ochrany, ktorú Ústava SR nepriznáva.
Nie je dôležité, ako tento rozdiel vnímali zákonodarcovia pri prijímaní ústavy? Podľa prepisu rokovania FZ sa zdá, že zakomponovali formuláciu „pred narodením“, lebo nechceli použiť/nevedeli sa zhodnúť na formulácii „od počatia...
Slová uvedené v ústave nemožno nahradiť formuláciou z neschváleného návrhu. To by bolo popretím základov právneho štátu. Iba
| Ján Drgonec (na snímke vpravo) |
ochrana ľudského života „pred narodením“ môže zaujímať ústavných sudcov. Ak by ju nahradili ochranou „od počatia“, spreneverili by sa svojmu poslaniu, odvrhli by základný zákon štátu. Pritom ani tak by neuspokojili Vatikán, ktorý odmieta aj antikoncepciu, takže v skutočnosti presadzuje ochranu života „pred počatím“.
Z viacerých vyjadrení ústavných právnikov vyplýva, akoby zrušenie vyhlášky bolo jednoznačné – prečo?
Podľa čl. 123 Ústavy SR ministerstvá môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy iba vtedy, ak ich zákon splnomocní na vydanie podzákonného predpisu. Zákon o umelom prerušení tehotenstva nesplnomocnil Ministerstvo zdravotníctva SR na vydanie vyhlášky, ktorou povolí výkon interrupcií v tehotenstve, ktoré trvá viac ako 12 týždňov. Podľa § 2 odseku 3 vyhlášky č. 74/1986 Zb. možno z genetických príčin vykonať aj interrupciu v neskoršom štádiu tehotenstva, do 24 týždňov veku plodu. Porušenie ústavy je v tomto prípade „legislatívno-technické“, ale v právnom štáte neprípustné. Národná rada SR schválila 3. júla 2003 zákon, ktorým sa novelizoval zákon o interrupciách tak, aby sa interrupcie z genetických príčin mohli na žiadosť matky vykonať až do 24. týždňa veku plodu. Prezident Schuster 23. júla 2003 zákon vrátil parlamentu. Vtedajší predseda Národnej rady SR F. Hrušovský zabránil parlamentu v opätovnom prerokovaní zákona tým, že ho „pre istotu“ nezaradil do programu zasadnutia pléna. Vážny genetický postih dieťaťa pokladám za traumu pre nešťastných rodičov aj za veľké zlo pre postihnuté dieťa. Pritom genetický postih sa v podstate nedá diagnostikovať pred uplynutím 12 týždňov života plodu. Ak Ústavný súd SR rozhodne tak, ako v prípade genetických príčin ako dôvodu interrupcie musí, všetci rodičia, ktorí budú svoju situáciu vnímať ako zúfalú, lebo sa im narodí ťažko postihnuté dieťa, sa môžu „poďakovať“ pánovi Hrušovskému, ako ohľaduplne prejavil svoju vieru. A radšej nepripomínam tú „malichernosť“, že pri tom porušil ústavu, ktorá nepriznáva predsedovi parlamentu právo, aby sa rozhodol, či plénum Národnej rady SR nechá rokovať o zákone vrátenom prezidentom SR.
Aj slovenské právo pozná výnimky, kedy nie je v rozpore s ústavou a zákonmi odňatie života – krajná núdza a podobne – ako vnímate tento argument v tomto spore.
Nutná obrana slúži na ochranu vlastného života, ktorý je v ohrození. Ako pomôcku pre analógiu ju vidím v prípade tehotenstiev ohrozujúcich život, prípadne aj zdravie, tehotnej ženy.
Je podľa vás súčasný právny stav vyvážený? Ide o dve ústavné práva – právo na život a právo ženy slobodne rozhodnúť o pokračovaní vývoja tehotenstva? Sú tieto dve práva porovnateľné?
