Investovanie nie je primárne o produktoch, ale o tom, aby klient rozumel, kam dáva svoje peniaze, hovorí Miron Zelina riaditeľ odboru treasury v Privatbanke.
Finančná kríza zneisťuje investorov, mnohí vyčkávajú, kým pominie. Má v tomto období bankár ako vy menej práce, alebo je to naopak?
Určite je jej viac. Moja práca je predovšetkým o komunikácii s klientmi, a tí sa teraz pýtajú, čo sa stalo a aký vplyv to má na ich investície. Už dlhodobo tvrdím, že investovanie je predovšetkým o komunikácii a o tom, aby klient správne pochopil všetky parametre finančného nástroja, ktorý kupuje. Mnohých klientov zaujíma iba výnos, zabúdajú na riziko, likviditu, poplatky a ďalšie atribúty, bez ktorých je predstava o investícii neúplná. Určite by som odporúčal, aby si neskúsený investor, akých je na Slovensku väčšina, vyberal radšej jednoduchšie produkty, ktorým rozumie a vie, čo od nich môže očakávať. U klientov našej banky prevažujú pomerne konzervatívne investície, teda peňažné, či do pevne úročených cenných papierov. Investície do akcií, ktoré utrpeli najviac, sú zastúpené v menšej miere. Ani u tých dynamickejších investorov to nebola rozhodujúca časť majetku, ale nižšie podiely, tak do tridsať percent objemu ich finančných aktív.
Sú ľudia teraz opatrnejší?
Je to individuálne. Keď sa pozrieme napríklad na podielové fondy, tak z nich odtiekla významná časť zainvestovaných peňazí. Paradoxné je, že ľudia masívne odchádzajú aj z peňažných fondov, ktoré by mali byť relatívne najbezpečnejšie. Privátni klienti našej banky svoje investície vo veľkom neopúšťajú, väčšina sa snaží toto obdobie iba prečkať. Na druhej strane sú aj takí, ktorí nakupujú. Veria, že finančné trhy už dosiahli dno a v budúcnosti ich čaká rast. Je výhodou, ak máte investora, ktorý je skúsený a nepodlieha panike, a takí sú mnohí naši klienti. Myslím si, že je to tak trochu aj výsledok našej snahy "vzdelávať" a osvetliť klientom základné princípy fungovania finančných trhov.
Obdobie krízy však nie je jednoduché pre nikoho z nás a veľa neochvejných tvrdení z minulosti už neplatí, napríklad "veľká banka = bezpečná banka". Toto obdobie ich roztrhalo na franforce. To je memento pre nás všetkých, mali by sme sa z krízy poučiť. A dúfam, že keď pominie, svet bude iný a lepší.
V akom smere bude iný? Očakávate viac kontroly a regulácie?
Áno, aj to. Ale za tie roky, čo sa investovaním zaoberám, sa zo mňa stal v tomto smere skeptik. Nemyslím si, že regulácia dokáže ísť do takej hĺbky, aby už v zárodku odhalila hroziace nebezpečenstvá. Spomeňme si len na obdobie nebankových subjektov u nás. Štát zasiahol neskoro. V Amerike tiež realitná bublina rástla dlhšie, päť až šesť rokov bolo zrejmé, že je vývoj nezdravý. Tiež sa zasiahlo neskoro. Alebo najnovší prípad pyramídovej hry Bernarda Madoffa v miliardách amerických dolárov, ktorý dlho nebol odhalený na tzv. vyspelom kapitálovom trhu USA.
Myslím si, že riešenie je v kombinácii lepšej regulácie -- faktickej, nie formálnej -- finančného vzdelávania, osvety investorov, ako aj zmeny manažérskeho správania. Prioritou banky totiž musí byť schopnosť splácať záväzky, až v druhom rade honba za ziskom. Do systému treba vniesť opäť zdravý rozum. Risk manažmenty amerických bánk vychádzali zo skutočnosti, že ceny nehnuteľností budú len rásť, čo bolo trestuhodné. Nikto nemôže automaticky predpokladať, že cena čohokoľvek bude iba rásť. Na základe tohto chybného predpokladu boli požičané obrovské sumy, a to ešte dlžníkom, o ktorých boli od začiatku pochybnosti, či budú schopní svoje dlhy splácať.
Čo tým banky chceli dosiahnuť, že takýmto spôsobom požičiavali? Pri predajcoch hypoték je to pomerne jednoduché, išlo im o provízie. Lenže takéto úvery sa predávali ďalej, a tým sa k nim dostali aj inštitúcie mimo USA. Čo z toho mali?
