Ukradnutá detská duša

Dodnes si vybavuje ten obrázok. Manželka po vzájomnej, bohviekoľkej hádke odchádza z domu, vedie šesťročného syna Mirka a ten, obzerajúc sa, máva mu späť. Otec ani malý netušili, že sa v tom okamihu skončil ich spoločný život a že ich rodina nikdy viac nebude bývať pod jednou strechou. Matka to už vtedy vedela. Predstierala, že syna energicky odvádza do škôlky, no v skutočnosti ho niesla k svojej mame. Definitívne. Po pár hodinách sa vrátila do bytu s bratom a sestrou, aby vypratala svoje a Mirkove veci. "Mirko je mimo Bratislavy, nedozvieš sa kde!" znela mu posledná veta pred tým, ako zabuchli dvere.
Do boja o syna. Ani dnes po vyše dvadsiatich rokoch Bratislavčan Dušan Olle nevie zabudnúť na tie chvíle. "Nedá sa, veď som vtedy prišiel o vlastné dieťa."
To, že manželka ukončila ich problematický vzťah, asi raz prísť muselo, ale že odniesla aj syna, mu pripadalo ako zlý sen. Vzala Mirka, ktorý je rovnako jej i jeho. Dokonca podľa Dušana lipol Mirko viditeľne viac na otcovi. V noci chodieval spávať do jeho postele, víkendy trávili spolu turistikou a keď býval chorý, zostával s ním otec doma rovnaký počet dní, ak nie viac než matka.
Dušan Olle začal po synovi okamžite pátrať. Telefón k svokre nič nevyriešil, na sociálnom odbore v treťom bratislavskom obvode nepochodil. Dodnes je presvedčený, že mu sociálna pracovníčka (dávno tam už nerobí) krivdila - vôbec sa nesnažila spoznať situáciu z oboch strán - neskôr aj krivým svedectvom na súde. Povedal si však, že bojovať o Mirka mu za to stojí. Ani na sekundu nepripustil, že by ich mohli rozdeliť.
Týždeň po odchode manželka požiadala o rozvod a trvala na úplnom zákaze styku otca so synom. Neskôr pred súdom tvrdila, že manžel je psychopat a patrí na psychiatriu, že môže synovi ublížiť, hoci sa to nikdy nestalo, alebo že ho po víkende nevráti.
Nevdojak sama dávala najavo, že otec má k synovi veľmi silný vzťah aj syn k nemu. Ako právnička však dobre vedela, čo má robiť, aby sa rozvodové konanie ťahalo, aby znalecké posudky prichádzali od "tých správnych" znalcov, aby v prvých mesiacoch nebol syn pod vplyvom otca.
Zavrhnutý rodič. Nie náhodou sa hovorí, že ak sa jeden rodič rozhodne dieťa pripraviť o druhého, nič mu v tom nezabráni. Jednou z najdôležitejších zbraní sa stáva dieťa samo. Najmä ak mu napríklad matka, ktorej súd zveril výchovu, vtĺka do hlavy o otcovi samé zlé veci, proti čomu sa otec nemôže brániť, lebo stretnutia s potomkom matka znemožňuje. Odtiaľ je už iba krôčik, aby sa z takto postihnutého tatka stal takzvaný zavrhnutý rodič.
Po prvýkrát tento problém pomenoval už pred dvadsiatimi rokmi americký psychológ Richard Gardner. Za príčinu označil správanie partnera, ktorému súd zveril po rozvode potomka, ale on v očiach dieťaťa urobil z druhého rodiča naničhodníka a nenávidenú osobu. Podľa Gardnera patria také prípady do rúk špecialistu. Aby sa choré vzťahy vyliečili, dieťa sa má začať stretávať aj s "nenávideným" rodičom, samozrejme, pod dohľadom psychológa.
Pomalé súdy? Rozvod Olleovcov trval desať mesiacov. Po celú dobu otec Mirka nevidel. Aj po rozvode, hoci súd určil kontakt so synom na každý druhý víkend, dovolila bývalá žena prvé stretnutie až po mesiaci a pol.
"Žasol som nad zmenou Mirkovho správania. Odcudzil sa mi," pripomína otec to, čoho sa aj najviac obával. "Najhoršie je, že čas sa už nedá vrátiť."
