Minulý týždeň bol zvláštny. Hneď na úvod sa začal pracovným voľnom, ktorý mal pripomenúť 17. november pred štrnástimi rokmi, teda začiatok pádu totalitného režimu u nás, začiatok dní, ktoré sme si nazvali nežne zamatová revolúcia. Generácie, ktoré 17. november 1989 nezažili, už ani poriadne nevedia, prečo vlastne práve v tento deň máme pracovné voľno.
Moja generácia, pravdaže, nezabudne ani na totalitu, ale ani na dni, keď sa rúcal tento režim, dovtedy obludne večný aj vďaka pomoci sovietskych vojsk dočasne večne umiestnených na našom území. Nie, nezabudneme, i keby sme možno aj chceli zabudnúť. Zabudnúť na to, že totalita bola aj o neslobode a ponižovaní tých, ktorí sa navonok s politickou neslobodou zmierili, ale aj o väznení tých druhých, ktorí sa nechceli nechať ponížiť prijatím nadiktovaného oficiálneho politického názoru a nahlas svoj názor prejavili. Aj vďaka nim a ich rodinám, ktoré spolu s nimi prežívali ich perzekúcie, komunizmus s ústavne zakotvenou vládou jednej jedinej strany nevydržal. Áno, aj na Slovensku sa takí našli. Milan Šimečka, Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý a ďalší.
Pamätám sa, v polovici 80. rokov som jeden večer navštívila pani Evu Šimečkovú, výbornú prekladateľku a vysokoškolskú učiteľku anglickej a americkej literatúry. Napriek tomu, že patrila k československej anglistickej a amerikanistickej špičke, v 70. rokoch ju vyhodili z univerzity, pretože bola manželkou vtedajšieho disidenta Milana Šimečku. Dlhé roky potom bola nezamestnaná, pretože sa ju každý bál zamestnať. Chodievala som v tom čase k nej na súkromné hodiny angličtiny. Sedávali sme až v úzkostlivo upratanej kuchyni ich bytu na Pražskej ulici v Bratislave za kuchynským stolom. Pani Eva odo mňa za tieto hodiny neprijala ani korunu. Bola príliš hrdá.
Raz, keď bol jej manžel, teda Veľký Milan (čo bola jeho familiárna prezývka) už niekoľko mesiacov politickým väzňom v cele, ktorá bola prakticky bez denného svetla, mi pokojným, i keď trochu stíšeným hlasom rozprávala o tom, že niečo vyše dňa nevie nič ani svojom synovi a že ho asi zase zaistili. Ak by sa mu totiž niečo stalo, uvažovala predo mnou nahlas pani Eva, bol by zavolal alebo by bol zatelefonoval ktosi iný. Eštebáci však nedovoľovali zaisteným ľuďom, aby svojej rodine oznámili, čo sa s nimi deje. S nádejou vstávala ku každému telefonátu. A potom už len trpezlivo vysvetľovala, že nie, malý Milan (ako bežne známi volali jej syna) sa ešte neohlásil a ani neprišiel a ani o ňom nič nevie a že ho teda asi znovu zaistili. Pani Eva si po telefonáte znovu sadla za kuchynský stôl. Bola ešte aj v tej chvíli prekvapujúco krásna, až dôstojne vznešená.
Tak si ju pamätám a tak si ju budem už navždy pamätať. Krásnu a vznešenú.
Minulý pondelok, 17. novembra, symbolicky na štrnáste výročie nežnej revolúcie, pani Eva zomrela. A spolu s ňou akoby zo Slovenska odišla ďalšia časť spomienok, ako sme pred novembrom 1989 žili, čo sme spolu s ňou prežívali, čo sa dialo počas novembra 1989 a ako sme sa až do dnešných dní zmenili.
StoryEditor