V týchto dňoch bojujete hneď na dvoch frontoch naraz. Na jeden strane sa angažujete vo výzve Hlas pre kultúru, ktorá upozorňuje na problémy budovy nového SND, na druhej strane ste sa podpísali pod petíciu Nad Tatrou sa blýska, ktorá sa týka nedávnej kalamity vo Vysokých Tatrách. Ktorá z týchto výziev, adresovaných vláde, sa vás viac bytostne dotýka?
Ak mám byť úprimný, príroda mi je veľmi blízka, vyrastal som v nej, mám k nej krásny vzťah a to čo sa stalo v Tatrách ma veľmi zabolelo. No to čo sa deje v kauze budovy SND, je veľmi smutné, je to ďalšia katastrofa, ktorá postihla Slovensko. Vidím obrovskú neodbornosť kompetentných ľudí, ktorí rozhodujú o tom, čo sa deje v kultúre. Mám pocit, že parlament, ktorý rozhoduje o umelcoch, často ani nechce rozumieť. Celá záležitosť nemusela nabrať takéto obrátky, dostavba divadla sa zbytočne naťahuje dlhé roky.
Do akej miery ste sa rozhodli angažovať v tejto veci?
Budem ďalej bojovať. Teraz sme celú problematiku načali a musíme ju aj dokončiť. Chceme presvedčiť ľudí, ktorí sa nakoniec podpíšu pod to, čo sa bude diať ďalej, že bojujeme za správnu vec. Slovenské národné divadlo je nás všetkých. Musíme presvedčiť nielen samých seba, ale aj celý svet, že sme kultúrny národ. Táto budova bola projektovaná pre divadelné účely a prebudovávať ju by bolo barbarstvo. Kongresové centrum sa dá postaviť aj niekde inde.
Myslíte si, že umelci majú šancu zvrátiť rozhodnutie vlády?
Šancu máme. Budeme presviedčať takými silnými argumentmi, aby sme boli úspešní. Urobíme koncerty, ktoré budú tichým protestom, nebudeme chodiť do ulíc a kričať. Dovtedy budeme otravovať, dokedy si nás všetci nevypočujú. Vyzveme aj ostatných umelcov, aby nemlčali. Argumentujeme tým, že kultúra na Slovensku sa nesmie dostať do rúk nekompetentných ľudí, teda cudzieho majiteľa.
Svojho času ste mali veľmi blízko k politike, dokonca ste mali reálnu šancu stať sa poslancom. Neľutujete, že sa tak nestalo? Z pozície člena parlamentu by ste pravdepodobne mohli viac ovplyvniť rozhodnutia vlády.
Neľutujem to a myslím si, že by som nič viac nemohol urobiť. Mal by som ešte viac oponentov, ako mám teraz. Musíme obhajovať našu kultúru, lebo tým, že sme sa otvorili svetu, k nám prenikajú trendy, ktoré vytláčajú to klasické, čo má u nás dlhú tradíciu. Málo vychovávame ľudí, aby si to vážili.
Na doskách opery SND stojíte v poslednom čase už iba sporadicky. Sledujte nové premiéry a nové talenty?
Chodím tam takmer každý deň, viem, aké máme nové talenty, ale nie všetky predstavenia navštevujem. Máme tu kvalitných mladých ľudí, je to silná generácia, ale potrebovali by sme aj pedagógov zo zahraničia, ktorí by im ešte pomohli pri naštudovaní nových úloh.
Plánujete venovať sa pedagogickej činnosti?
Niečo sa plánuje, nechcem to zakríknuť, ale rozhodne sa tomu budem venovať u nás. Mám však aj ponuky zo zahraničia. Zatiaľ by som nerád predbiehal udalosti, ale chcel by som ostať verný predovšetkým strednej Európe. Občas sa venujem mladým spevákom, ale zatiaľ sú to sporadické, pedagogické začiatky. Myslím si, že mám na to, aby som niekomu pomohol.
Nie každý kvalitný umelec musí byť zákonite aj výborný pedagóg...
Uvedomujem si to, ale budem sa snažiť. Pokiaľ by som zistil, že to nemá význam, tak to nebudem robiť. Je dôležité zaoberať sa spevákom, ktorý má perspektívu. Darmo by som sa snažil pri žiakovi bez talentu.
V akom veku by mal byť váš ideálny žiak?
