Martina Moravcová: Už som skôr na zostupnej krivke

Po roku štúdia na Ekonomickej univerzite ste odišli do Spojených štátov. Napadlo vám, že chcete robiť v živote niečo iné okrem plávania?
V štúdiu som pokračovala v Amerike. Brala som to tak, že ekonomika je smer, s ktorým môžem v budúcnosti robiť prakticky čokoľvek. Mala som rada humanitné predmety, bavil ma napríklad dejepis, ale nevedela som si predstaviť, čo by som s tým v živote robila. Ekonomika sa človeku zíde v každom odbore, či už technickom, alebo keď pracuje vo firme alebo ako živnostník. Bavilo ma to a súčasne som to považovala za univerzálne vzdelanie.

Čo z ekonomiky by ste chceli robiť?
Možno by ma bavil zahraničný obchod. Určite viem, že chcem robiť niečo dynamické, že nebudem sedieť na jednom mieste. Neviem totiž, či dokážem obsedieť niekde v kancelárii za stolom päť dní v týždni. Najradšej by som pracovala sama pre seba, založila by som si nejaký biznis. Zatiaľ však o tom nerozmýšľam. Malí podnikatelia majú v globalizácii ťažkú pozíciu, lebo často chcú konkurovať veľkým spoločnostiam. Podnikanie určite nie je jednoduché. Mám predstavu, že keď raz skončím, chcela by som vystriedať viaceré zamestnania a potom si vybrať, čo chcem robiť.

S kariérou nedávno skončila aj nemecká plavkyňa Franziska van Almsick. Tvrdí, že je pre ňu čudné, že netrénuje šesť hodín denne. Vraj nevie, čo si počať s časom.
Keď mám voľno, deň mi ubieha strašne rýchlo. A keď si predstavím, že by som mala mať ešte aj tréning, neviem, kam by som ho počas dňa "strčila". Ale to je o zatriedení času. Verím Franziske, že športovec s ukončenou kariérou má zrazu iný rytmus.

Van Almsicková tvrdí, že v jej živote nastal chaos. Má síce plaveckú školu pre deti, ale už to nie je deň prispôsobený plávaniu. Je to, ako keď zrazu skončíte s prácou...
Presne tak. Ale je to najmä o tom, aby si človek vedel deň rozdeliť. V tom je šport dobrý, lebo každého naučí naprogramovať si deň. A ja ho taký mám, hoci viem, že napríklad na tréningy chodím neskoro a musím mať niekoho, kto ma poháňa, že už som mala byť niekde inde. Ale viem si to zatriediť. Nebojím sa, že keď skončím, budem stratená. Aj sa na to celkom teším, už potrebujem oddych. Ťahám stále v kuse. A hoci si dám štyri týždne prestávku, stále to nie je taká prestávka, že rok si môžem dopriať skutočný oddych a robiť niečo iné.

Baví vás viac prekonávať cudzie alebo vlastné rekordy?
Rekord je rekord, nevidím v tom rozdiel, či cudzí alebo môj. To je len číslo.

Keď hovoríte, že stále plávate... Ešte vás neomrzeli brušká prstov rozmočené od vody?
Ja ich už nemám rozmočené, mne sa to nerobí. Iba ak mám niekoľko týždňov prestávku, tak po prvom tréningu mi budú prsty určite mokvať. Ale keď človek často pláva, nemá už rozmočené nič, telo si na vodu zvykne a prispôsobí sa.

Športovci sú stále na cestách. Čo vám cestovanie prináša?
Takmer nič. Každý si myslí, že vidím svet. Vôbec nie. Vidím letisko, bazén a hotel. Ale to nie je o tom. Je to o zmene, nie som na jednom mieste. Teším sa, že nemusím ísť ráno do tej istej kancelárie a tou istou cestou domov. Ale veľa toho naozaj nevidím.

