Kofolová rovnica bola náramne jednoduchá. Opavský závod Galena na Morave od konca päťdesiatych rokov vo veľkom vyrábal sirup Kofo. Odtiaľ sa rozvážal do vyše tridsiatich sódovkární na Slovensko a prinajmenšom do toľkých v Česku. Tam sa podľa predpisu riedil a dosycoval bublinkami. Licencia bola bezplatná, každý zásoboval svoj región. V šesťdesiatych rokoch sa Kofola stala celonárodným hitom. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa jej ročne vyprodukovalo 1,8 mil. hektolitrov, o milión viac než napríklad vlani. Jedna zo sódovkární vyrábajúcich Kofolu bola vo Veľkom Mederi. Od roku 1975 tu ako zásobovač pracoval aj Tibor Hegedus, v roku 1980 sa stal vedúcim výroby. Dnes je to súkromná spoločnosť Heller-Sódovkáreň a Hegedus je jej majiteľom. "Galena bývala už v minulosti veľmi ústretová. Sirup nám vždy dodala do troch dní. My sme to už len namixovali. Prísne sa sledovala najmä cukornatosť. Prednosťou Kofoly je dodnes to, že sa do nej nepridávajú umelé sladidlá ako do mnohých terajších limonád."
Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sláva Kofoly opadla. Vytláčali ju tatrakoly, citrokoly, slovkoly... Po roku 1989 konkurencia ešte zosilnela, keď naši spotrebitelia padli do kolien pred medzinárodnými gigantmi Pepsi a Coca-Colou. Skalní konzumenti však dodnes tvrdia, že Coca a Pepsi na Kofolu nemajú. Pretože je jemnejšia, má menej cukru i kofeínu, a hlavne -- jedine ona sa vraj dá lahodne namiešať s rumom.
Naťahovanie o známku
Po rozdelení federácie nastal slovensko-český spor o Kofolu. Rozdúchaval sa tým viac, že jej spotreba znova stúpala, a to najmä na Slovensku, čo sľubovalo zisky. Spotrebitelia ju za spoločného štátu nikdy nevnímali ako nápoj výhradne českej alebo slovenskej proveniencie, preto niekoľko slovenských nealkovýrobcov odmietlo uznať registráciu jej ochrannej známky na našom území. Vyrábali si vlastnú kofolu (s malým k) podľa svojich receptov, z domácich zdrojov a lacnejšie.
Zato iná skupina štrnástich slovenských výrobcov disciplinovane kupovala licencovaný sirup Kofo od Galeny. Tým sa však ich Kofola predražovala. Na trhu sa tak stretávali originálna Kofola i jej o 10 až 15 percent lacnejšie napodobeniny Šofola, Koffea a iné. Galenu -- už pod názvom Ivax-CR, lebo ju medzitým sprivatizovali Američania -- jej partneri na Slovensku upozornili, že odbytu Kofoly začínajú vážne konkurovať kofolové imitácie. Rast jej spotreby na Slovensku sa viditeľne pribrzdil, Ivax prichádzal o zisky. Preto v roku 2000 donútil viacerých imitátorov zmeniť názvy nápojov, aby nepripomínali slovo Kofola. Vyhral aj súdny spor, keď Úrad priemyselného vlastníctva v Banskej Bystrici potvrdil, že Kofolu môže vyrábať len vlastník tejto známky, teda Ivax, prípadne ten, kto má od neho licenciu na sirup Kofo. Patentový úrad tým nedal za pravdu skupinke troch slovenských výrobcov, ktorí presadzovali filozofiu o "zdruhovení" kofoly. Tí tvrdia, že ochrannú známku Kofola treba vymazať, lebo už stratila rozlišovaciu schopnosť, zovšeobecnela a môže ju vyrábať každý podľa vlastného receptu. Odvolali sa proti rozhodnutiu patentového úradu pre procedurálne nedostatky. Spor sa tak posunul na Najvyšší súd. "Tam to leží dodnes, takže je to otvorené," hovorí Daniel Vopát z Coffey Trnava, konateľ jednej z firiem, ktoré bojujú o bežnú kofolu. Ak by tu trojica slovenských výrobcov prehrala, zvažujú, či sa neobrátia aj na medzinárodný súd do Štrasburgu.
StoryEditor