Parlamentné i prezidentské voľby, bilancia prvého roku v EÚ, udalosti v štátoch bývalého ZSSR, ale aj prehodnocovanie doterajších vzťahov s Nemeckom a v neposlednom rade projekt rozsiahlej prestavby poľského štátu, pre ktorý sa vžilo označenie "IV. republika," boli hlavnými témami poľskej politiky po roku 2004.
Od 80. rokov minulého storočia vývoj v Poľsku predznamenával udalosti v ostatných krajinách bývalého sovietskeho bloku. Vo vnútornej politike to bol vznik masového občianskeho hnutia "Solidarita," ktorý Poľsko doviedol až k rokovaniam "okrúhleho stolu" v roku 1989 a k prvým čiastočne slobodným voľbám v regióne po roku 1946, neskôr víťazstvo Lecha Wałęsu v prezidentských voľbách, ktoré sa nieslo v duchu "urýchlenia" zmien, ale aj transformácia bývalej komunistickej strany na proreformnú silu a jej účasť v demokratických vládach či vznik nových protestných strán. V zahraničnopolitickej oblasti bolo Poľsko prvé, ktoré otvorene nastolilo otázku rozšírenia Európskej únie a najaktívnejšie sa zasadzovalo za rozšírenie NATO. Zároveň vyvíjalo maximálne úsilie, aby noví členovia mohli do nej vstupovať za čo najvýhodnejších podmienok. V bezpečnostnej oblasti, ale čoraz viac i z ekonomického hľadiska Poľsko stabilne zostáva dôležitým partnerom Slovenska, obe krajiny dlhodobo v mnohých aspektoch európskej a regionálnej politiky zastávajú blízke názory. Keďže po páde komunistického režimu Poľsko i Slovensko zápasia s podobnými problémami, je v záujme Slovenska pozorne sledovať dianie u svojich severných susedov.
"Supervolebný rok"
Po tom, ako sa expremiérovi Leszkovi Millerovi podarilo úspešne zavŕšiť prístupový proces do EÚ a získať pre tento krok podporu rozhodujúcej časti politického spektra, nastúpilo vo vnútornej politike dlhé, až trojročné obdobie stagnácie. Po rozpade koalície postkomunistického Zväzu demokratickej ľavice (SLD) s agrárnou Poľskou ľudovou stranou (PSL) nasledovala aféra Lewa Rywina a séria ďalších škandálov, ktorá otriasla dôverou v politické elity a štátne inštitúcie. Vnútropolitická situácia v Poľsku od prvých mesiacov roku 2003 pripomínala zdĺhavú pozičnú vojnu. Opozícia aj napriek erózii vládneho tábora a rozpadu SLD nebola schopná sformovať novú parlamentnú a vládnu väčšinu, ale ani nový premiér Marek Belka, majúci povesť uznávaného ekonóma, nebol schopný presadiť zásadné reformné kroky, ktoré by umožnili znížiť rozpočtový deficit a zlepšiť podmienky pre prijímanie pomoci EÚ.
Septembrové parlamentné voľby sa skončili prekvapujúcim víťazstvom konzervatívnej strany Právo a spravodlivosť (PiS) nad liberálnou Občianskou platformou (PO), považovanou za favorita. Podobne v prezidentských voľbách takisto v druhom kole kandidát konzervatívcov Lech Kaczyński diskvalifikoval predpokladaného víťaza Donalda Tuska z PO. Nečakané volebné výsledky umocnilo rovnako nečakané rozhodnutie nového premiéra Kazimierza Marcinkiewicza zostaviť jednofarebnú menšinovú vládu PiS za podpory národno-kresťanskej Ligy poľských rodín (LPR) a populistickej Sebaobrany.
