StoryEditor

Prežil Terezín. "Odškodné je nízke"

14.01.2008, 23:00
Prežil tri a pol roka v koncentračnom tábore Terezín. Bol ešte dieťa, keď tam prišiel, mal len desať rokov. Domov sa vrátil až po skončení vojny. "Skoro sme neprežili. Už sme boli aj na ceste do Osvienčimu, potom boli rozbombardované trate, tak nás vrátili späť," spomína pre HN 76-ročný Bratislavčan Fridrich Feldmar, ktorý dnes robí sprievodcu v mauzóleu Chatama Sófera.

Špenát z trávy...
Ako dodáva, keby v máji 1945 nebolo oslobodenie, tak už nežije. "Všetko bolo pripravené na našu fyzickú likvidáciu." Hlad bol podľa neho hrozný, prídely jedla veľmi malé. "V Terezíne sme jedli aj špenát z trávy." Keď prišli do Bratislavy, zistili, že nemajú kam ísť. "Nám vtedy všetko zobrali. Vrátili sme sa domov a zostali sme stáť s kufrom na stanici."
Podľa zákona o zmiernení krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov, ktorý bol prijatý v roku 1999, dostal odškodné 3-tisíc korún za každý mesiac strávený v Terezíne. Spolu to vychádza na vyše 120-tisíc korún a ďalšia vyše tisícka mesačne k dôchodku. "Mne sa to zdá strašne málo za to, čo sme vytrpeli a čo sme všetko stratili. Aj teraz ešte trpíme chorobami a to odškodnenie nie je dostatočné."
Symbolické odškodnenie
Feldmar dodáva, že tento štát nemôže za to, čo sa stalo. "Keď sú však peniaze na bály a plesy, mohli by dať viac aj týmto ľuďom. Za toto si nekúpim ani garsónku a vyzerá to, že čoskoro budem bez bytu. Bývame totiž v dome, kde ešte je regulované nájomné. Čo budeme robiť potom, neviem." Hovorca Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí na Slovensku Jaroslav Franek tiež konštatuje, že sumy hraničia takmer s výsmechom. "Na druhej strane filozofia bola taká, že sa prizná aspoň symbolické odškodnenie." Franek sa stretol aj s kritikou zákona pokiaľ ide o dokladovanie útrap z minulosti. "Hovorí sa taká trpká poznámka - doneste potvrdenie o tom, že ste nosili žltú hviezdu." Predseda Združenia politických väzňov, koncentračných a zajateckých táborov Otto Wagner, ktorý sám prežil Mauthausen, dodáva, že odškodnenie privítal - hoci prišlo dosť neskoro, pretože väčšina ľudí, ktorí prežili koncentračný tábor, už nežije. "Povedal som, nech ľudia aspoň na tých niekoľko rokov majú lepší dôchodok, aj tá suma trošku pomohla."
Harabin už nechce čakať
Výška odškodnenia podľa Wagnera však nie je šťastne určená v porovnaní s inými. Tí, čo prežili koncentračný tábor, majú totiž podľa zákona nárok na 30 korún k dôchodku za každý mesiac utrpenia. "Ľudia, čo boli na čiernej listine, dostávajú teraz pokiaľ viem 60 korún za každý mesiac. To je určite veľký rozdiel, ako trpeli teraz a za fašizmu. Tam to bolo drastickejšie."
Odškodňovanie rieši ministerstvo spravodlivosti od roku 1999. Do konca minulého roka už vyplatilo vyše 404 miliónov korún. Stále mu však zostáva ešte vyše 7 500 žiadostí. Tento rok chce rezort odškodnenie definitívne vyriešiť. "Považujem to za jednu z mojich priorít. Nebudeme predsa čakať, pokiaľ títo občania zomrú. Ministerstvo spravodlivosti od môjho nástupu zintenzívnilo vybavovanie týchto prípadov. Mali byť vybavené už dávno, je to neúcta štátu k týmto občanom, ktorí sa zaslúžili o našu slobodu," vysvetlil šéf rezortu spravodlivosti Štefan Harabin. Predpokladaná suma odškodného je ešte približne 20 miliónov korún.
Wagner rozhodnutie ministra víta. "Je veľmi rozumné, že to chcú už celé odškodniť, pretože ľudia, ktorých sa to týka, už majú pomaly 80 rokov. Neustále sme urgovali ministerstvo, písali sme a boli sme aj osobne intervenovať, aby to ukončili."

Odškodnenie za koncentračné tábory:
- ministerstvo dostalo od decembra 1999 vyše 27-tisíc žiadostí o odškodnenie
- opodstatnených bolo vyše 11-tisíc
- vyplatilo vyše 404 miliónov korún
- zostáva vyplatiť ešte asi 20 miliónov korún
Zdroj: MS SR


Prečítajte si aj:
Tí čo prežili, boli kosť a koža

Predseda Združenia politických väzňov, koncentračných a zajateckých táborov Otto Wagner pre HN:

Ako sa vám podarilo prežiť koncentračný tábor?
Ja som bol veliteľom partizánskej jednotky. Zranili ma a eskortovali do Mauthausenu, kde som bol do 5. mája 1945, keď nás oslobodila 11. americká pancierová divízia. Moje šťastie bolo, že som bol kedysi majster Československa v plávaní, bol som vitálnejší a znášal som to lepšie. V tom čase som mal 19 rokov, to bolo asi tiež šťastie, lebo keby som bol starší, asi to neprežijem. Esesáci ma niekedy používali ako tlmočníka, pretože ovládam päť jazykov. Dostával som preto viac polievky a chleba a mohol som sa podeliť aj s mojimi spolutrpiteľmi.

Celý článok >>

 

menuLevel = 2, menuRoute = dennik/ekonomika-a-firmy, menuAlias = ekonomika-a-firmy, menuRouteLevel0 = dennik, homepage = false
22. november 2024 01:44