Vyrieknuté slová sa ťažko berú späť

Keď majú rozdielne názory na vec dvaja obyčajní ľudia, o ich spore či jeho riešení sa nedozvie nikto. Keď však majú rozdielne názory prezident a minister zahraničných vecí, je to záležitosť verejná -- ba až medzinárodná. O to viac, ak ide o takú aktuálnu tému, akou je dnes Európska únia.
Český prezident Václav Klaus sa v tejto súvislosti nikdy netajil euroskepticizmom, hoci on sám svoje názory posúval vždy skôr do roviny eurorealizmu.
V tomto zmysle vystúpil i na nedávnej aténskej schôdzke, na ktorej desať nováčikov podpisovalo tzv. prístupovú zmluvu, medzi nimi i Česi a Slováci. Padli slová o strate časti suverenity i o tom, že obsah zmlúv je nejasný. Oboje môže byť pravda, v závislosti od uhla pohľadu. Veď dobrovoľné postúpenie časti práv nejakému ústrediu či celku nie je ničím ako čiastočnou stratou suverenity -- a napr. Konvent ešte stále iba rokuje o tom, aká bude ďalšia podoba tohto integračného zoskupenia. V tomto zmysle nováčikovia naozaj nevedia, čo podpísali a akými princípmi sa "ich" organizácia bude riadiť v nedlhej perspektíve.

Prezident Václav Klaus pre nemecký Die Zeit (z rozhovoru, uverejneného 16. apríla 2003):
"Vstup do EÚ pre mňa skutočne nie je snom. Nemáme ale žiadnu alternatívu."
Reakcia ministra zahraničných vecí Cyrila Svobodu na palube lietadla z Atén:
"Niektoré výroky, ktoré (prezident) povedal, svedčia o tom, že nie je príliš oboznámený s celkovou situáciou. Napr. argument, že stratíme časť suverenity. To keby povedal študent právnickej fakulty, neurobí skúšku. Je to nezmysel. ... Klausov argument, že nevieme, čo je v zmluve, je šialený."
Prezident Václav Klaus na summite v Aténach (16. apríla 2003):
"Stávame sa súčasťou snov mnohých Európanov."

Že by nová kultúra politických vzťahov? Reakcia českého prezidenta takisto nedala na seba dlho čakať -- prostorekého ministra vzápätí pozval na "svoj" Hrad; pre istotu písomne. Čo zaznelo potom za zavretými dverami prezidentskej kancelárie, vedia len sami dvaja aktéri. Isté je, že nejaké veľké zmierovanie sa nekonalo. Svoboda prišiel na schôdzku i patrične vybavený -- sériou dokumentov vypracovaných vládou, aby tak dokumentoval, že v práve je on: zahraničnopolitickú líniu vypracúva vláda. Klaus chcel na rozdiel od toho hovoriť o témach celkom iného rázu, "o osobných útokoch ministra zahraničných vecí", ako uviedol jeho hovorca Tomáš Klvaňa. Takejto atmosfére rokovania plne zodpovedalo i krátke stretnutie s novinármi. Prezident naň neprišiel vôbec, len hovorca prečítal písomné vyhlásenie, ktoré C. Svoboda údajne odmietol podpísať. Minister hovoril sám: "Nedošlo k tomu, že by sme navzájom brali nejaké výroky späť."
Čo zostalo i po schôdzke, to je trvale nezodpovedaná - a zrejme aj nezodpovedateľná - dilema medzi právom na odlišnosť politických názorov a medzi snahou o jednotnú prezentáciu názorov nejakého celku, v tomto prípade oficiálnych predstaviteľov českého štátu. Skĺbenie týchto dvoch prvkov pripomína tak trochu hľadanie bájnej kvadratúry kruhu a zďaleka nie je len českou zvláštnosťou.
V tomto konkrétnom prípade je však riešenie možno oveľa jednoduchšie. Za rozdielnym chápaním pojmov zjavne pretrvávajú iné názory na úlohu a miesto ČR v budúcej Európskej únii -- a tie vyrieši čas a práve takáto diskusia, hoci aj nie veľmi salónna.