Novým momentom v "supervolebnom roku" bolo, že voliči aj napriek pozitívnej ekonomickej bilancii Millerovej a Belkovej vlády odmietli nielen politiku skompromitovaných postkomunistov, ale aj liberálne elity. Nespokojnosť voličov smerovala predovšetkým proti fungovaniu tzv. mäkkého štátu, v ktorom sa na úkor verejného záujmu presadzujú predovšetkým partikulárne záujmy silných nátlakových skupín, stojacich v pozadí. Pre štátne inštitúcie i komerčné podniky v rukách štátu bola charakteristické, že po každých voľbách si ich parcelovali koaličné strany. Tzv. tretiu republiku, ako sa v Poľsku označoval režim, ustanovený po roku 1989, zbavili morálnej autority korupčné aféry, zasahujúce najvyšších ústavných činiteľov. Beztrestnosť elít vyvolala vo voličoch presvedčenie, že v spoločnosti sa vytvoril politický kartel aktérov "okrúhleho stola" a preto sa transformácia po roku 1989 mala do značnej miery charakter kontinuity namiesto nevyhnutných zmien.
Podobne identifikovala hlavné problémy Poľska aj liberálna PO, ktorá však namiesto programu radikálnej "nápravy štátu," posilnenia úlohy represívnych zložiek v boji proti korupcii a kriminalite či zvýšenia sociálnej zodpovednosti štátu presadzovala pokračovanie v neoliberálnych ekonomických reformách. Voličov však oslovila razantná rétorika PiS, ktorý pred druhým kolom prezidentských volieb získal aj podporu protestného elektorátu Sebaobrany a LPR. PiS pritom vychádza z tradícií poľského konzervativizmu, opierajúceho sa o silný štát s dominantným postavením katolíckej cirkvi. Kampaň víťaza Lecha Kaczyńského sa niesla v konfrontácii s liberálnymi koncepciami. Preto nebolo náhodné následné stroskotanie koaličných rokovaní s PO. Namiesto konzervatívno-liberálnej vlády tak Poľsko získalo jednu z najkonzervatívnejších vlád v Európe.
Projekt IV. republiky
Voľby 2005 ukázali, že po dlhom období preferovania liberálnych hodnôt a súkromnej iniciatívy sa dostáva do popredia problematika fungovania štátu a sociálnej kohézie. O víťazstve Kaczyńského rozhodli chudobnejšie regióny centrálneho, východného a južného Poľska. Poľskí voliči, najmä v prezidentských voľbách, jasne dali najavo, že si želajú zásadné zmeny a sú nespokojní s vývojom po roku 1989. Na druhej strane aktérom týchto zmien už nemajú byť sily, spojené s komunistickou érou, ale ani neznámi populisti typu Stanisława Tymińského, ktorý sa v roku 1990 neočakávane dostal do druhého kola prezidentských volieb. Naopak, o víťazstve rozhodli aj skúsenosti z pôsobenia L. Kaczyńského vo funkcii primátora Varšavy a s programom IV. republiky vystúpila strana, odvodzujúca svoju legitimitu od tradícií Solidarity. Povolebný vývoj zároveň priniesol marginalizáciu postkomunistických síl. Hoci istým prekvapením bol samotný vstup SLD do parlamentu, úlohu hlavnej opozičnej sily prebrali liberáli. SLD je v súčasnosti jedinou parlamentnou ľavicovou silou, ale vo vnútri strany pôsobí viacero platforiem. Preto po odchode sociálnych demokratov Marka Borowského stranu zrejme čakajú ďalšie štiepenia. V každom prípade sa budúca poľská ľavica bude musieť zbaviť azda všetkého, čo by ju mohlo asociovať s praktikami komunistickej strany a negatívnou časťou dedičstva SLD.
Tohtoročné voľby boli prekvapením aj z hľadiska stabilizácie politickej scény. Prvý raz sa do parlamentu nedostala žiadna novovzniknutá formácia. PiS má šancu vytvoriť silnú konzervatívnu stranu, ktorá by pohltila ostatné menšie pravicové zoskupenia. Nová vláda kladie veľký dôraz na morálne aspekty výkonu moci. Zásadami jej politiky majú byť otvorenosť verejného života, čestnosť, skromnosť a poctivosť. Jednou z kľúčových priorít novej vlády je náprava štátu a boj proti kriminalite. Nová vláda zároveň avizuje zoštíhlenie a zefektívnenie štátu. Jej cieľom je rozbitie neformálnych mechanizmov ovplyvňovania rozhodnutí štátnych orgánov. Chce to dosiahnuť pomocou rozšírenia platnosti lustračného zákona a prístupu k spisom bývalej komunistickej tajnej polície, reformy tajných služieb, vytvorenia Komisie pravdy a spravodlivosti na preskúmanie afér III. republiky, obmedzenia poslaneckej imunity a majetkových lustrácií. Nová vláda už avizovala aj vznik osobitného Protikorupčného úradu.