Ani keď máte voľný čas?
Vtedy som rada, že už cestovať nemusím. Ak ma niekto nahovára na dovolenku, hoci aj exotickú, poviem len, dajte mi pokoj, nejdem nikam. Keby som mala zasa letieť niekam desať hodín, už by som to nevydržala. Alebo nebodaj autobusom, to už vôbec nie.

Kedy ste boli naposledy pri mori?
Chodím na ostrov Reunión. V decembri, keď je zima, som tam. Odtrénujem a idem k moru. Ale v mori veľmi neplávam, len sa ovlažujem. Potápanie nemám rada. Som nervózna z toho, keď sa nemôžem nadýchnuť vtedy, keď chcem ja.

Ale plávate ďaleko, nie?
Ani veľmi nie. Totiž - ja musím vidieť na dno. More môže byť aj hlboké, ale musím vidieť na dno. Ak to tak nie je, tak doň nejdem. Neznášam plávanie v rybníkoch alebo jazerách, kde je kalná voda. A ak sa o mňa obtrie rastlina alebo ryba... v tom momente som skončila. Určite by som nemohla robiť diaľkové plávanie.

Páči sa vám americký životný štýl?
Veľmi nie. Hoci Amerika je všade iná. New York alebo východné pobrežie sa viac približuje k Európe. Tam dolu, v Dallase, kde bývam, ak človek nemá auto, je ako bez nôh alebo bez rúk. Chodníky tam takmer neexistujú, ak to nie je centrum mesta. Navyše, centrum je maličké a je tam množstvo mrakodrapov. A pretože je teplo, ľudia chodia radšej podzemím. Život na uliciach neexistuje. Električky alebo autobusy, ľudia na uliciach - to v Dallase nevidíte.

Akí sú Američania?
Mám pocit, že priateľstvá tam nie sú také ako u nás. Žijú akoby v rýchlosti, na povrchu. Človek sa na nikoho neviaže, večne sa sťahujú, niekam idú. Mnohým, ktorí na Slovensku prídu o prácu, ani nenapadne sťahovať sa kvôli novému zamestnaniu. Radšej vyčkávajú na príležitosť v regióne. V Amerike je to úplne naopak: predajú dom a idú z jedného konca krajiny na druhý. Vzhľadom na veľké vzdialenosti a presuny sa často nenavštevujú ani členovia rodiny.

Americký spôsob života ste si teda neobľúbili.
Prekáža mi, že sú povrchní. Povedia, že dobre vyzeráte, ale nemyslia si to. Otázka "Ako sa máš?" je len obligátna, ale keď ju nepoložíte, urazia sa. Nehovoriac o tom, že si nikdy nevšimnem spolužiačkin nový sveter, čo sa nepatrí. V tomto sa im však neviem prispôsobiť. Ani preto, aby som zapadla.

Ale nejakých priateľov máte, nie?
Áno, poväčšine športovcov, s ktorými si lepšie rozumiem. V škole veľa priateľov naozaj nemám. Lebo sú to typické americké dievčatá, aké vídame v seriáloch: perfektne načesané, upravené, nalíčené. Len aby im nespadli vlasy do čela. To nie je moja krvná skupina.

Ani so Slovákmi sa veľmi nestretávate?
Nemám pocit, že by som so všetkými musela nadväzovať kontakt len preto, že sú zo Slovenska. Na slovenské večierky veľmi nechodím. Ja som extrovert a introvert v jednom. Často som rada, keď nemusím niekam ísť, som spokojná, keď zavriem dvere svojho bytu. Samota mi absolútne neprekáža.

Kedy vám naposledy napadlo skončiť s týmto spôsobom života?
Napadá mi to často. A s pribúdajúcim vekom častejšie, pretože starnem a nároky sa stupňujú. Dokonca si myslím, že už som skôr na tej zostupnej krivke. Ale rada sa ešte vyveziem hore, lebo tento životný štýl ma baví a dokážem niečo aj zarobiť. Finančná motivácia je pre mňa kľúčová - z niečoho vo svojich tridsiatich rokoch žiť musím. Ale mám šťastie, že ma to baví.