Odborníci vedia, prečo pri rozvodoch, kde ide o dieťa, hrá čas dvojnásobnú úlohu. Preto v iných štátoch súdy riešia tieto prípady zrýchlene. Navyše sledujú, či rodič po rozvode "seká dobrotu" a nezatajuje dieťa pred bývalým partnerom. Podľa britského súdneho znalca Kevina Browna, ktorý aj u nás neraz prednášal o rodinnej problematike, v Británii majú na spory o deti dvanásťmesačný limit. Zároveň je nemožné, aby napríklad matka rozsudok nerešpektovala a otcovi dieťa nedávala. Čakalo by ju väzenie.
U nás žiaden limit nemáme. "Nie som si istá, či je to správna cesta, ak by sa spor mal po roku useknúť," myslí si advokátka Iveta Rajtáková, ktorá na súde často obhajuje rozvedených mužov. "Hrozí veľké nebezpečenstvo, že rýchly súd rozhodne zle."
Štvrtinový rodič. Ďalšie štyri roky trval Ollemu zápas o to, aby súd neobmedzil styky so synom na minimum. Sudkyňa dávala - a to bez udania dôvodov - za pravdu matke, ktorá chlapčeka odmietala požičiavať otcovi. V jeho prospech zas zavážil názor súdnej znalkyne, ktorá tvrdila, že otcovský vzťah syn potrebuje. Olle mával za mlada isté psychické problémy, aby ich manželka nezneužila, sám žiadal psychologičku urobiť pre súd znalecký posudok. Nezistila "žiadnu zvýšenú pohotovosť k agresivite", ani "závažné okolnosti", aby sa otec nemohol stretávať so synom.
"No súd zo mňa aj tak spravil štvrtinového rodiča. Namiesto polovice letných prázdnin mi umožnil byť v lete so synom iba dva týždne. Bez dôvodu a bez ohľadu na to, že som to nebol ja, kto porušoval zákon," pripomína Olle. Zoškrtali mu aj víkendy, Mirka mohol dostať až od soboty od ôsmej. Všetky organizované turistické akcie, na ktoré spolu chodili, bývali po ôsmej už zmeškané.
Otec sa chcel okamžite odvolať, ale uvedomil si, že kým sa súd potiahne, syna opäť mesiace neuvidí. Tak sa neodvolal. "Takto ustupujú mnohí otcovia. V záujme dieťaťa. A kto prihliada na nás? Alimenty, tie áno, a na výchovu právo nemáme?"
Mirko je dnes už dospelý a zarába. S otcom sa stýka, i keď len občas. "Ani to by som nedosiahol, keby som nevydržal celé tie roky brániť sa proti zaujatej sudkyni. Totálne to zničilo moje zdravie," tvrdí Olle, ktorý trpí nespavosťou a je dlhodobo na liekoch.
Hlas mužov. Na Slovensku sa každý rok rozvedie asi sedemtisíc manželstiev s aspoň jedným maloletým potomkom. Podľa právnikov sa veľká väčšina vie viac či menej rozumne dohodnúť, čo s deťmi. Zvyšná asi štvrtina párov sú tie, ktoré sa o deti pohádajú a ich spory trvajú bežne tri, štyri i viac rokov.
Súdy ich deti prevažne zverujú ženským polovičkám, ale treba povedať, že v súlade s väčšinovým chápaním roly matky v slovenskej rodine. Zdá sa teda, že so syndrómom zavrhnutého rodiča tu žijú desiatky ľudí, prevažne muži.
Nečudo, že v 90. rokoch sa začali dvíhať ich hlasy. Poukazovali na skostnatenú súdnu prax a zotrvačnú zaujatosť nejedného súdu voči otcom. Tieto doteraz tabuizované témy sa aspoň otvorili pred verejnosťou. Napríklad Únia mužov Slovenska sa snažila pomenovať krízu rodiny a ukázať, že muži miznú z výchovy. Pri Detskom fonde SR pôsobila istý čas "mužská" iniciatíva, odhaľujúca slabé zákony a nemohúcnosť súdnej mašinérie, keď sa porušuje úradne nariadený styk otca s dieťaťom.
