Crmanov autobus má v kabíne v letnej horúčave vyše 40 stupňov. Je to "plyňák", teda jedno z päťdesiatich vozidiel, ktoré dal Dopravný podnik mesta Bratislavy (DPB) prerobiť na lacnejší plynový pohon. Zabudlo sa na maličkosť. Teplý vzduch z motora fúka šoférovi priamo do kabíny.
Autobusy sa udržiavajú len vďaka rekonštrukciám, no potom vraj stačia tri - štyri mesiace na bratislavských cestách, a všetko v nich znova hrká. "Na nič nie sú peniaze. Na náhradné dielce ani na nové autobusy," mávne rukou vodič. Ešte k tomu tá premávka na uliciach. "Katastrofa! Neprejazdné križovatky, prevaha sily za volantom a polícia, ktorá nemá záujem alebo sa bojí robiť poriadok s agresívnymi vodičmi." Napriek tomu päťdesiatšesťročný Crman krúti volant v autobuse mestskej hromadnej dopravy už tridsaťpäť rokov. Kedysi pre dobrý zárobok. Dnes skôr zo zotrvačnosti.
Osobitná kapitola sú cestujúci. "Niekedy aj pokojnému vodičovi prasknú nervy," priznáva Ľuboš Herák, šofér s dvadsaťročnou praxou. "Psychológ nám radí, jedným uchom dnu, druhým von. Nedať sa vyprovokovať." Koľkokrát zažil, ako mu nastúpili do autobusu pochybné typy - drzé, nafetované, špinavé. Vtedy aj počas jazdy stále pozoruje spätné zrkadlo. "Musíte sledovať, čo sa deje, a len čakáte, kedy vystúpia."
S natrčenou rukou. Sú činnosti, ktoré nevynášajú, ale pre život sú nevyhnutné. Preto ich preberá štát alebo obec. Vďaka tomu u nás ešte stále funguje verejná doprava suplujúca sociálnu službu s regulovaným cestovným. Slovo "emhádé" (MHD) sa však stalo synonymom čohosi, na čo sa nadáva. Súčasné mestské autobusové spoločnosti, ktorým vy...
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.