V ekonomickej oblasti chce vláda pokračovať v procese deregulácie, cieľom však má byť tvorba nových pracovných miest. Sociálna politika sa má orientovať na posilnenie ochrany zamestnaneckých práv a ekonomické zabezpečenie rodín. Dôležitou prioritou je aj výstavba bytov. Nová vláda si vytýčila nepochybne ambiciózne ciele. Ich realizácia, najmä v podmienkach menšinového postavenia, však bude mimoriadne náročná.
Európske výzvy Poľska
Hoci novú parlamentnú väčšinu sformovali euroskepticky orientované strany, väčšina Poliakov si aj rok po vstupe zachováva pozitívny postoj k EÚ. Ešte pred rozšírením vstup do EÚ podporovalo 61 percent Poliakov, o rok neskôr to už podľa prieskumu denníka Rzeczpospolita boli takmer tri štvrtiny. Napriek obavám, rozšíreným pred májom 2004, Poľsko na členstve v EÚ získalo aj po ekonomickej stránke. Po prvom roku členstva je jeho platobná bilancia aktívna. Kým do rozpočtu EÚ prispelo sumou 1,305 mld. eur, naspäť získalo 2,562 mld. eur, t. j. takmer dvojnásobok. Z toho takmer 445 mil. eur smerovalo do rozvoja poľnohospodárstva.
Napriek tomu však otázka, ako má vyzerať budúcnosť Únie, zaujíma v Poľsku dôležitú úlohu. Nová vláda chce v bezpečnostnej politike pokračovať v strategickom spojenectve s USA. Jej víziou je myšlienka "Európy solidárnych národov" a zdôrazňuje kresťanský charakter európskej civilizácie. Hoci nová vláda odmieta budovanie "európskeho superštátu" a poslanci PiS hlasovali proti prijatiu Ústavnej zmluvy EÚ, bude pokračovať v politike predchádzajúcej vlády, ktorá presadzovala spoločnú politiku Únie voči Rusku a ďalším štátom bývalého ZSSR. Prioritou Marcinkiewiczovej vlády zostáva aj energetická bezpečnosť a pre Slovensko je dôležité aj to, že veľký význam prikladá visegrádskej spolupráci. Na rozdiel od predchádzajúcej vlády, ktorá avizovala odchod poľských vojsk z Iraku, je nový kabinet za zotrvanie poľských jednotiek, i keď početnosť poľského kontingentu sa má obmedziť.
Aktuálnou výzvou pre Poľsko je otázka prijatia rozpočtu EÚ na rok 2006 a vypracovanie finančnej perspektívy na roky 2007 -- 2013. V oboch prípadoch sa štáty Visegrádskej štvorky zhodujú v požiadavke zachovania princípu solidarity bohatších členov s chudobnejšími. Poľsko sa rovnako ako Slovensko dožaduje rovnoprávneho postavenia členských štátov EÚ, napr. v oblasti voľného pohybu pracovných síl a liberalizácie trhu služieb. Na druhej strane je nová vláda zdržanlivejšia v otázke vstupu do eurozóny a vyslovuje sa za usporiadanie referenda o tomto kroku.
Na pôde Európskeho parlamentu Poľsko zaznamenalo veľký úspech najmä pri formulovaní princípov východnej politiky EÚ. Podarilo sa mu v januári 2005 presadiť rezolúciu, ktorá nevylučuje perspektívu členstva v Ukrajine i nastoliť na pôde EÚ otázku dodržiavania ľudských práv v Bielorusku. V ďalších otázkach, najmä v oblasti ekonomickej politiky či vízovej solidarity, však Poľsko až také úspešné nie je.
