StoryEditor

Keď eurobača dojí euroovce

16.06.2005, 00:00
"Tak už viete, ktorý cecok je jemnejší? Ženský či ovčí?" uškrnie sa bača Vlado Vraniak na prvom slovenskom Eurosalaši. Zisťujem, že dojením by som sa veru neuživil. Prvá ovca ma kopla, druhá sa vyšmykla a tretia mi zrejme nerozumela.
Správa o otvorení Eurosalaša v horehronskej obci Michalová, na ktorom personál údajne komunikuje v dvoch svetových jazykoch, sa vkliesnila medzi odmietnutie európskej ústavy Francúzmi a Holanďanmi a lamentovaním nad stavom slovenskej kultúry. Predstava bačov, valachov a honelníkov plynulo hovoriacich po anglicky, nemecky alebo francúzsky - to tu veru ešte nebolo.
Salašníctvo a ovčiarstvo patria k pilierom slovenských ľudových tradícií, mnohí však nechcú, aby nás svet videl práve takto. Slovákom dneška skutočne nie je po chuti hrubý humor a primitívne móresy valachov, smrad čižiem a dym v kolibe. Cudzincov, naopak, možno láka práve takýto nezameniteľný kolorit. Aj preto sa v Michalovej pokúsili prepojiť zdanlivo nespojiteľné.
Čapované pivo na salaši. "Neviem, či vedia ten náš jazyk," zasmeje sa mládenec, ktorého oslovím uprostred Michalovej s otázkou, či skutočne vedia na Eurosalaši aspoň dva svetové jazyky. Stúpam popri lyžiarskom vleku do kopca. Asi dvesto metrov predo mnou stojí celkom nový zrub s nápisom SALAŠ. Každé z písmen meria dva metre. Na lúke sa pasú dva kone, ovce sa ešte nevrátili z paše. Oproti mne kráča so širokým úsmevom energická štyridsiatnička. Zrejme šéfka. "Hello, my name´s Andrew, I come from Holland," predstavujem sa ako Holanďan.
"I´m Eva," predstaví sa. Neskôr sa dozviem, že je to iniciátorka projektu Eurosalaš Eva Grenerová. Z angličtiny prechádza radšej do nemčiny. Po chvíli končím hru na cudzinca. Bača opodiaľ však v žiadnom z cudzích jazykov ani nezatne. "Vraniak," odpovedá jednoslovne na všetečné otázky podaním ruky.
"Bohovo si na nás ušil búdu," uznanlivo skonštatuje rýdzou horehrončinou na moju adresu jeden z pastierov kráv z koliby na kopci oproti, ktorí sem zvyknú chodiť na dobre vychladené čapované pivo. Mimochodom, čapovaná Plzeň na salaši? Nevídané! Okrem toho je tu však aj elektrina, tečúca voda a iné vymoženosti civilizácie. V blízkom okolí sú ešte dva salaše. Iba slovenské, nie európske.
Fantázia s.r.o. Rodáčka z Michalovej Eva Grenerová od pätnástich rokov žije v Poprade. Na svoj kraj však nezanevrela. "Pred piatimi rokmi sme spoločne s bratom a sestrou chtiac-nechtiac zdedili starý dom uprostred Michalovej. Pripomínal ruinu, zachránili sme však vzácnu dvestoročnú pivničku. Zvyšok sme zbúrali a postavili sme penzión, ďalší penzión máme v Poprade," popisuje svoje aktivity spolumajiteľka Eurosalaša.
Pôvodne Grenerovej firma Fantázia s.r.o Poprad prevádzkovala aj osem kvetinárstiev pod Tatrami, tie však predala, spojila sa s mestom Brezno, s dvoma holandskými podnikateľmi a založili firmu Fantázia s.r.o Brezno. Vraj aby povzniesli panenský kraj na Horehroní. Eurosalaš pritom nie je hlavnou podnikateľskou aktivitou firmy. Majitelia by boli spokojní, keby si zarobil aspoň na jeho prevádzku. V hre je veľká investícia - 120 miliónov korún, ktorá môže prebudiť hladovú dolinu. Ministerstvo životného prostredia v súčasnosti posudzuje projekt urbanistickej štúdie s lyžiarskym areálom, umelým zasnežovaním, parkoviskom, zásobníkom vody. Fantázia zatiaľ nedostala od štátu, ani od EÚ žiadnu podporu. Oveľa viac však mrzí neprajnosť miestnych ľudí. Namiesto ústretovosti sa stretli so závisťou a odmietaním.
"Dedina bola vždy konzervatívna. Nejako bolo, nejako bude, len nám to tu preboha nemeňte. Poviem úprimne, keby tie pozemky na kopci, ktoré doteraz ležali ľadom, nepatrili mestu Brezno, obec Michalová nám ich nepredá," dodáva smutne Grenerová.
Nože ich podur, chlapče! Pred siedmou večer schádza honelník Miloš Adámek so stádom oviec z paše na salaš. "O mne nepíšte nič, ja som tu len ako náhrada," zavrčí.
