Poslednou, pritom nemenej atraktívnou kapitolou cestovania po koľajniciach západnej Európy končíme seriál reportáží Európska rodina, na ktorom spolupracovali aj Ministerstvo zahraničných vecí ČR a Delegácia Európskej komisie. Jeho aktérmi boli štyri európske rodiny: Francúzov Charronovcov z Nevers, Nemcov Müllerovcov-Spankovcov z Emmeringu, Poliakov Kiernozovcov z Radomy a Moravanov Holobrádkovcov z Břeclavi. Štvrtý, záverečný príbeh, je totiž o rodine břeclavského výpravcu Romana Holobrádka.
Z piateho na druhé nástupište pražského Hlavného nádražia nás vlaky viezli po 3,5 kilometroch európskych železníc. Je tá naša porovnateľná s európskou, alebo to na hranici bude rovnaké, ako keď sa menia podvozky pre širšiu trať? Sprevádzali sme břeclavského výpravcu Romana Holobrádka a jeho dvoch synov -- Míšu a Kubu, ktorých pozvala Burgundská regionálna rada na záver nášho celoročného projektu Európska rodina.
Pri putovaní na trase Praha -- Zürich -- Dijon -- Nevers -- Paríž -- Norimberg -- Praha sme cestovali pohodlným TGV, i keď trať cez Švajčiarsko a do srdca Burgundska nie je ešte prispôsobená na tristokilometrovú rýchlosť. Cestovali sme taktiež po Burgundsku 200 kilometrov motoráčikom, ktorý sa nijako nelíšil od tých, aké jazdia z Prahy na Dobříš alebo Prokopským údolím do Berouna. Francúzi sa pýšia najrýchlejšími vlakmi v Európe. Pre každé mesto je prestížna záležitosť mať zastávku TGV a tak často jazdia i po "starých koľajniciach". Ale vedľa nich uháňa po regionálnych tratiach všetko, čo ešte jazdiť môže. Taktiež švajčiarsky ležadlový vozeň, v ktorom sme vyšli z Prahy, bol len starým vagónom po generálke. Na druhej strane, v každom vlaku tiekla teplá voda (len teplá) a vždy sme našli i papierové obrúsky.
Zastávka prvá: Zürich
Získali sme privilégium, aby sme sa pozreli na miesto zo strechy budovy starej 154 rokov. Denne cez túto vlakovú stanicu, nádražie, prejde toľko cestujúcich, koľko obyvateľov má mesto -- 350 000.
Rozsah služieb zodpovedá požiadavkám, aby každý zákazník odchádzal spokojný. Teplo, rovnako ako elektrina, sú z vlastných zdrojov (spaľovaním odpadkov -- denne 3 tony). Nádražie má svoju elektráreň i náhradný energetický zdroj, vlastnú pekáreň, vináreň s pivnicou, udiareň a pripravujú tu tiež jedlá pre dvanásť reštaurácií rôznych kategórií vo vyšších poschodiach. Sú tu i obchody, kde si môžete kúpiť všetko od sendvičov, cez konfekciu až po najdrahšie hodinky alebo diamantový náhrdelník.
Keď sa chcete pomodliť na cestu, poslúži nádražný kostol pre všetky hlavné svetové vyznania. Denne v ňom v tichej modlitbe spočinie asi na 700 veriacich. Všade vôkol príjemné až nepochopiteľné ticho, všetky informácie boli na veľkých svetelných tabuliach. Nechýbajú ani kontrolné televízne kamery, prepojené s dispečingom, s políciou... Cez noc sa nádražie uzavrie a vyčistí -- od odpadkov rovnako ako od bezdomovcov...
Zastávka druhá: Paris Nord
Najväčším európskym nádražím je parížske Severné, na ktorom sa stretávajú všetky druhy mestskej a prímestskej dopravy a spoločne tvoria jeden integrovaný dopravný systém. Dokonca je prepojený s letiskom: na perónoch, odkiaľ odchádzajú vlaky smerom na Orly či Roissy, vedľa nádražného zamestnanca je informátor príslušného letiska.
Troma poschodiami podzemia prechádza metro lokálne a expresné, ktoré za mestom vychádza na povrch. Tu sa stretávajú tiež regionálne vlaky, ktoré denne privážajú a odvážajú vyše 400 000 cestujúcich. Ďalších 150 000 nasadá do súprav, križujúcich celým kontinentom. Pre vlaky a cestujúcich mimo krajiny Európskej únie je však zvláštne odbavenie: prechádzajú pasovou, colnou kontrolou, emigračnými úradníkmi francúzskymi a britskými. Röntgenová kontrola nepretržite pozoruje a sníma obsah batožín...
Riadiace a zabezpečovacie zariadenie je po 11. septembri najstráženejším a najťažšie prístupným pracoviskom. Chápeme.
Zastávka tretia: Norimberg
O tunajšej stanici sa hovorí, že je najkrajšia v Nemecku. Podarilo sa prepojiť historickú časť starú vyše sto rokov s modernou, ktorá sa stále dotvára. Napríklad umeleckú mozaiku zloženú z miliónov kúskov. Vyjadruje cestu časom minulým, súčasným a budúcim. Zložitú cestu, ktorou prešla aj nemecká železnica. Prvý vlak tu vyšiel v roku 1835 na šesťkilometrovú trať z Norimbergu do Fürthu. Ťahala ju lokomotíva Orol, ktorej model v skutočnej veľkosti teraz stojí v Múzeu železnice vedľa modelu súčasnej najmodernejšej lokomotívy ICE 3. Rozdiel? Tá prvá uháňala rýchlosťou 30 km/hod., tá druhá 300 km/hod.
Do diskokaviarne v staničnej budove, ktorá svojou architektúrou a vekom patrí medzi norimberské dominanty, si miestna mládež prichádza zatancovať. Prepojenie historickej a súčasnej architektúry je najlepšie vidieť v tzv. cestovnom centre, o ktorého poňatí sa azda najviac diskutovalo -- tiež s pamiatkármi. Stretáva sa tu totiž secesia zo začiatku storočia -- teda vtedajší mladý štýl -- so súčasným. Zavedie nás dokonca do strážneho objektu, v ktorom sa na obrazovkách premietajú zábery z 85 kamier, s ktorými sa dá ľubovoľne otáčať. Heslom tu je: služby, bezpečnosť a čistota.
Podobné exkurzie by sa mali usporiadať aj pre mnohých našich pracovníkov železníc, aby sa poučili, ako sa stanica dokáže spropagovať, získavať si nových zákazníkov. A tiež, ako možno dosiahnuť integrované dopravné siete, dokonca niekde ich využiť na jeden kúpený lístok, aj keď ide pritom o rôzne druhy dopravy a štátny a súkromný sektor.