Išlo o celú sériu chýb. Distribúcia finančných produktov je často oddelená od tých, ktorí riziko ďalej znášajú. Ak predávate hypotéky prostredníctvom siete maklérov, tí majú jedinú motiváciu -- predať ich čo najviac. Berú totiž za to provízie, ale riziko hypotéky ich vôbec nezaujíma. Ďalšou chybou boli zle nastavené pravidlá posudzovania rizikovosti úverov. A v neposlednom rade tlak akcionárov, ktorí požadovali čoraz vyššie zisky, a manažéri bánk boli motivovaní vysokými bonusmi dosahovať tieto zisky aj za cenu vysokého rizika. Keď už máte nasýtený trh, čo môžete spraviť? Potrebujete požičať viac peňazí. Takže niekomu nedáte 70, ale 100 percent hodnoty nehnuteľnosti a požičiate aj tomu, kto je rizikový z hľadiska toho, či dlh splatí. Tušíte, že by s tým mohol byť problém, tak od toho človeka nechcete ani plnú výšku splátky, a problém tak odsuniete do budúcnosti. Potom sa zneužili rôzne moderné produkty, cenné papiere odvodené od hypoték, ktoré toto riziko šírili ďalej. Banka totiž balík takýchto úverov -- vo forme cenných papierov -- predala inej banke, poisťovni či obciam. A tie sa zase spoliehali na vysoké ratingové hodnotenia, ktoré tieto cenné papiere mali.
Poučili sa z toho?
Iba niektoré. Napríklad keď teraz nakupujú hypotekárne záložné listy, tak sa pýtajú, aký je podiel nesplácaných úverov, aká je tam reálna hodnota založeného majetku. To sú rozumné otázky. Je to krok vpred, k vyššej transparentnosti. Laxný prístup predtým mohol prameniť aj z toho, že tu dlho nebola žiadna vážnejšia kríza a niekomu sa zdalo, že môže zarábať bez rizika. Do budúcnosti by teda malo začať viac fungovať hodnotenie rizika. Kto je rizikovejší, mal by platiť viac.
Okrem toho, celá ekonomika by mala byť menej zadlžená tak na úrovni jednotlivca, ako aj na úrovni firiem. Jednotlivec by si nemal zobrať pôžičku, ktorej splácanie mu vezme dve tretiny jeho príjmu. Niektoré firmy, ktoré mali už dlhší čas problémy dosiahnuť prevádzkový zisk, boli masívne financované z cudzích zdrojov, napríklad veľké americké automobilky, a dnes ich nevládzu splácať. Trh by sa teda mal prečistiť a ozdraviť.
Trh zachraňujú vlády a centrálne banky veľkých štátov tým, že doň nalievajú stovky miliárd dolárov. Nemôže byť výsledkom to, že v budúcnosti si niekto povie -- zariskujem, však ak sa niečo stane, štát ma zachráni?
Riešenia sa prijímali veľmi rýchlo, často v priebehu dvoch -- troch dní, preto ani nemôžu byť dokonalé. Nebezpečenstvo toho, o čom hovoríte, teda existuje. Problémom môže byť aj stopercentná ochrana vkladov, ktorá u nás platí. Banka, ktorá má rizikovejší biznis a má problém získať zdroje, môže ponúknuť vyššie úrokové sadzby z vkladov. Klienti v tom nebudú vidieť problém, keďže ich peniaze bude garantovať štát. Prestanú tak rozlišovať medzi jednotlivými bankami a neuvedomia si, že prípadný krach zaplatíme všetci z našich daní. Preto by niektoré protikrízové opatrenia mali byť iba krátkodobé a mali by sa hľadať systémové riešenia tak, aby sa vytvorili podmienky na zdravé fungovanie firiem.
Problémy majú v súčasnosti aj firmy, ktorých krach sa mohol v minulosti zdať nepredstaviteľný. Ide napríklad o obrie automobilky, ako je General Motors. Čo môže v takejto neistej situácii klient robiť, odporučili by ste mu napríklad investíciu do dlhopisov takýchto firiem?
Do takých firiem určite nie. Sklamem vás, ale konkrétne odporúčanie vám nedám, pretože je to veľmi individuálne. Nie je dobré dávať recepty, ktoré sa tvária, že sú dobré pre každého. Medzi klientmi sú veľké rozdiely vo vnímaní a akceptovaní rizika. Sú klienti, ktorí nie sú pripravení na výkyvy na akciových trhoch. Napríklad od jari roku 2003 do leta 2007 trhy s menšími výkyvmi prudko rástli. Ľudia, ktorí nevedeli o nich vôbec nič, mohli investovať a zarobiť niekoľko desiatok percent. Kto však vstúpil na trh na jeho vrchole, mohol od mája 2007 do novembra 2008 stratiť aj polovicu investície. Tí ľudia už na vlastnej koži zažili, aký môže byť vývoj krutý. Preto treba najprv zistiť, aké riziko je klient schopný akceptovať. Ak je ochotný ísť aj do vyššieho rizika, môže skúsiť aj takúto investíciu. Mal by byť však informovaný o možných negatívach, vidieť grafy a vedieť, že trhy sa môžu vyvíjať aj v jeho neprospech. Ak sa komunikácia na začiatku zanedbá, klient je potom sklamaný.
