Predseda SMK Pál Csáky v súvislosti so svojou iniciatívou o slovensko-maďarských vzťahoch zvyčajne hovorí, že slovenský parlament sa ospravedlnil Nemcom, ospravedlnil sa aj Židom za holokaust a pýta sa, prečo by sa nemohol ospravedlniť aj Maďarom za dianie v rokoch 1945 -- 1947. Máte odpoveď na túto Csákyho otázku?
Peter Weiss: Nikdy, ani v prelomovom období roku 1990, nevznikla taká vnútropolitická atmosféra na Slovensku, aby sa toto ospravedlnenie považovalo za relevantné, pretože vždy sa podmieňovalo tým, že by muselo aj Maďarsko prehodnotiť niektoré svoje postoje. To je moje vysvetlenie.
László Öllös: Myslím, že z viacerých dôvodov. Jednak preto, že na Slovensku jestvuje početná maďarská menšina a udržiavanie napätia v tejto oblasti je v záujme viacerých politických strán, čiže zmierenie v skutočnosti nechcú. Napríklad SNS by stratila väčšinu svojej agendy a bola by ohrozená. Po druhé preto, že skutočne do dnešného dňa nevznikla taká politická situácia ani na Slovensku, ani v Maďarsku, aby sa to dalo reálne presadiť. Bol tu už jeden pokus krátko pred voľbami v roku 1992 hneď po tom, ako sa slovenský parlament ospravedlnil Židom aj Nemcom, aby obdobný dokument bol prijatý aj voči Maďarom, ale vtedy vládna koalícia stratila svoju väčšinu a opozícia to nepodporila -- pretože túto tému potrebuje, a potom v ďalšom parlamente za premiéra Mečiara to už nemalo žiadnu šancu. Aj vtedajší predseda SNR František Mikloško povedal, že to nemá šancu prejsť. A odvtedy reálna matematická situácia v parlamentoch málokedy vznikla, a tieto chvíle sa nevyužili.
Zrejme by nemalo ísť iba o akt na vrcholnej politickej úrovni.
Öllös: Čo by sa ešte dalo robiť a aj sa robí, hoci v malej miere, je posilnenie vzájomného kultúrneho prepojenia. Takéto programy sa bez obojstrannej vládnej podpory len ťažko dajú robiť. A ešte jedna dôležitá poznámka. Takýto dokument môže zohrať relevantnú rolu v procese zmierenia len vtedy, ak jednotlivé strany samy môžu napísať, čo ich trápi. Maďarská strana by nemala určovať, čo trápi a čo môže trápiť Slovákov, a naopak, slovenská strana by nemala určovať, čo asi trápi Maďarov. Je tu potrebné niečo, čo nie je veľmi typické v tomto našom postkomunistickom svete -- empatia k problémom druhého.
Empatia nie je silný provoličský argument.
Weiss: Samozrejme, sú tu dve roviny. Jedna rovina je politická taktika, kalkulácia, že na tejto téme môžeme vyhrať, respektíve vždy, keď budeme mať nejaké problémy s ekonomickými, sociálnymi a inými témami, môžeme ju vytiahnuť a budeme sa na nej zachraňovať -- tak, ako sa rakúski politici zachraňujú tým, že vyťahujú otázku nejakej atómovej elektrárne. Druhá rovina je konceptuálna a súvisí s chápaním maďarského aj slovenského národného záujmu, súvisí s istým hodnotením dejín cez historické skúsenosti, historickú pamäť národa. Preto si myslím, že musí byť najprv veľmi široký dialóg, nielen politický, ale aj kultúrny, a cieľavedomé vytváranie atmosféry, aby pri tom texte druhá strana nezatínala zuby. Lebo ak sa tá dohoda neurobí na základe hlbšieho konsenzu, tak príde nová politická garnitúra a celú dohodu rozmetá. Nemci a Francúzi to napätie prekonali preto, lebo po politických deklaráciách, ktoré nemali taký vymenúvací charakter, nastúpila konkrétna každodenná, dlhodobá politika výmeny mládeže, pravidelná komunikácia politických elít, opakované politické symboly a gestá zo strany štátnikov...
Öllös: ...a intelektuálov...
Weiss: ...a prejavil sa nemecký motor európskej integrácie. Umberto Eco povedal, že si ani neuvedomujeme, aká epochálna vec sa stala, že Francúzi a Nemci, ktorí každých desať -- dvadsať rokov v predchádzajúcich storočiach viedli medzi sebou vojnu, nielenže o nej vôbec neuvažujú, ale sú naozaj motorom jedného z najúžasnejších politických projektov v dejinách ľudstva. Túto ambíciu by slovenskí aj maďarskí politici mohli mať, samozrejme, ale museli by potom staviť na nejaké iné kalkulácie.
Je potom dobrým riešením v takejto deklarácii konkrétne vymenovanie udalostí, ktoré nás trápia, ktoré jedna strana vykonala druhej, alebo nejaká univerzálna deklarácia, ktorá s nadhľadom a empatiou hovorí -- mrzí nás, čo sa stalo v minulosti, prepáčte, ale sústreďme sa na to, čo nás spája do budúcnosti? To je ten francúzsko-nemecký variant?
