Šaňo toho nikdy veľa nenarozprával. Ani na strednej škole, ani na vysokej, ani neskôr ako kolega v práci. Hrávali sme spolu futbal, chodili na pivo do Fajky. V šesťdesiatom ôsmom vstúpil do komunistickej strany. Ako jeho starý otec, otec i bratia. Nadišla normalizácia a Dodo začal bočiť od starých priateľov, uzatváral sa do seba. Fajčil čoraz viac. Prešlo pár rokov a raz na pive z ničoho nič začal...
"Som donášač. Spolupracujem s eštébákmi. Keď ma v sedemdesiatom druhom vylúčili zo strany, našli si ma. Vedia, že chodím na pivo, som medzi ľuďmi. Vraj mám počúvať a informovať ich. Ináč že pôjdem k lopate. Pristal som, preto od vás všetkých bočím. Som nešťastný, trápim sa, hanbím sa za seba."
O dva mesiace Dodo zomrel na porážku. Tí, čo ho zlomili, mnohí šťastne a blahobytne prežívajú. Langošove zväzky majú "na háku".
Plnil rozkazy. Sedím v kancelárii naproti človeku, ktorý bol príslušníkom vojenskej kontrarozviedky. O svojej minulosti hovorí vecne. Tvrdí, že nemá dôvod nič skrývať, plnil rozkazy. Pred rokom 1989 sa tiež podieľal na získavaní ľudí a informátorov spomedzi bežných občanov. Jeho meno visí aj na webovej stránke Ústavu pamäti národa, ale v tejto chvíli chce zostať v anonymite.
"Ja odporúčam verejnosti - nehľadajte vo zväzkoch ŠtB, ale medzi tými, čo v nich nie sú. Striktné rozdeľovanie v duchu dnešných meradiel - vedel alebo nevedel o spolupráci - je veľmi diskutabilné." Súčasný spôsob, ako sa spoločnosť vysporadúva s minulosťou, podľa neho nikomu neprospieva, pretože každý má hodnoty nastavené inak. Jednotná hranica morálky podľa neho neexistuje.
Sila faktov. To, že bývalý režim používal spôsoby, ktoré nemožno zlúčiť s právnym štátom, je fakt. Občanov a ich zmýšľanie nasilu držal v šachu. Veľká časť národa to však takto necítila a dokázala s tým normálne žiť. Dnes je zrazu plno prekvapených ľudí, ktorí sa až teraz oficiálne dozvedajú o konkrétnych osobách, čo sa podieľali na činnosti ŠtB. Lenže mozaika ich mien naozaj nie je čiernobiela. Nie všetci sú v nej jednoznačne "tí zlí" a iní, chýbajúci, "tí dobrí". Aj o tom je náš rozhovor so spomínaným kontrarozviedčíkom. Samozrejme, evidovaným spolupracovníkom v súčasnosti nahráva každé i sebamenšie spochybňovanie evidencií. Bývalí príslušníci polície sa zase často snažia svoju niekdajšiu prácu bagatelizovať. Aj také sú fakty.
Dve cesty. Bežní občania sa pre spoluprácu s tajnou službou získavali dvoma spôsobmi. Donútením a motiváciou, čiže presviedčaním. "V našej zložke sa presadzovala cesta presviedčania," hovorí bývalý príslušník. "Nepoznám prípad, že by sme sa niekoho usilovali viazať na spoluprácu prostredníctvom zisťovania, či a ako sa dá vydierať. Vydieranie vydrží krátko, potom sa obráti proti vám. Namiesto toho, aby vám niekto dával správne informácie, začne nosiť nepravdivé."
Pri presviedčaní hralo aj úlohu, za akú cenu. "Neverili by ste, koľko ľudí sa dalo presvedčiť s vidinou, že dostanú peniaze. I keď peňazí na tento účel bolo málo. Nie je to tak, ako sa dnes často hovorí," tvrdí. Šlo vraj o smiešne sumy, napríklad primerané cene jednej fľašky alkoholu.
Zastierací manéver. Veľa ľudí sa do evidencií ŠtB nedostalo vraj z banálneho dôvodu - podľa slov bývalého príslušníka - preto, že si policajti chceli zachovať ich informačný potenciál. Len čo totiž informátora zaevidovali, šiel o ňom záznam cez ďalších desať rúk a úmerne tomu klesala jeho využiteľnosť pre spravodajskú službu. "Takto sme si chránili dôležitého spolupracovníka. Jeho informácie som napísal na niekoho iného, s kým som sa vôbec nestretol. Bolo to aj preto, že som sa na ňom narobil a mohli by mi ho potom vziať iní kolegovia."
