Zaparkoval som pred istým supermarketom a skôr, ako som stihol zatvoriť bočné okienko, vsunula so do môjho auta mužská ruka neznámeho pôvodu. Do lona mi spadla neveľká škatuľka s vyobrazením elektrického prístroja známej značky. "Len si to zeber," zahrmel mužský hlas. "To je darček." Hlas sa rinul z úst muža divého výzoru, od ktorého by som si nedal ani uši prepichnúť. Ošíval som sa, že ja predsa nič nechcem, a navyše nemám pri sebe peniaze. Okrem toho som už mal za sebou dve podobné návštevy priamo na pracovisku. V jednom prípade mi istý mládenec ponúkal zopár cédečiek, v druhom dve dievčiny súpravu krémov na opaľovanie. Teraz, v druhej polovici novembra! "Nebuc škrob," pokračoval muž, "to ani nepodporíš Slováka? Tu máš hodzinky." A pred tvárou sa mi ocitla škatuľka s párom náramkových hodiniek. Ktovie, ktorý klenotník za nimi plače. Keď som aj tie odmietol, začal muž stupňovať ponuku: "Ešče mám dalekohlad s nočným vidzeným alebo si zeber digitálnu kameru. Dáš, čo máš, a hotovo." Bolo mi skutočne nepríjemne, ale statočne som odmietal márne sa po očku obzerajúc, či niekde nezaregistrujem prítomnosť policajta. Obával som sa totiž, či muž nemá v ponuke aj nože zo solingenskej ocele, ktorými by ma možno presvedčil, aby som si predsa len niečo kúpil. Našťastie, nože v príručnom sklade nemal, a tak s nadávkami odtiahol za ďalšou potenciálnou obeťou. Cestou zo supermarketu ma zastavil slušne oblečený pán a vyzvedal, či mám doma telefón na pevnú linku a vytrvalo držiac so mnou krok ma presviedčal o akýchsi výhodách akejsi inovácie tohto druhu spojenia so svetom. Sotva som sa ho striasol, oslovil ma iný pán s výhodnou ponukou poistenia domácnosti. Odvrkol som, že spávam pod mostom. Domov som sa vracal veľkou okľukou cez neďaleký lesík vystavujúc sa nebezpečenstvu stretnutia s hladným medveďom. Keď som konečne dorazil, zasypali ma na prízemí letáčiky, ktoré sa vyrútili z poštovej schránky. Ponúkali výhodný zájazd za nákupmi do krajiny, s ktorou sme ešte nedávno tvorili spoločný štát. Celý večer som uvažoval nad tým, či som si tú digitálnu kameru na parkovisku predsa len nemal kúpiť a zdokumentovať si ňou dnešný deň. Veď takto mi možno ani nikto neuverí, že naozaj nevediem konzumný spôsob života.