Öllös: Myslím si, že je to potrebné. Nestačí nejaká univerzálna deklarácia, lebo zmierenie medzi ľuďmi a aj sociálnymi skupinami vrátane národov je vtedy reálne, ak sa dotknutí ľudia zmieria predovšetkým sami so sebou. Keď sa pozrú sami na seba ako politická spoločnosť a dokážu sami sebe povedať, že toto bolo zlé, toto sa nemalo urobiť. Síce ja za to zodpovedný nie som, lebo to urobili moji predkovia, ale som schopný sa od toho dištancovať, čiže takáto vec sa v súčasnosti a budúcnosti nemá robiť. Kvôli tomuto treba vymenovať jednotlivé konkrétne problémy, aby budúcnosť mohla byť iná ako bola minulosť.
Weiss: Nevylučujem, že výsledkom nejakej dohody, ktorá bude potrebovať dlhší časový úsek a už spomínaný hlboký, dobre pripravený dialóg, by mohlo byť aj vymenovanie tých udalostí. V každom prípade vzájomný dialóg musí byť vedený na základe znalostí toho, čo irituje tú druhú verejnú mienku, či to je z nášho pohľadu spravodlivé, či sme empatickí voči ich pocitu, alebo nás to naštváva, ako ich takéto niečo môže iritovať, veď to boli oni, ktorí nám ubližovali. Definícia problémových miest v historickom vedomí, vo verejnej mienke je nutná. Politické umenie spočíva v tom, akým spôsobom budeme verejnú mienku oslovovať, aby na jednej aj druhej strane dochádzalo k potrebnej sebareflexii -- toto sme si zapríčinili sami, keď sme sa dostali do takejto situácie, ale až takto s nami nemuseli zatočiť. A, samozrejme, Nemci a Francúzi mali "výhodu", výhodu v úvodzovkách, lebo za ňu strašne krvavo zaplatili, že to bola kataklizma takých gigantických rozmerov, že nebolo treba vypočítavať, kto čo komu urobil, kto na čo doplatil. Jednoducho poznanie, ktoré priniesla druhá svetová vojna, bolo také strašné, že nielen politici, ale aj oba národy verejnú mienku excelentne pripravili na to, že sa nesmieme vrátiť späť do situácie, aby sme znovu proti sebe bojovali a navzájom si ubližovali. Mali sme, samozrejme, aj konflikty s Maďarmi, ktoré sa viedli aj so zbraňou v ruke, ale to neboli kataklizmy takých rozmerov. Preto aj paradoxne to spracúvanie vo vedomí je zložitejšie.
Čiže ak je zjavný obrovský vinník a veľká obeť, tak je ľahšia dohoda?
Weiss: Možno sociálni psychológovia povedia, že je to len moja hypotéza, že možná hrôza druhej svetovej vojny a povojnová atmosféra viedli k poznaniu, že toto sa už nesmie opakovať a bolo na to náchylné aj obyvateľstvo oboch národov. Naša historická pamäť je selektívna, zážitky sú rozdelené v rôznych generáciách, niečo je už súčasťou mytológie, niečo sa nachádza v učebniciach. Možno ten problém, čo nám prekáža na tom druhom, prečo nás ten druhý znervózňuje a prečo sa ho bojíme, je veľmi štruktúrovaný. Aj preto som skeptický voči predstave, že ak niekto dnes položí nejaký text na stôl, na druhý deň by mala vzniknúť nejaká spoločná dohoda.
Öllös: Všelijaké možné plány a dokumenty a koncepcie treba položiť na stôl hneď, inak sa nepohneme dopredu, ak o problémoch budeme mlčať. Lebo bez spoločenskej diskusie nie je reálna šanca na dohodu. Hlavným prostriedkom napredovania je spoločenská diskusia. Rád by som pripomenul, že v Európe sú aj lepšie príklady, hoci francúzsko-nemecký je najväčší. Napriek tomu mu niečo chýba, čo vlastne znemožňuje maďarsko-slovenské zmierenie, a to sú národnostné menšiny. Nemci vo Francúzsku akceptovali francúzsku koncepciu národa a vzdali sa všetkého možného, čo sa týka tejto menšiny, ale toto v našom prípade nebude možné...
Weiss: ...aj pod vplyvom úlohy, ktorú zohrali nemecké menšiny pri vzniku druhej svetovej vojny...
Öllös: Nemecké menšiny ako také nezohrali žiadnu rolu, lebo deti a ženy nezohrávajú žiadnu rolu. Francúzom ani nenapadlo, aby ich vysídľovali, vyháňali, zabíjali, posielali na nútené práce. Nenapadlo to ani Belgičanom, a to je lepší príklad, lebo nemecká menšina sa tam dostala po prvej svetovej vojne. Nemecko-belgické zmierenie, napriek tomu, že ich obsadili v oboch svetových vojnách, je možno užitočnejší príklad. Podobne aj fínsko-švédske zmierenie, lebo menšiny v oboch krajinách disponujú všetkými potrebnými inštitucionálnymi, procesuálnymi, zastupiteľskými a virtuálnymi právami a možnosťami, ktoré menšiny potrebujú, aby dlhodobo existovali a neboli asimilované. Ich symboly sú súčasťou štátnej symboliky, nie sú tlačené do pozície regionálnej menšiny, majú silné pozície v štruktúre oboch štátov, ani jedna verzia nie je čistá autonomistická, majú svoje univerzity, školy, úradný jazyk. Tu je jadro problému. Preto sa nechce riešiť minulosť, aby sa nemusela riešiť prítomnosť.