Nadišiel čas, aby sa Amerika obrátila na juh

Nech už John Kerry v prípade svojho novembrového zvolenia za prezidenta Spojených štátov urobí v otázke Latinskej Ameriky čokoľvek, tieto voľby môžu vo vzťahoch USA a Latinskej Ameriky iniciovať množstvo zmien. Tie možno čakať i po znovuzvolení Georgea W. Busha, ba možno práve vtedy. Kerry nikdy neprejavoval o túto oblasť veľký záujem, Bush ju po teroristických útokoch z 11. septembra do značnej miery ignoroval.
Nutnosť zmeny v politike Spojených štátov voči zvyšku západnej pologule má dva aspekty. Po prvé, nikdy v poslednom čase nepanovali v Latinskej Amerike také silné a hlboké protiamerické nálady. Jeden výskum verejnej mienky za druhým ukazuje, že Latinskoameričania zaujímajú voči USA najnegatívnejší postoj od šesťdesiatych rokov. Na rozdiel od tejto éry nevraživosť obyvateľstva nie je motivovaná akciami Spojených štátov v Latinskej Amerike alebo voči nej, ale napriek tomu dnešný antiamerikanizmus značne komplikuje život demokratickým vodcom na západnej pologuli i Spojeným štátom samotným.
Po druhé, čo je ešte dôležitejšie, sporné otázky medzi USA a Latinskou Amerikou sa vyhrocujú. Samy od seba nezmiznú a neúspech pri riešení ich pravdepodobne ešte zhorší.
Zoznam problémov, ktorým Latinská Amerika čelí, je rozsiahly, ale najpálčivejšie témy možno ľahko rozoznať. Predovšetkým je to hospodársky rast, ktorý je v posledných rokoch -- vlastne za celé dve uplynulé desaťročia -- zarmucujúci. V krajinách, kde sa obchod a investície koncentrujú na zväzky s USA, ide v bilaterálnom vzťahu o ústrednú otázku.
Už vieme, že dohody o voľnom obchode sú užitočné, ale nie sú všeliekom. USA musia hrať oveľa širšiu úlohu, než len podporovať liberalizáciu v regióne. Musia latinskoamerickým krajinám pomáhať pri budovaní infraštruktúry, vzdelávacích a právnych systémov, konkurencieschopnosti a priehľadnosti. V týchto oblastiach je proaktívna politika americkej podpory kľúčová.
Prečo by sa však USA mali obťažovať? Prečo by im nemalo byť jedno, či sa latinskoamerickým krajinám, ktoré sú s nimi spojené tesnými väzbami v podobe obchodu, investícií, turistiky a dôchodcov, darí lepšie či horšie, či rastú, alebo stagnujú, či sú stále konkurencieschopnejšími, alebo či v celosvetovom meradle uvoľňujú pozície?
Existuje rad dôvodov, prečo by USA mali venovať väčšiu pozornosť Latinskej Amerike. Tri z nich prevyšujú ostatné. Prvým, a zrejme najmenej evidentným, je energia. Krajiny ako Mexiko, Venezuela a Kolumbia sa podieľajú štyridsiatimi percentami na dovoze ropy do USA a mohli by ľahko nahradiť nestabilných dodávateľov z Blízkeho východu.
Druhým dôvodom je, že Amerika má v oblasti silné bezpečnostné záujmy. Z mnohých latinskoamerických krajín je do USA oveľa ľahší prístup než z Európy či Ázie, a to kvôli objemu prepravy, počtu letov, pomerne laxnému prístupu výstupných kontrol a priepustnosti hraníc. Ak budú USA v budúcich rokoch ohrozované teroristickými skupinami tak, ako sa americkí predstavitelia očividne domnievajú, potom teroristi podobne ako milióny ľudí pred nimi zákonite prídu k záveru, že najľahší prístup do USA vedie cez Latinskú Ameriku.
Spolupráca v bezpečnostných otázkach je pre Spojené štáty potrebná a pre krajiny v oblasti nenahraditeľná. Dôsledky nového teroristického činu, ktorý by povstal od ktoréhokoľvek štátu južne od americko-mexických hraníc, by boli pre tento štát zničujúce, nehovoriac o obetiach útoku.
Najdôležitejšou témou, ktorá vo vzťahoch medzi krajinami na západnej pologuli vystupuje do popredia, je prisťahovalectvo. Tradične sa spája s Mexikom, Strednou Amerikou a Karibikom, teraz zasahuje i Brazíliu, Kolumbiu, Venezuelu, Ekvádor a ďalšie krajiny. Na palube každého lietadla zo Sao Paula do Mexico City sedia desiatky zle platených Brazílčanov, ktorí už zaplatili svojmu pollero -- pašerákov ľudí, aby ich z mexického hlavného mesta nasmeroval na severnú hranicu.
Denník New York Times pred časom vydal mimoriadne svedectvo o ekvádorských polleros, ktorí dopravujú ľudský náklad ku guatemalskému pobrežiu a odtiaľ cez Mexiko do USA. Kolumbijskí bezdomovci a príslušníci venezuelskej strednej vrstvy zasa utekajú do Miami. A čo je zo všetkého najdramatickejšie, viac Mexičanov než kedykoľvek predtým riskuje životy a platí až tritisíc dolárov, aby sa dostalo do zasľúbenej krajiny.
V minulom roku som navštívil hlavný priechod na americko-mexickej hranici El Sasabe, medzi štátmi Sonora a Arizona. Miestne úrady odhadovali, že v máji, skôr než sa začali vražedné letné horúčavy, sa na tomto mieste pokúsilo prekročiť hranicu priemerne tisíc emigrantov denne. Pri ďalšej návšteve v tomto roku mi ponúkli nový odhad -- 1 500 až 1 800 prechodov každý deň.
Spojené štáty nemôžu tento prílev zastaviť tým, že uzavrú hranice, ale môžu ho regulovať legalizáciou a humanizáciou a tiež tým, že pomôžu v Latinskej Amerike vytvoriť také podmienky, aby emigrácia nebola jediným východiskom. Kerryho administratíva v prvom, či Bushova administratíva v druhom funkčnom období musí z tejto úlohy vytvoriť prvoradú zahraničnopolitickú prioritu.
Všetky tieto otázky sú pre USA kľúčové: pracovné miesta, prisťahovalectvo, bezpečnosť i energia. Latinská Amerika však čelí vážnym problémom, takže potrebuje rozhodné a odvážne vedenie doma a súčasne podnetnú a istú podporu v zahraničí. Bush alebo Kerry môžu túto zahraničnú podporu poskytnúť. Je i v americkom záujme.