Pavel Telička sa narodil v roku 1965 v rodine českého diplomata vo Washingtone. Ako dieťa strávil niekoľko rokov v Argentíne a vo Veľkej Británii. Po štúdiách medzinárodného práva nastúpil v roku 1986 na ministerstvo zahraničia. V roku 2003 odišiel do Bruselu ako veľvyslanec pri Európskej únii. Od mája do novembra 2004 bol komisárom Európskej únie. Po tom, čo sa nová česká vláda Stanislava Grossa rozhodla zmeniť nomináciu pre post komisára na obdobie rokov 2004 až 2009 a poslala do Bruselu expremiéra Vladimíra Špidlu, rozhodol sa Telička opustiť štátnu správu. V súčasnosti je spoločníkom vo firme BXL Consulting, ktorú založil s bývalým Špidlovým poradcom pre úniu Petrom Ježkom a ktorá poskytuje informácie o únijnom konaní a v oblasti lobovania.
Za posledné roky sa vám zásadne zmenil váš život. Opustili ste českú štátnu správu a post únijného komisára. Chýba vám to?
-- Určite mi viac chýba Európska komisia. To nehovorím z pocitu nejakej hrdosti. V českej štátnej správe som strávil väčšinu svojho aktívneho života a mám prevažne pozitívne skúsenosti. Beriem to však ako uzavretú kapitolu. V Európskej komisii som bol, naopak, na začiatku, a to prostredie mi otvorilo nový pohľad na veci. Globálnejšie, celoeurópskejšie. Boli tam špičkoví manažéri. Bol to veľmi profesionálny svet, ktorý mi sedel.
Neuvažujete o tom, že by ste vstúpili do politiky? Minulý rok ste boli chvíľu najpopulárnejším človekom...
-- Založili sme firmu, mám partnerov a záväzky voči ľuďom. Politika nie je vec, o ktorej by som v tejto chvíli vážne uvažoval. Začínam s podnikaním a chcem niečo v tomto odbore dokázať. Možno i sám sebe. Bol som celý život úradník a stále som si hovoril, či by som sa nemal postaviť na vlastné nohy. Teraz mám možnosť, a preto ju chcem využiť. Dohodol som sa na spolupráci s Pascalom Lamym a Jacquom Delorsom, som konzultantom v Centre európskej politiky v Bruseli.
Čo budete robiť s bývalým komisárom Lamym a expredsedom Európskej komisie Delorsom?
-- Mal by som sa zapojiť do ich projektu. Nemôžem byť zatiaľ konkrétnejší. Sú to rešpektovaní ľudia a ich názor na Európu sa berie vážne, preto ma to láka.
Vládna nestabilita, akú dnes Česko prežíva, nie je vnútropolitickým problémom. Už sa napríklad v únii, zvlášť medzi predstaviteľmi európskych inštitúcií, objavili obavy, ako sa to prejaví na schvaľovaní euroústavy. Česko patrí medzi krajiny, kde je jej ratifikácia neistá. Teraz je to asi ešte najistejšie...
-- Tá situácia je nešťastná, avšak ja by som to rozvinul. Podpísať zmluvu napríklad ako je ústava, znamená prejav vôle dvadsiatich piatich členských štátov únie. Áno, zatiaľ to občania nepodporili. Na druhej strane sú však krajiny, kde ju budú schvaľovať iba parlamenty, takže to netreba brať tak, že sa zatiaľ nič nestalo, pretože nepovedali svoje áno občania. Teraz sa v únii sleduje, ako sa s tým dokumentom v konkrétnych krajinách vyrovnajú. To nie je o tom, aké máme na ústavu názory. Skôr o tom, akú váhu jej krajina prisudzuje, ako o nej diskutuje a ako ju predstavuje verejnosti. A často počúvam názory, že v Česku jej dosť veľkú váhu neprisudzujeme. Politická a verejná debata nezodpovedá vážnosti, s akou sa na ústavu pozerajú iné krajiny, Otázka je: je to kvôli politickej kríze alebo je to niečo hlbšie? A tu prevažujú názory, že to nie je zapríčinené vnútropolitickou krízou.
O ústave sa aj veľa hovorí. Napríklad prezident Václav Klaus alebo opozičná ODS sú k nej kritickí. Klaus si ju berie na paškál často...
-- Ľudia v únii, a to viem, pretože som často v kontakte s bývalými kolegami z komisie, vnímajú zle, že tá debata o ústave je plytká a dirigujú ju práve kritici. Únia funguje v určitom ohľade ako klub. A vládny politik, ktorý mlčí v takej dôležitej veci, ako je ústava alebo ponecháva priestor iba kritikom alebo opozícii, stráca svoju váhu. Tú váhu získavate totiž práve tým, ako ste aktívny v európskych veciach na domácej scéne a ako dokážete prezentovať veci. Vláda bola posledné mesiace okolo ústavy pasívna a v zahraničí to vnímajú zle.
Nemáte nutkanie do tej debaty o ústave vstúpiť?
-- To viete, že mám. Avšak nie je to moja úloha. To je vec českých politikov.
Nezdá sa vám, že sa stalo tradíciou európske veci nechávať bežať a príliš im nevenovať pozornosť? Čím to je? Sme národ, ktorý nemá rád, keď nemôže rozhodovať samovoľne, a preto sme kritickejší k ústave alebo je to vec malého európskeho vedomia u politikov?
-- Myslím si, že ako národ sme celkom európski. Problém je skôr v politickej rovine. Stále je v Česku málo politikov, ktorí sa aktívne zaujímajú o Európsku úniu, poznajú ju, vedia sa v nej pohybovať alebo dokážu ľuďom predkladať vízie. Možno je to tým, že politici mali po rozpade komunizmu iné starosti, museli reformovať ekonomiku aj štátny systém. Prezident Klaus má pravdu, keď hovorí, že debata o ústave je plytká a o niektorých veciach sa nediskutuje. Je málo ľudí, ktorí úniu poznajú a dokážu posúdiť jej ambície alebo trendy. Preto sa politici uchyľujú k ideológii alebo berú úniu ako dobro samo osebe.