Tehotnej žene sa nepriznáva právo rozhodnúť o pokračovaní vývoja tehotenstva ani o trvaní tehotenstva, aj keď uplatnenie jej práva má taký výsledok. Tehotná žena má právo rozhodnúť o svojom materstve. V jeho medziach sa rozhoduje o tom, do akého prostredia má dieťa porodiť, aké má možnosti o dieťa sa postarať a podobne. Aspoň starostlivá a zodpovedná matka to robí. Toto právo je formou uplatnenia základného práva na súkromie. Všetky základné práva (v terminológii medzinárodných dohovorov „ľudské práva“) sa priznávajú podľa zásady spravodlivej rovnováhy medzi záujmami, ktoré sa chránia jedným základným právom a iným základným právom, s ktorým sa prvé právo dostane do konfliktu. Nijakému základnému právu sa nepriznáva nadradenosť voči iným základným právam, aj keď odporcovia interrupcií to odmietajú rešpektovať a tvrdia opak. Takže, keď to všetko zhrniem – áno, obe práva sú porovnateľné, lebo obe patria medzi základné práva priznané každému. Spor sa rozhorel o rozsah ochrany priznanej pred narodením. Poznamenávam, že ochrana života pred narodením by sa mala spojiť s radom otázok, ktoré verejne nezazneli, lebo sú významné „len pre osud plodu“, a nie pre boj proti interrupciám. Pritom napríklad ochrana pred génovými manipuláciami určite nepredstavuje malicherný problém.
Ako vnímate skutočnosť, že pre jednotlivé obdobia sú v súčasnom zákone stanovené rozličné priority – do 12. týždňa uprednostňuje rozhodnutie ženy, od 12. týždňa je možná interrupcia zo zdravotných alebo genetických dôvodov...
Toto rozhranie slúži na zabezpečenie spravodlivej rovnováhy medzi základným právom tehotnej ženy a ochranou, ktorej podľa ústavy „je hoden ľudský život pred narodením“.
Aké sú reálne možnosti, ako môže rozhodnúť ÚS a čo by jednotlivé varianty znamenali?
Zrejme dôjde k strate účinnosti úpravy, ktorá dovoľuje výkon interrupcie z genetických príčin. Všetky ostatné možnosti vyplynú z toho, aký postoj Ústavný súd zaujme k základnej otázke. či interrupcie označí za nesúladné s Ústavou SR, alebo či dôjde k záveru o tom, že Ústava SR umožňuje výkon interrupcií. či neobmedzený, alebo iba za istých podmienok, to sa dozvieme až po vyhlásení rozhodnutia. Povedal by som, že skupina poslancov, ktorí sa v tomto prípade podpísali pod dosť široký návrh na ústavný súd, vystavila všetkých svojich spoluobčanov do poriadnej neistoty. A ak by im ústavný súd vyhovel v plnom rozsahu, časť tehotenstiev by sa skončila utrpením v rodinách. Život s ťažko postihnutým dieťaťom stresuje jeho rodičov a psychicky deformuje vývin jeho súrodencov. Reči o možnosti odložiť postihnuté dieťa do domova sú prejavom surovosti a pokrytectva, a nie riešením problému. Predvídateľným dôsledkom je nárast „potratovej turistiky“ do okolitých krajín, na čo sa u nás márne dlhodobo upozorňuje.
To nie je otázka, ale príval otázok. Poďme krok za krokom.
S výhradou vo svedomí tzv. kresťanskí politici na Slovensku nakladajú veľmi úskočne a účelovo. Výhrada vo svedomí nevznikla iba na to, aby zdravotnícki pracovníci – veriaci katolíci mali právo odmietnuť také zásahy do ľudského organizmu, ktoré sú v rozpore s pápežskými encyklikami, a preto aj s katolíckou vierou. V Nemecku napr. došlo k súdnemu sporu z dôvodu, že lekár uplatnil výhradu svedomia proti operácii pacienta, ktorá mala byť veľmi bolestivá a s malou nádejou na úspech. Súd rozhodoval, či výpoveď zo zamestnania, ktorú lekár za odmietnutie operácie dostal, bola v súlade so zákonom, alebo nie. Súd potvrdil legitímnosť uplatnenia výhrady svedomia lekárom. Tento prípad názorne dokumentuje, že výhrada vo svedomí slúži na iný účel, než iba na ochranu slobody viery. Skutočnosťou tiež je, že výhrada vo svedomí v štáte, ktorého právnosť sa nepredstiera, ale existuje, sa zabezpečuje v súlade so zásadou spravodlivej rovnováhy. To znamená, že zdravotnícky pracovník má právo výhrady vo svedomí, ale zdravotnícke zariadenie, v ktorom pracuje, má povinnosť buď zamestnávať aj takých zdravotníckych pracovníkov, ktorí rovnakú výhradu nemajú, a preto vykonajú zásah odmietnutý ich kolegom, alebo musí mať uzavretú zmluvu s iným zdravotníckym zariadením, kam na svoje náklady prevezú pacienta odmietnutého jeho všetkými zdravotníckymi pracovníkmi. To sa týka najčastejšie cirkevných zdravotníckych zariadení, v ktorých pracujú zdravotnícki pracovníci jednej viery. Keď sa nedávno objavili u nás informácie o podobnom návrhu z rezortu zdravotníctva, minister zdravotníctva sa ocitol pod paľbou kritiky, hoci v spoločnosti bez bočných úmyslov by sa tento návrh mal dočkať uznania.