Historik Pavel Žáček, špecializujúci sa na činnosť ŠtB, tvrdí, že to celkom neobstojí. "Teoreticky to šlo, ale nie dlho. Tajná služba mala jasné pravidlá, štruktúru a obrovskú byrokraciu, zaručujúcu kontinuitu. Každú informáciu niekde zaevidovali, vyhodnocovali pravdivosť. Každá schôdzka prešla analytikou. Aj informátorov kontrolovali. Ak existovala čierna duša a jej informácie putovali vyššie, vždy bolo riziko, že inšpekcia zistí, že niečo nesedí, že nie sú pravdivé, a za to hrozil nie vyhadzov, ale prokurátor! Je otázne, na koho v prípade čiernej duše vykazoval príslušník peniaze, ktoré inak dával informátorom. Z toho hrozila sprenevera peňazí a veľké problémy. Takže nemožno taký prípad vylúčiť, ale ani verifikovať."
Plná paleta typov. Medzi vedenými polupracovníkmi boli najrôznejšie typy. Podľa rôznych svedectiev to mnohí robili z presvedčenia. Vedeli napríklad, že v objekte, kde pracujú, sú utajené údaje a správali sa ako niekto, kto chráni štátne tajomstvo, hlásili podozrivé veci. Iní vraj ochotne rozprávali o čomkoľvek, ale nič dôležité. Ďalší nahovorili toľko, že dalo veľkú robotu vyselektovať z rečí racionálne jadro. "Plno ľudí sa ukázalo nevhodných, prípadne boli úplne neschopní," hovorí bývalý príslušník. Alebo špecifická bola práca so spolupracovníkmi na vidieku. Vraj sa tradovalo, že na dedine sú len tri kategórie obyvateľov - čo boli, sú a čo budú donášači.
"Málo sa spomína, že medzi spolupracovníkmi sa nevyskytovali funkcionári od okresných výborov strany vyššie. Ústrední riaditelia, predsedovia výborov, organizácií, predsedovia JRD, kádrováci... Zo zákona sme ich nesmeli viazať na spoluprácu, lebo sa automaticky predpokladalo, že informujú dobrovoľne. Kde máte teda morálku, ak sa pešiaci dostali do zväzkov, a nadriadení nie?"
Žiadané byty. Osobitný prípad sú podľa neho držitelia prepožičaných bytov, dnes vedení ako tajní spolupracovníci. "V živote nikoho neudali, len vytvorili podmienky, a nemuseli vedieť nič bližšie. Vezmite si príklad známeho herca, ktorý sa vedie vo zväzkoch ako držiteľ bytu. Mohli prísť za ním policajti, že vedia, že má chatu v Harmónii. Nemuseli sa však predstaviť ako policajti z ŠtB, ale ako kriminálka. Povedali - potrebovali by sme od vás chatu jeden-dvakrát do týždňa. Viac nevysvetľovali. Garantovali, že nič nezmizne a ešte budú platiť povedzme 500 korún mesačne. No neodsúhlaste to! Alebo iný príklad - príde za vami polícia, že v byte nad vami býva človek-špión a že potrebujú váš byt na jeho odhalenie. Alebo mohli si vymyslieť, že je tam pedofil a že sú ohrozené aj vaše deti. Boli to najrôznejšie báchorky, ktorým sa nedalo neveriť."
Žáček opäť oponuje. "Ak by pri dverách zazvonili príslušníci ŠtB, ktorí sa vydávali za policajtov z kriminálky, správali by sa inak." Podľa neho sa s vysokou pravdepodobnosťou dalo rozpoznať, s kým má občan do činenia. "Dávali najavo jasnú prevahu. Bola v nich super-istota, že sú jediní nositelia pravdy. Samozrejme, to nespôsobovali len oni, bolo to v dlhodobej existencii režimu."
Udržanie pozícií. V knihe Štátna bezpečnosť na Slovensku 1948 -1953 píše autor Jan Pešek: "Aby si totalitný režim udržal pozície, potreboval poznať skutočné zmýšľanie obyvateľstva, avšak celou politikou, vrátane pôsobenia ŠtB, donútil prevažnú časť nehovoriť verejne, čo si myslí." Informátori a spolupracovníci boli pre režim nevyhnutní, aby sa dozvedel skutočný stav verejnej mienky.
V inej knihe - Ministerstvo strachu? - Alojz Lorenc, šéf ŠtB v druhej polovici 80. rokov, uvádza, že kontrarozviedka mala (bez vojenskej časti) vytvorenú sieť 15-tisíc aktívnych spolupracovníkov, rezidentov, agentov a osôb, ktoré dávali k dispozícii byty. Okrem toho spolupracovalo asi tritisíc kandidátov tajnej spolupráce pripravovaných na agentov a vyše 30-tisíc dôverníkov. O čosi menej mala vojenská kontrarozviedka. Konečný počet aktívne spolupracujúcich ľudí prevyšoval 100-tisíc.