Nesporným úspechom poľskej diplomacie bolo, že za sídlo novozriadenej Agentúry EÚ pre kontrolu hraníc bola vybraná Varšava namiesto Budapešti. Jednou z najťažších úloh Marcinkiewiczovej vlády však bude príprava krajiny na vstup do schengenskej zóny, ktorý je naplánovaný na 28. októbra 2007. Nemecko, ktorého sa presun schengenskej hranice bude dotýkať najviac, úsilie Poľska podporuje. Podmienkou je zavŕšenie prípravy informačného systému Schengen II. (SIS II.), s čím však má Poľsko značné problémy. Podľa informácií vlády z júla 2005 bolo pri budovaní SIS II., ktorého podstatou je integrácia databáz policajných zložiek, pohraničníkov, súdov a prokuratúr, realizovaných iba 10 projektov z celkového počtu 94. Preto bude musieť nová vláda vynaložiť mimoriadne úsilie, aby sa jej podarilo stihnúť termín vstupu do Schengenu.
Zložité vzťahy so susedmi
Po období blízkych kontaktov v 90. rokoch sa výrazne zmenili vzťahy Poľska s Nemeckom. Nemecko v súčasnosti prehodnocuje svoje zahraničnopolitické postavenie v Európe i postoj k svojej minulosti. Vyjadrením nového definovania nemeckej identity je o. i. zdôrazňovanie nemeckých obetí druhej svetovej vojny, ktorých pamiatku má symbolizovať zriadenie Centra proti vyháňaniam. Časť Nemcov, odsunutých po druhej svetovej vojne, resp. ich potomkov sa dožaduje dokonca aj odškodnení od poľského štátu. Poľsko jednoznačne odmieta takúto interpretáciu histórie. Znepokojenie Poľska vyvoláva aj zámer Nemecka vybudovať plynovod po dne Baltského mora, ktorý bude obchádzať územie krajiny. Na jeho výstavbu panujú rozdielne názory aj v Európskej komisii. EÚ doposiaľ nemá vypracovanú spoločnú koncepciu energetickej bezpečnosti, pričom táto otázka je aktuálna práve pre nových členov, takmer úplne závislých na dovoze energetických surovín z Ruska.
Nová vláda zdedila aj chladné vzťahy s ďalším partnerom z Weimarského trojuholníka -- s Francúzskom. Tu sa však zrejme začínajú ľady postupne prelamovať. Svedčí o tom aj to, že nový prezident dostal prvé pozvanie na zahraničnú návštevu práve od francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca. Obe krajiny spája záujem aktívne spoluurčovať osudy EÚ. Najväčšie výzvy však čakajú Poľsko na východnej hranici. Vzťahy s Ruskom sa po roku 1989 nikdy nevyznačovali srdečnou atmosférou. Obe krajiny rozdeľuje jednak spoločná minulosť, jednak názory na usporiadanie regiónu strednej a východnej Európy. Napätie sa vystupňovalo po tzv. oranžovej revolúcii na Ukrajine v novembri 2004. Prejavilo sa napr. v otázke odsúdenia masakry poľských dôstojníkov v Katyni počas druhej svetovej vojny, ktorú ruská strana odmieta uznať za akt genocídy i počas osláv 60. výročia skončenia druhej svetovej vojny, keď sa poľská strana neúspešne dožadovala odsúdenia rozhodnutí, prijatých na konferencii "Veľkej trojky" na krymskej Jalte. Rusko takisto negatívne vníma poľskú podporu snahám Ukrajiny o vstup do euroatlantických štruktúr a angažovanosť v otázke demokratizácie Bieloruska.
Napäté politické vzťahy aspoň čiastočne kompenzoval priaznivý vývoj v oblasti vzájomného obchodu. Za rok 2004 poľský export do Ruska stúpol v porovnaní s rokom 2003 o 89 %. Vysokú dynamiku sa darilo udržiavať aj v roku 2005. V novembri však ruská strana zakázala dovoz potravinárskych produktov, ktoré tvoria značnú časť poľských exportu do tejto krajiny. Hoci ruská strana svoj krok zdôvodnila nedodržiavaním príslušných noriem, pri súčasnej atmosfére vo vzťahoch medzi oboma krajinami nemožno vylúčiť ani politickú motiváciu. V každom prípade ruské embargo je nielen prvým testom novej vlády, ale aj testom súdržnosti EÚ pri obhajobe záujmov svojich členov.