Myslím, že sa nemýlim, ak túto udalosť označím za indíciu zámeru prostredníctvom výhrady vo svedomí presadiť blokáciu tých zásahov do ľudskej reprodukcie, s ktorými nie je uzrozumený Vatikán. A ten odmieta nielen interrupcie, ale aj antikoncepciu, sterilizáciu alebo umelé oplodnenie.
Pokiaľ ide o zmluvu s Vatikánom, ide o tému na samostatný rozhovor. Takže aspoň stručne. Naša ústava priznáva prednosť medzinárodným dohovorom a právne záväzným aktom Európskej únie pred zákonmi SR, ale nie pred Ústavou SR. Ani Zmluva o výhrade vo svedomí nesmie narušiť ústavou danú hierarchiu právneho poriadku, aj keď verím, že v praxi by narušila. Pre mnohé ženy by spôsobila nedostupnosť práv, ktoré im priznal náš právny poriadok, aj medzinárodné dohovory o ľudských právach. Podstatu problému však napriek tomu vidím inde. Zmluva o výhrade vo svedomí nadväzuje na Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá bola vyhlásená v Zbierke zákonov SR roku 2001. Podľa prvej vety čl. 7 základnej zmluvy „Slovenská republika uznáva každému právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi.“ Zmluva o práve uplatňovať výhrady vo svedomí v článku 3 uvádza, že pod pojmom „vieroučné a mravoučné“ zásady sa v tejto zmluve rozumejú zásady vyhlásené Magistériom Katolíckej cirkvi.
Ústava SR zaručuje slobodu svedomia v článku 24 odsek 1. Obmedziť ju možno jedine zákonom, ak je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Podľa Zmluvy o výhrade vo svedomí je síce „každý“ oprávnený uplatniť právo na výhradu vo svedomí, ale obsah tohto práva sa stotožňuje s vieroučnými a mravoučnými zásadami Katolíckej cirkvi. S primeranou mierou zdravého rozumu nemožno identifikovať dôvod, kvôli ktorému je v „demokratickej spoločnosti nevyhnutné“ obmedziť právo na výhradu vo svedomí tak, aby každý mohol uplatniť svoju výhradu vo svedomí iba za podmienok a spôsobom zhodným s vieroučnými a mravoučnými zásadami vyhlásenými Magistériom Katolíckej cirkvi.
Som presvedčený, že Zmluva o výhrade vo svedomí obsahuje ustanovenia, ktoré odporujú Ústave SR. Mal by ju preskúmať Ústavný súd SR. Ten to môže urobiť jedine predtým, ako sa návrh Zmluvy ocitne v Národnej rade SR. To si veľmi dobre uvedomili vo vedení KDH, keď tlačili na expremiéra Dzurindu, aby jeho vláda postúpila Zmluvu o výhrade vo svedomí do parlamentu. Za veľmi znepokojivú označujem nečinnosť súčasnej vlády, aj prezidenta SR, ktorí jediní môžu dať návrh na Ústavný súd SR v tejto veci, že dosiaľ nevyužili svoju právomoc. Svojou ľahostajnosťou vystavujú do ofsajdu základné práva mnohých obyvateľov Slovenska kvôli priazni katolíckej cirkvi, ktorú aj tak nezískajú.