Zarobíte dosť?
Plávanie, bohužiaľ, nie je natoľko komerčný šport, aby som si mohla dovoliť padnúť z prvej svetovej trojky na desiatku a stále mať pohodlný život. Musím stále pracovať. Z plávania má peniaze a prospech len tá najvyššia špička - tí, ktorí sú už na piatom mieste, sú na tom biedne.

Takže nič podobné ako v hokejovej NHL, kde sa kvôli odmeňovaniu poslednú sezónu zrútila súťaž?
To určite nie. Mne sa o takom plate môže len snívať.

Sú podľa vás veľké odmeny za šport úmerné?
Keď to športovcom niekto zaplatí, asi to tak má byť. Keď dá niekto Michaelovi Jordanovi povedzme 70 miliónov, asi je to tak. Ak by si to niekto nemohol dovoliť, toľko nedostane. Jednoducho, v športe funguje trh. Hokej je populárnejší, zarába viac. To isté tenis alebo futbal. Na druhej strane, plávanie je na tom lepšie ako povedzme divoká voda. Tam si už nezarobia ani olympijskí víťazi, iba cestou reklamy.

V Piešťanoch vraj už máte pozemok.
Nie pozemok, kúpila som dom. Niekam sa musím vracať, panelákový byt bol pre nás všetkých veľmi malý, do našej rodiny pribudol ešte manžel. Do Piešťan sa budem rada vracať, ale neviem si predstaviť, že by som tu žila navždy.

Športovci sa často spájajú s charitou. Čo hovoríte na prácu charitatívnych organizácii?
Často ma oslovujú, či už domáce alebo medzinárodné organizácie pracujúce na Slovensku. Alebo mi píšu jednotlivci. Nikdy neposielam peniaze na individuálnu žiadosť. Iste, sú ľudia v núdzi, ale ak príde niekto ku mne domov, zazvoní a povie, aby som mu zaplatila účet, lebo mu vypnú elektrinu, nemôžem to akceptovať. Dotyčný môže robiť čo chce, v tomto som neoblomná. Ja predsa neviem, čo je to za človeka a nemám chuť to zisťovať. Preto pošlem peniaze radšej do nejakej nadácie. Hoci viem, že rozptyl peňazí je v nadácii oveľa väčší a konkrétnemu človeku zostane z mojej sumy možno ani nie polovica.

Dotýkajú sa vás takéto sociálne témy?
Nie vždy, často mi je to veľmi vzdialené. Ale keď môžem a chcem, tak pomôžem. Nikdy neviem, kedy budem pomoc potrebovať ja. Na druhej strane je mi jasné, že sa jej dočkám len od svojich najbližších. Ale posielam veci do detských domovov. Okrem toho vyznávam heslo, že každý si je strojcom svojho šťastia a mnohí, ktorí sú v zlej situácii, sa v nej často ocitli vlastnou vinou. Aj ja som mohla mať oveľa pohodlnejší život a sťažovať sa, čo všetko mi chýba. Ale musela som tvrdo makať, aby som mala to, čo mám teraz. Každý vidí len konečný efekt, že Moravcová si niečo kúpila, postavila dom a podobne. Ale nikto sa už nezamyslí, čo všetko som pre to musela spraviť. K svojim peniazom som neprišla tak, že som za pár korún sprivatizovala podnik a priviedla ho ku krachu. Mnohí hádžu všetko na osud, ale každý si ho vytvára sám. Neraz je v tom aj pohodlnosť.

Keď sa vraciate domov, pozorujete, že Slovensko sa mení?
Určite, veľmi. Ľudia sú síce nespokojní, nadávajú na pomery a závidia si. Ale pokrok vidno všade. Doplatili naň najmä staršie vrstvy, ale, bohužiaľ, to je vývoj. Dúfajme, že ďalšie generácie sa budú mať lepšie. Možno sa niekomu zdalo, že bolo lepšie, keď sme si všetci boli rovní a mali škodovky, ale to je už preč. Musíme sa už raz a navždy vyrovnať s tým, že sociálne rozdiely budú existovať.