Pozitívnou dynamikou sa vyznačujú poľské vzťahy s Ukrajinou. Okrem politických kontaktov sa zintenzívnila aj ekonomická spolupráca oboch štátov, najmä vďaka dvom veľkým ukrajinským investíciám do poľského priemyslu. Prvou bol vstup ukrajinského koncernu Ukravto do varšavskej automobilky FSO, ktorá má po roku 2007 začať produkovať automobily, určené aj pre trhy EÚ. Čoskoro na to poľská vláda súhlasila s predajom Huty Čenstochová ukrajinskému Priemyselnému zväzu Donbasu. Podmienkou naplnenia strategického cieľa poľskej zahraničnej politiky, akým je získanie perspektívy členstva v EÚ pre Ukrajinu, však bude pokračovanie demokratických a trhových reforiem v Kyjeve a vybudovanie efektívnej proukrajinskej koalície v európskych štruktúrach. V otázkach "východnej politiky" EÚ, rovnako ako v diskusii o budúcnosti Európy však Marcinkiewiczova vláda bude musieť vyvinúť omnoho väčšie úsilie ako doposiaľ, aby o správnosti svojich cieľov presvedčila svojich európskych partnerov.
Zmeny a kontinuita
Zdá sa, že nová poľská vláda sa bude venovať predovšetkým vnútropolitickým otázkam. Problematika zahraničnej politiky nezohrávala podstatnejšiu úlohu ani počas predvolebnej kampane. To len potvrdzuje, že v zásadných otázkach medzinárodného postavenia krajiny panuje konsenzus a aj napriek ambicióznym projektom reformy štátu a ekonomickej politiky netreba očakávať podstatnejšie zmeny zahraničnopolitického kurzu. Symbolom kontinuity a zakorenenia novej identity krajiny sa stali dve udalosti -- smrť pápeža Jána Pavla II., ktorého úlohu v novodobých poľských dejinách ocenili všetky politické sily i účasť prezidenta Aleksandra Kwaśniewského po boku L. Wałęsu na oslavách 15. výročia vzniku Solidarity v auguste 2005. Potvrdením kontinuity poľskej zahraničnej politiky je kandidatúra A. Kwaśniewského na post generálneho tajomníka OSN, ale aj azda omnoho reálnejšie kandidovanie expremiéra M. Belku na post šéfa OECD.
Programové priority vlády K. Marcinkiewicza:
- "náprava štátu"
o reforma súdnictva a polície, boj proti organizovanému zločinu,
o "lacný a efektívny štát"
o reforma štátnej služby
o informatizácia verejnej správy
o zriadenie Protikorupčného úradu
o zriadenie Komisie pravdy a spravodlivosti
o majetkové lustrácie
- dekomunizácia
o rozšírenie funkcií, na ktoré sa vzťahuje povinnosť lustrácie
o reforma tajných služieb
- európska politika
o zachovanie zmluvy z Nice
o vstup do schengenskej zóny
o suverenita v zahraničnej politike
o rešpektovanie kresťanského charakteru európskej civilizácie v EÚ
o budovane spoločnej obrany EÚ v spolupráci s NATO
o budovanie východného rozmeru politiky NATO a EÚ
- zahraničná politika
o posilnenie strategických vzťahov s USA
o upevňovanie regionálnej spolupráce, najmä v rámci V 4
o podpora úsilia Ukrajiny o vstup do EÚ
o energetická a ekonomická bezpečnosť, diverzifikácia dodávok zemného plynu
- ekonomika
o rozvoj nových pracovných miest
o zjednodušenie zakladania firiem
o likvidácia Rady finančnej politiky
o stály deficit štátneho rozpočtu počas funkčného obdobia parlamentu (30 mld. PLN)
o program pre východné Poľsko -- vyrovnávanie rozvojových šancí najchudobnejších regiónov
o zriadenie ministerstva pre regionálny rozvoj
- sociálna politika
o ekonomická podpora rodiny
o posilnenie ochrany práv zamestnancov
o zachovanie bezplatného vysokoškolského štúdia