Raj koní

Nechať plynúť čas, nemať stres, nestáť s autom ráno v zápche. Niekto má to šťastie, že sa uprostred nedotknutej prírody narodí, iný celý život o tom len sníva. Sú aj ľudia, ktorí si svoje detské sny plnia a rozhodnú sa žiť v raji.

Krotiteľ koní. Milan Gonda, obyčajný muž, ktorý žil dlhé roky s rodinou vo veľkomeste išiel jedného dňa okolo bohom zabudnutého kraja a povedal si: "To je ono, tu by som chcel žiť a najlepšie by bolo keby som mal kone." Aj pre neho platilo pravidlo, že začiatky bývajú ťažké. "Krotiteľ koní", ako ho jeho priatelia občas volajú, sa pokúsil o rekapituláciu posledných piatich rokov života. Nie je zvyknutý veľmi o svojej práci rozprávať, preto iba ťažko hľadal správne slová. "Túžba žiť s koňmi bola celý život vo mne, ale našiel som ju až tu. Na začiatku som o nich nič nevedel, odtrpel som si to sám. Moja prvá kobyla Šárka ma hrýzla, kopala, boli aj slzy. Manželka bola zhrozená, nevyzeralo to, že kone budú mojim osudom. Je však málo vecí v živote, ktoré sú také pekné."

Hucule v Sihle. Gonda sa rozhodol pre Hucule, plemeno, ktoré iní koniari často zatracovali. Keď sa človek pozerá na pasúce sa stádo týchto koní, ktoré znesú aj kruté zimy v kraji, kde si všetko treba zaslúžiť, tak si povie, že lepšie miesto si ani nemohol vybrať. Sihla, malá dedina v Slovenskom Rudohorí, kde ešte začiatkom mája bývajú skoro ráno tri stupne pod nulou a v zime teplomer klesne na mínus tridsaťpäť, si na voľne pasúce hucule už zvykla.
Takmer tridsať kobyliek a žriebätiek sa preháňa po lúkach v každom počasí. Nechýba im stajňa, vyhýbajú sa im choroby a ochotne strpia malé deti aj dospelých, ktorí často na koni sedia prvýkrát. Gonda však sníva o veľkom stáde, o rezervácií huculov a pri každom ďalšom tehotenstve kobylky dúfa, že sa narodí ďalšia slečna.

Drahý špás. Chov koní nie je lacný špás, aj preto si neprajníci v dedine šepkajú, že je určite už milionárom. "Bez podpory nadácií by sme nemali ani jedného koňa. Vytvorili sme neziskovú organizáciu, niečo dáva aj štát, organizujeme letné tábory a založili sme Fond na záchranu huculských koní." Priznáva, že niekedy musí kvôli peniazom na krmivo predať aj žriebätko, ktoré by si inak nechal. Ročne sa v tomto chove narodí asi päť žriebätiek, ak chce kúpiť ďalšiu chovnú kobylku musí si pripraviť minimálne 30 tisíc korún, často ju však kúpi doslova v žalostnom stave. "Za kobylu, ktorá vyzerá že môže každú chvíľu zomrieť dať 35 tisíc je veľa. No ešte vždy je šanca, že raz porodí dobré žriebä. Chov koní je choroba, máte ich stále viac a viac a nedokážete prestať."
Niekedy sa idyla v lone prírody premení na nočný horor. Keď stádo v noci utieklo do doliny, naháňal ho po tme a keď ráno miestni obyvatelia zistili, že takmer celá ich úroda zemiakov je zničená, mal čo vysvetľovať. "Neostalo mi nič iné ako si sypať popol na hlavu a spraviť všetko preto, aby sa to už nezopakovalo. Aj napriek týmto nepríjemnostiam netúžim po civilizácií, viac si rozumiem s koňmi ako s ľuďmi."

Život v maringotke. Jeho slovám sa nedá neveriť, aj ľudia, ktorí sem zablúdia len náhodou, sú z tohto miesta doslova unesení. "Je to iný svet. Až tu som spoznal sám seba, vyriešil som si svoje problémy. Nehovorím, že tu budem žiť naveky, ale teraz som šťastný," hovorí mladý muž, ktorého nájdete v každom ročnom období bývať priamo medzi koňmi v maringotke. Celá dedina vie, kto je Laco Csillag, chlapec, ktorý prišiel jedného dňa z Košíc a už tu ostal natrvalo. Niekto by povedal, že je čudák. On však nemôže pochopiť nás, ktorí si svoj život nevieme predstaviť bez splachovacej toalety, elektriny a tečúcej vody - je spokojný s latrínou, sviečkou a ľadovou vodou z potoka.
Keď prídete na Sihlu ku koňom počas letných prázdnin, je tam rušno. Jazdiť a starať sa o kone sa učia hlavne deti v tábore Bororo, ale aj dospelí, ktorí si chcú spestriť dovolenku. Milan Gonda a Laco Csillag však majú radi svoj kľud, keď sa ochladí a pomaly začína zima, ktorá v tomto kraji trvá aj osem mesiacov. Každú jednu kobylu poznajú po mene, vedia odhadnúť jej náladu, urobia vám krátku prednášku o jej charaktere, no a na záver vašej návštevy sú radi, keď idete preč.
"Hucul ma vo svojej nespútanosti a slobode prijal za priateľa. Veľakrát som sa cítil ako súčasť celku, ktorý my, ľudia, nazývame stádo. Ukázal mi, aká je dôležitá sloboda," uzatvára svoje rozprávanie večný bojovník za záchranu tohto ohrozeného druhu Milan Gonda.