Myslím si, že ideálny vek je 18 až 20 rokov. Hlas vtedy ešte nie je - v určitom zmysle slova - skazený, je flexibilný a nemá zafixované zlozvyky.
V kuloároch sa hovorí, že vraj ašpirujete na post šéfa opery SND. Je to pravda?
Sú to hádam želania niektorých mojich kolegov, ale pravda je, že oficiálnu ponuku som nikdy nedostal a ani som nič nesľúbil. Ja mám veľmi náročné požiadavky, ako by mal vyzerať chod divadla a dramaturgia. Aj terajšie vedenie divadla vie, že by sa to dalo robiť inak a lepšie, za všetkým sú žiaľ financie. U nás je operná úroveň dobrá, ale bolo by vhodné dať priestor hosťom. Okrem pár českých kolegov takmer nepozývame zahraničných spevákov, inscenátorov, ani dirigentov. Nemáme svetové hudobné mená, ktoré by oživili náš repertoár a to je nevyhnutnosť.
Nie je tajomstvom, že aj v SND sa občas stane, že predstavenie sa naštuduje, potom má dve premiéry, pár repríz a hneď príde derniéra...
Nemalo by sa to stávať, je to niečo strašné. Pokiaľ robíme experimenty napríklad s naštudovaním ťažkej modernej opery, ako bolo napríklad dielo The Players pána Juraja Beneša, myslím si že to bola zbytočná inscenácia. Aj v opernej literatúre sú diela, ktoré je lepšie hrať v koncertnej podobe. Mali by sme zvažovať, či do niektorých diel investujeme toľko financií. Z času na čas sa treba prikloniť aj k modernej tvorbe, nemôžeme hrať donekonečna toho istého klasika. Podľa mňa má však naša opera príliš široký záber pre tak malý súbor. Ročne sa tu robí štyri až päť nových premiér, čo je veľa pre tak malý ansámbel. Treba nájsť stratégiu, aby sme nemuseli také obrovské financie vynakladať na stále nové a nové tituly. Menej by bolo viac. Naše kvalitné inscenácie nikam neponúkame a ani my takmer nič nekupujeme. Tento systém nie je podľa mňa v poriadku.
Raz ste povedali, že tenorista môže spievať až do šesťdesiatky. Je to ten správny vek, kedy treba odísť zo scény?
To je priemer, ale niektorí tenoristi majú okolo 70 okov a stále spievajú výborne. Je to vec kondície a zdravia.
Ako vidíte svoju budúcnosť?
Ťažko povedať. Každý z nás si želá ostať na scéne čo najdlhšie. Neviem, dokedy vydržím, všetko závisí od zdravia. Želal by som si spievať aspoň do tej šesťdesiatky.
Viete si predstaviť svoj posledný deň na scéne?
Zatiaľ si to neviem predstaviť, nepripravujem sa na to. Dôležité je, že operu stále milujem a teší ma, že máme na Slovensku ďalšie krásne hlasy, ktoré dokazujú, že opera je pekná a oplatí sa pre ňu žiť. Nie som pesimista, nebudem plakať niekde v kúte. Je pravda, že spev je môj život, ale človek by mal byť realista a musí sa s tým zmieriť.
Spevák môže ukončiť svoju kariéru aj náhle zo dňa na deň...
Je to pravda. Ja hovorím, že je to rizikové povolanie. Hlasivky sú prvotný hudobný nástroj, ktorý vás môže kedykoľvek zradiť.
Už sa vám to stalo?
Áno. Nechali ma v štichu, nedospieval som predstavenie Traviaty v Bratislave. Mal som teplotu, čím viac som spieval, tým to bolo horšie. Našťastie bol doma môj brat Miro, rýchlo prišiel, prezliekol sa do kostýmu a predstavenie za mňa dospieval. Nikomu by som to neželel, bolo to veľmi nepríjemné - aj pre mňa, aj pre môjho brata. Stalo sa to však aj iným spevákom, keď pre náhlu indispozíciu odriekli predstavenie ešte pre začiatkom.
Vraj chodíte spievať na javisko zásadne úplne zdravý. Robíte to od tejto nepríjemnej skúsenosti?
Kvôli tomu som častejšie odriekol predstavenie ako iní. Keď som si nebol na sto percent istý, že je všetko v poriadku, tak som ani nešiel na javisko. Možno som to niekedy aj prehnal a druhý spevák by to nebral vážne, ale ja musím mať istotu. Nechcem stáť na scéne a nevedieť, či predstavenie dospievam.