Zaujatosť. Ale aj tak sa máločo zmenilo a nespokojnosť otcov izolovaných od svojich ratolestí stúpa. Hovorí o tom i rastúci počet návrhov na súdoch na úpravu styku s deťmi.
"Tento problém je citeľný. Aj my máme telefonáty, keď partner po rozvode nemôže mať s dieťaťom kontakt. Matky neraz špekulujú a cez dieťa vydierajú," priznáva generálna sekretárka Detského fondu SR Alena Synková. Zlý stav potvrdzuje i detský psychológ Štefan Matula: "Ten problém určite narastá, ale zvyšuje sa naň aj citlivosť mužov."
Jednostranné nazeranie na tento problém sa občas vyčíta sudkyniam. "Medzi mojimi kolegyňami nemôžem potvrdiť prípady zaujatosti," hovorí podpredsedníčka Okresného súdu v Trnave Karmelita Horváthová. Pripustila však, že v minulosti bývali rozhodnutia súdov o pridelení detí v neprospech otcov. V posledných rokoch sa vraj takýto trend podarilo prelomiť a je aj snaha spory urýchliť. Ak sa otcom súdne rozhodnutie nepáči, podľa Horváthovej im nič nebráni, aby využili bezplatné odvolanie. "Ale s týmto sa nestretávame, takže zrejme to nie je až taký problém."
Slabé zákony. Niektorí otcovia si však myslia, že to problém je. "Súd síce vynesie rozsudok, ale nie je schopný zabezpečiť jeho vykonateľnosť," hovorí Bratislavčan Peter M., ktorý sedem rokov zápasí, aby sa plnilo to, čo určil súd. S bývalou partnerkou si nerozumie, tá niektoré termíny dodrží, iné nie, cez prázdniny mu zo dňa na deň zrušila dovolenku so synom. Ani tu psychologička styk s otcom nezakázala.
Tridsať mesiacov trvalo súdu v piatom bratislavskom obvode, kým udelil matke pokutu, že marí súdne rozhodnutie. "Pokuta bola smiešnych tisíc korún, ktoré zaplatí z mojich alimentov. A prepadnuté termíny, keď som nebol so synom, mi nikto nevráti." V posledných desiatich mesiacoch matka stretnutia už vôbec neumožňuje. Sudkyňa otcovi po viacerých beznádejných úkonoch tvrdí, že ďalšie páky, aby sa vymohlo právo, jej súd nemá. Zostáva ešte krajná možnosť podať na partnerku trestné oznámenie, lebo neuposlúchla úrady. Peter M. ho podal.
Rôznorodí tatkovia. Zo slov expertov z rôznych oblastí vyplýva, že takzvaní zavrhnutí otcovia sú skupinou rôznorodých ľudí, ktorých neradno zovšeobecňovať. Navyše táto problematika sa neraz prelína i s problémom násilia v rodine. Podľa mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú týranými ženami, muži po rozvode najprv žiadajú o zverenie detí do opatery, ale len čo sa k nej schyľuje, uskočia.
"Iba malé percento zavrhnutých otcov sú poctivé osoby, ktoré milujú svoje dieťa a nielen hovoria, ale aj robia pre neho všetko potrebné. Pre mnohých je dieťa iba prostriedok, aby si naďalej udržiavali svoju moc nad bývalou partnerkou," vysvetľuje advokátka Rajtáková.
Psychológ Matula však konštatuje, že aj mnohé sociálne pracovníčky a laici v mimovládnych organizáciách narobia škody. Často tradične stránia matkám a neprekáža im vlastná jednostrannosť. Keďže sa nesnažia partnerov zmieriť, uniká im cieľ ich poslania - deti. "Máme také prípady, že napríklad syn od matky ušiel k otcovi, matka sa obrátila na ženské mimovládky, kde si ju vzali do parády feministické odborníčky a urobili z nej obeť. Bez ohľadu na fakty. A z chlapa spravili debila," dodáva Matula.
Je známe, že dieťa, ktoré zostane v kontakte s oboma rodičmi, dosahuje lepšie výsledky a napriek občasným zádrhom sú preňho obaja prínosom. Napriek tomu sa dvaja dospelí koľkokrát nedokážu dohodnúť. Pritom takmer nikdy to nie je vina iba jedného, ale oboch. Smutné je, že na to dopláca ten najslabší. Dieťa.