Je to len preto, že išiel do investície, o ktorej vedel veľmi málo.
Nie je problémom spomínaného odlevu peňazí z podielových fondov práve to? Teda slabo informovaní ľudia, ktorí si pomýlili sporenie s investovaním, nevedeli, do čoho idú, a keď začal trh padať, tak utekajú...
Osveta na finančnom trhu určite chýba a u nás špeciálne. Elektronické médiá sa jej nevenujú a zišla by sa povedzme aj na školách. Takto na Slovensku funguje stádovité správanie sa. Do roku 2001 sa vo veľkom investovalo, ak sa to vôbec dá nazvať investovaním, do nebankových subjektov. Tie potom skrachovali. Ľudia začali viac investovať cez licencované spoločnosti, čo je pozitívne. Na druhej strane stále nevedia veľa o rizikách, o tom, aký je ich investičný horizont. Mnohí dodnes nevedia, že sú zásadné rozdiely medzi jednotlivými typmi podielových fondov. Na vavrínoch zaspali aj správcovia podielových fondov, keď ich mohutný rast tohto biznisu nenútil prinášať inovácie ani znižovať poplatky. Veľká časť klientov tiež vkladala do podielových fondov nerealistické očakávania ("zarobím viac ako doteraz"), keďže nepochopili, že výkonnosť podielových fondov závisí predovšetkým od vývoja na finančných trhoch. Neinformovanosť klientov sa teraz vracia v podobe ich odchodu.
Nebola u nás situácia podobná ako v USA? Tam makléri ponúkali hypotéku, motivovaní províziami, aj tomu, kto ju nemal dostať. U nás zasa finanční sprostredkovatelia často argumentujú spôsobom: pozri, toto zarobilo v posledných rokoch 50 percent. Dôvodom sú tiež provízie. Nie je to tak, že inštitúcie ako také sú regulované prísnejšie, ale tí, ktorí prichádzajú do kontaktu priamo s ľuďmi, dostatočne kontrolovaní nie sú?
Súhlasím, ale nie som si istý, či sa to dá vyriešiť reguláciou. Veľa týchto poradcov je školených narýchlo. Idú na dvojtýždňové školenie, a tam sa dozvedia niečo o produktoch, a potom ich začnú hneď predávať klientom. To by sa malo zlepšiť. Na druhej strane, pri drobných klientoch nemá poradca čas každému sa venovať dlhší čas a dôsledne. Ja a moji kolegovia často predebatujeme s klientmi dlhé hodiny, a nezainvestujeme ani korunu. Ak to finančný poradca robil zle a motivoval svojich klientov, aby investovali, tým, že ich lákal na vysoké výnosy, tak sa mu to teraz vráti aj s úrokmi. Ak jeho klienti nevedeli, že ich investícia mohla skončiť v hlbokom mínuse, budú sklamaní a už mu nebudú veriť. V konečnom dôsledku o nich príde. Aj na Slovensku sú skúšky, ktorými musí finančný poradca na začiatku svojej praxe prejsť, ale mal by byť hodnotený pravidelne. Aj samotný klient sa môže na investovanie pripraviť. Existuje množstvo investičných trenažérov na internete a je vždy lepšie prerobiť päťtisíc fiktívnych dolárov než reálnych.
Ľudia však často dávajú aj na rady svojich kamarátov...
To je špecifikom Slovenska. Neuvedomujú si, že kamaráti sa chvália iba úspechom, o to, že prerobili, sa s nimi nepodelia. Navyše to nie sú odborníci. Ak ma bolí zub, idem k zubárovi, a nie za kamarátom, čo má príklepovú vŕtačku. Podobne by sa mali správať, aj keď ide o ich peniaze. Je veľa príkladov, keď na radu kamaráta niekto prerobil veľké peniaze. Hranica medzi investovaním a hazardom je totiž veľmi tenká a vedia ju prekročiť aj ľudia, ktorí majú milióny. Bohužiaľ som si počas svojej praxe vypočul veľa smutných príbehov, keď si ľudia mysleli, že investujú, a v skutočnosti to bol čistý hazard, ako ruleta v kasíne. Aj to je naša úloha, otvoriť im oči a často zachrániť pred pohromou.
Kto je Miron Zelina
Od roku 2004 riaditeľom Odboru treasury v Privatbanke. Na finančnom trhu pôsobí 15 rokov, v súčasnosti je aj predsedom Dozornej rady Garančného fondu investícií a podpredsedom výkonného výboru Asociácie obchodníkov s cennými papiermi.