Časť svojho života ste precestovali. Neuvažovali ste niekedy, že sa do zahraničia trvalo presťahujete?
Nikdy, aj keď som počas socializmu bol v západnej Európe s celou rodinou a ponúk bolo viac než dosť. Po Nežnej revolúcií však nastali aj zmeny, pre ktoré by som vedel odísť zo Slovenska.
Čo vás tak znechutilo?
Veci, ktoré sa diali na politickej scéne, nevraživosť a neúcta medzi ľuďmi. Život nabral obrátky, po revolúcií sa tu udialo mnoho spoločenských krokov vpred, ale aj vzad. Veľa vecí sa tu zdevastovalo, najmä čo sa týka medziľudských vzťahov. V tejto súvislosti mi prišlo na um, že teraz by som skôr odišiel žiť do zahraničia, ako za komunizmu.
Vedeli by ste si predstaviť svoj život v nejakej prímorskej krajine?
Uvažoval som nad tým, že by som počas zimy chodil na časť roka niekam do tepla. Trpím na problémy dýchacích ciest, toto ročné obdobie je pre mňa krízové.
Čo tak kúpiť si malý domček napríklad na španielskom vidieku?
To nie - mať dom je starosť. Musíte mať ľudí, ktorí sa vám o to budú starať počas vašej neprítomnosti. Lepšie je ísť na dlhšiu dovolenku, alebo mať veľmi dobrého, bohatého priateľa s domčekom pri mori, ku ktorému by sme sa nasťahovali... Je pravda, že pri mori som úplne iný človek, na morskom vzduchu sa mi výborne spieva.
Od roku 1991 venujete svoju energiu a peniaze nadácií Harmony, ktorá vznikla na základe vašej rodinnej skúsenosti. Čo vám dala charitatívna činnosť?
Všetko čo robíte okrem svojej práce je únavné, ale ja sa nesťažujem. Vytvorili sme rehabilitačné centrum, ktoré sa venuje najmä bábätkám s detskou mozgovou obrnou. Venoval som tomu veľa času, ale otvorilo mi to oči v pohľade na človeka. Uvedomil som si skutočné hodnoty života, keď sa pozriete na choré dieťa a na jeho rodiča, ktorý má jedinú túžbu, aby bolo zdravé. Pokiaľ sa však ochorenie včas diagnostikuje, sú najmä vďaka cvičeniu Vojtovou metódou výsledky veľmi dobré.
Do akej miery sa podieľate na chode nadácie?
O všetkom čo sa tam deje, ma vedenie podrobne informuje.
Takže garantujete, že v prípade benefičného koncertu pre vašu nadáciu, idú peniaze skutočne na tento účel?
Samozrejme. Piateho decembra sme mali veľký koncert pre nadáciu Harmony a mám prisľúbený takýto projekt aj na budúci rok. Získali sme takmer tri milióny korún, za ktoré sme zriadili nové priestory, s ďalším druhom terapie pre deti.
Pokiaľ viem o rehabilitačné cvičenia detí s problémami pohybového ústrojenstva, ste sa začali zaoberať po tom, ako sa vám narodila mladšia dcéra...
Je to pravda. Keď sa narodila, mala takýto hendikep, ale našťastie u nej bola optimistická diagnóza, mala len mierne narušenú pravú stranu tela. Rýchlo sme na to prišli a pravidelným cvičením, ktoré trvalo niekoľko rokov, sa to u nej dalo do poriadku. Všetko chvalabohu dopadlo dobre, ako dospelá si fakticky neuvedomuje, že mala nejaký problém.
Určite nebolo pre celú rodinu ľahké vyrovnať sa s tým...
Ľahké to nebolo, bol to šok. Veľmi som si vtedy uvedomil, čo to je mať zdravé dieťa. Bohužiaľ, o niekoľko rokov neskôr mala vážne zdravotné problémy aj naša o tri roky staršia dcéra - zistili jej nádor na chrbtici. Mali sme s manželkou veľký strach, našťastie po operácií sa všetko zlepšilo. Bol to ďalší prelom v našom živote. Obidve dcéry sú vďaka bohu teraz zdravé. Človek okrem stresov, ktoré podáva na javisku, aj v súkromí prežíva svoje malé tragédie.