Čo je zvláštne, v kraji s vysokou nezamestnanosťou je problém nájsť ľudí na túto prácu. Okolo nevrlého honelníka zavracia ovce do košiara čierny psík neurčitej rasy. Ovečky sú čerstvo ostrihané a každá má umelohmotný štítok s kódovým označením, aby si ju gazda rozoznal. Denne nadoja 70 litrov mlieka, z ktorého sa vyrába syr, žinčica, parenica, korbáčiky. Päťdesiatštyriročný bača Vraniak, ktorý pred 20 rokmi vyštudoval bačovskú školu v Gemerskej Panici tvrdí, že si ovečky pozná po mene.
"Každá má svoje meno. Aké? To sa musíte spýtať pána farára, tomu sa chodím spovedať..." žartuje bača. "Jesto kadejaké. Rožkatým hovoríme Kornuty, Okaľa je ako taká okatá ženská, ktorá na vás žmurká. Bielym hovoríme Belice. A potom jesto aj Mušky," vysvetľuje ovčie názvoslovie medzitým ako zručne dojí. V drevenej skrinke, na ktorej sedí, má položený krém. "Keď má dáka popraskanô, tak im namastíme cecok."
Po hodinke sú traja chlapi s dojením hotoví. Pri otázke, čo robia vo voľnom čase, sa iba schuti zasmejú. "Aký voľný čas? Trikrát denne dojíme. Vstávame o štvrtej ráno a líhame o deviatej večer," poznamená najstarší z nich, valach Jano Ťažký, ktorému jeho kolegovia nepovedia ináč ako chlapče.
Viac euro ako salaš? Obvykle býva na salašoch dvesto až tristo oviec, na Eurosalaši ich majú iba 104, z toho 70 vlastných. Ostatné patria gazdom z dediny.
"Keď som sa baču opýtala, aký je rozdiel medzi našim salašom a tými ostatnými, čakala som, že si bude pochvaľovať vymoženosti. Veď máme čapované pivo, oddelené toalety pre personál a návštevníkov, tečúcu vodu. Bača sa však zamyslel a preriekol: no, na tom našom salaši to nie je bohviečo. Na tých druhých sme si aj karty zahrali, aj do krčmy sme zašli. A tu nestíhame nič, lebo nás tu všetci vyrušujú, otravujú..." smeje sa Eva Grenerová.
Na iných salašoch príšelcov radi nevidia. Majú toľko roboty, že niet divu. Aj Grenerovej už odišli dvaja valasi, lebo nezniesli pocit, že sa im pri dojení motajú kolo turisti. "Obávam sa, aby to tí naši chlapi vydržali. Nespávam, pretože cítim obrovskú zodpovednosť za ovce, ktoré nám zverili gazdovia," dodáva Grenerová.
Hygiena na prvom mieste. Zásadný rozdiel medzi týmto a inými salašmi spočíva v prísnych hygienických normách, ktoré stanovila EÚ. V Michalovej ich spĺňajú, inde je zatiaľ požiadavka tečúcej vody, elektrickej energie, miestnosti pre zrenie syra s teplotou od 15 do 28 stupňov alebo miestnosti na skladovanie syra s teplotou od 8 do 13 stupňov väčšinou nesplniteľná. Hygiena tam ťahá za kratší koniec a prísna Európa to zrejme nebude už ďalej tolerovať. Prevádzka väčšiny slovenských salašov sa príliš nelíši od podoby, ktorú mali v 19.storočí. Rovnaký dym, prach, iba pribudli saponáty na čistenie. A samozrejme, džíp zaparkovaný pred kolibou a bačov mobilný telefón dobíjaný z autobatérie.
Je však vykachličkovaný a úzkostlivo čistý salaš ešte autentickým miestom, ktoré vyhľadávajú návštevníci? Ak im záleží na hygiene a zdravotnej nezávadnosti, mali by.
"Salaše na Slovensku 200 rokov predávajú syr a žinčicu bez certifikácie a čo sa stalo? Nič. Európska únia nás nenaučila ovčiarstvu a teraz nás idú poúčať?" vysvetľuje brat Evy Grenerovej, lesný inžinier Ján Mojžiš. "Je však pravdou, že ide o službu verejnosti. Salaše, ktoré nezískali certifikáty EÚ, by mali svoje výrobky predávať zákazníkom s upozornením, že ide o krmivo pre zvieratá, nie potravu pre ľudí. Nikde to však tak nerobia," uznáva Mojžiš.
Spĺňať prísne normy je možno náročné, v konečnom dôsledku sa však vypláca. Počas prvých týždňov prevádzky Eurosalaš viackrát navštívili veterinári, hygienici, dokonca aj kontrolóri Štátnej obchodnej inšpekcie. Porušenie predpisov ale nezistili.
menuLevel = 2, menuRoute = dennik/format, menuAlias = format, menuRouteLevel0 = dennik, homepage = false
23. december 2024 01:49