Pápež Ján Pavol II. ako smrteľník získal toľko lichotivých prívlastkov, že ešte za svojho života ho pasovali za svätého. Aj on však bol človek z mäsa a kostí, aj on mal svoje slabé chvíľky, trpel, keď sa jeho zdravotný stav zhoršoval, aj on v niečom zostal dlžný svojmu poslaniu, aj on, ako mnoho jeho predchodcov v čele rímskokatolíckej cirkvi, mohol niektorých ľudí sklamať.
Ale aj výhrady niektorých teológov k spôsobu, ako viedol viac než miliardu katolíkov na piatich kontinentoch, zatienili jeho činy, ktoré v mnohom lámali tisícročné tabu. Pokus o zjednotenie náboženstiev, národov a kultúr sa v jeho podaní javilo bližšie než kedykoľvek pred príchodom 58-ročného krakovského kardinála v roku 1978 do Pápežského paláca. Jeho dôsledná obhajoba života vo všetkých podobách na jednej strane posilňovala hnutie za mier a proti vojnám bez rozdielu, či sa odohrávali v Perzskom zálive, na Blízkom východe alebo v Severnom Írsku, na druhej mu priniesla nepriateľstvo stúpencov umelého prerušenia tehotenstva, eutanázie alebo práv homosexuálov.
Cestovateľ misionár. Ján Pavol II. absolvoval viac než sto zahraničných ciest, nevynechal žiadny kontinent a s výnimkou Ruska a Číny navštívil zrejme všetky, lietadlom dostupné krajiny sveta, kde nejaký katolík žije. Pápež cestovateľ, Lietajúci pápež, takéto prívlastky iba symbolicky vyjadrovali podstatu jeho misionárskej činnosti. Karol Wojtyla si totiž predsavzal dostať závery druhého vatikánskeho koncilu (1962-1965) ku každému veriacemu tak, aby upevnili vnútornú súdržnosť katolicizmu a šírili ďalej jeho vieru. To sa mu aj podarilo - za viac než štvrťstoročie jeho pontifikátu vzrástol počet katolíkov na svete zo 750 miliónov na 1,2 miliardy.
Jeho kritici mu však vyčítajú prílišnú centralizáciu správy cirkevných záležitostí, kde príkazy aj vynútené odchody biskupov neboli ničím zvláštnym. Ak navonok Ján Pavol II. pôsobil ako liberálny štátnik, vyznávajúci dialóg s inými stranami konfliktov, vo vnútri cirkvi vyžadoval tvrdú disciplínu a poslušnosť, netoleroval liberálne prúdy a už vôbec nie politickú angažovanosť kňazov. Uprednostňoval konzervativizmus. To sa prejavilo odmietaním tzv. teológie oslobodenia v latinskoamerickej cirkvi, ktorá vťahovala kňazov do politického boja za práva chudobných a prenasledovaných pôvodných obyvateľov Ameriky a proti vojenským diktatúram.
Nikto však nemôže poprieť, že Ján Pavol II. sa veľkou mierou pričinil o pád komunizmu vo východnej Európe. Jeho výzva: "Nebojte sa!", počas jeho prvej z celkovo deviatich ciest v rodnom Poľsku po zvolení za pápeža, bola jasnou výzvou vzoprieť sa režimu, čo odborový zväz Solidarita vzápätí aj urobil. Bol to začiatok konca komunizmu, pádu Berlínskeho múru, konca studenej vojny a znovuzjednotenia Európy, ktoré Vatikán za jeho pontifikátu vždy podporoval. Napriek tomu Európania 15 rokov po páde komunizmu neocenili jeho zásluhu na politických zmenách vo svete tým, aby sa v preambule prvej európskej ústavnej zmluvy objavila zmienka o koreňoch katolicizmu v Európe.
Dialóg s náboženstvami. Pápež našiel veľkú odvahu a získal primát prvého pápeža, ktorý sa ospravedlnil za krutosti Inkvizície, križiackych výprav a zlyhania katolíkov počas Holokaustu. V roku 1986 v Ríme ako prvá hlava katolíckej cirkvi vošiel do synagógy, obrátil sa na Židov ako na "prvorodených bratov" a požiadal ich o odpustenie za minulé chyby. V marci 2000 sa pápež modlil pri Múre nárekov v Jeruzaleme, o rok neskôr opäť ako prvý pápež v histórii navštívil mešitu - v sýrskom Damasku.
Ekumenizmus bol jeden z pilierov pápežovej politiky aj vo vzťahu k anglikánskej a ortodoxnej cirkvi. V oboch prípadoch sa pričinil o prelom, na skutočné konečné zjednotenie kresťanských cirkví však síl už nemal. Po tom, čo anglikánska cirkev umožnila vysvätenie žien za kňazov, vzťahy s Vatikánom sa ochladili. Pápežovi sa však podarilo významnejšie zblíženie s východnými kresťanskými cirkvami, aj vďaka cestám do Rumunska, Bulharska, Gruzínska, na Ukrajinu a najmä do Grécka. Všetko však svojim významom zrejme prekonali spoločné modlitby za mier osobností rôznych náboženských konfesií v Asisi v roku 1986 a potom ešte raz v roku 2002.
Pápež precestoval všetky krajiny bývalého Sovietskeho zväzu okrem Ruska, hoci sa stretol s Gorbačovom a Jeľcinom, patriarcha Moskvy a celej Rusi ho doma nechcel. Rovnako márne bolo pápežovo úsilie navštíviť Čínu. V oboch prípadoch je to výzva pre Wojtylovho nástupcu.
Neústupčivý pápež. Ján Pavol II. zviditeľnil katolícku cirkev aj vďaka osobnej angažovanosti za riešenie sociálnych a politických problémov moderného sveta. Tri z jeho 14 encyklík venoval sociálnym témam, odsudzoval nespravodlivosti "liberálneho kapitalizmu", ale aj "marxistického kolektivizmu". Nemenej dôsledne však bránil náboženské dogmy týkajúce sa celibátu, laicizmu, odmietania sekularizmu, postavenia homosexuálov, voľného manželského zväzku, ale najmä abortusu, genetickej manipulácie a eutanázie, za čo si od mnohých vyslúžil označenie "konzervatívec a dogmatik".
"Pre iných zostane spomienka na pápeža, neschopného prispôsobiť sa modernej dobe, ktorý dáva prednosť moci rímskej autority pred rizikami nových vecí. Ján Pavol II. zanechal cirkev v stave krízy. Bol pápežom gest a slov, ale nie reforiem," napísali francúzske noviny Le Monde.
Keď Karol Wojtyla 16. októbra 1978 po zvolení za pápeža vystúpil pred veriacimi na Námestí sv. Petra vo Vatikáne a prihovoril sa im po taliansky, poznamenal s pokorou: "Ak urobím chyby, opravíte ma." Ján Pavol II. bol jednoducho iný pápež ako všetci jeho predchodcovia. Bol a zostane mimoriadny a veľký bez ohľadu na to, kto ako hodnotí jeho kroky a slová.