Hlucháň nie je hluchý

Pre prírodovedca Miroslava Sanigu má najväčšie čaro nočný les. Dve hodiny po polnoci vychádza z Výskumnej stanice Ústavu ekológie lesa SAV na Starých horách, aby na miestach, vzdialených desiatky kilometrov od ľudí, pozoroval hlucháňa obyčajného.
"Robím to už 26 rokov a stále objavujem nové skutočnosti," hovorí. "Hlucháň tu žije od doby ľadovej, je jedným z najstarších obyvateľov planéty. Je veľmi neprispôsobivý, plachý a žije ďaleko od ľudí. Zaujíma ma, do akej miery je schopný prispôsobiť sa postupujúcej civilizácii."

Tokanie. A už vôbec nie je hlúpy. Meno dostal podľa poslednej fázy tokania (tzv. brúsenie), počas ktorej stratí na jednu až jeden a pol sekundy sluch. Vtedy nepočuje vôbec nič.
"Hlucháň patrí medzi kurotvaré vtáky. Hovorí sa, že sliepka je hlúpa, ale to nie je pravda. Rovnako aj hlucháň je veľmi inteligentný tvor," tvrdí Saniga. Bežne spáva na stromoch, v zime však zalezie pod sneh, kde mu je teplo ako pod perinou. Má presné biologické hodiny, v tokaní sa nikdy nepomýli ani o minútu. Jeho vnútorný kalendár je taký presný, že ho nezmýlia ani zmeny počasia.
"Začiatkom januára tohto roku bolo vonku pätnásť stupňov, teplota ako v máji," hovorí Saniga. "Lietali motýle a žltáčiky, príroda bola celá pomýlená. Ale tokáň netokal. Vie, že tak má urobiť až v máji, vtedy treba zakladať rod. Ak je v máji zima, toká napriek nízkym teplotám. Nedá sa ničím pomýliť."
Je otázne, ako dlho mu táto schopnosť vydrží, keďže mnohé zo zvierat už poslušne reagujú na civilizačné zmeny - napríklad na spomínané striedanie teplôt.

Vták na vyhynutie. Z čias, keď bolo Slovensko rajom pre hlucháňa obyčajného, nám v súčasnosti zostalo niekoľko stoviek kusov. Je na okraji vyhynutia nielen u nás, ale v celej strednej Európe. Grófov na poľovačkách vystriedali novodobí pytliaci. Miroslav Saniga tvrdí, že má z nich strach. Najmä po tom, čo ho zbili priamo na tokanisku. Zabíjanie zvierat však nemôže pochopiť.
"Pohľadu na tokajúceho hlucháňa osvetleného mesačným svitom sa nevyrovná nijaká mŕtva vypchanina," hovorí. Prírodovedca zaujíma o objekte jeho pozorovania všetko. Kedy vstáva, kam chodí, kde a ako spí. Napriek tomu, že Saniga sa výskumu venuje už veľmi dlho, tvrdí, že o správaní hlucháňa ani zďaleka nevie všetko. Každá nová vychádzka prináša niečo nové, tisícprvé pozorovanie môže vniesť do poznávania nové svetlo. Alebo sto dní v teréne niekedy prinesie len dve vety.
"Napriek tomu, že tokáňa nevidím v lese vždy, chodím za ním každú noc. Ja ho totiž nemusím vidieť. Podľa stôp presne viem, čo robil, kde konzumoval potravu, či bol spokojný alebo videl predátora."

Ohrozený murárik. Noc je vraj čas lesných kúziel. Ak je spln mesiaca, zvieracie kúzla sú intenzívnejšie. Vlci zavýjajú hlasnejšie, koncom januára začína mravčať rys, lebo sa bude páriť. Vraj sa však ničoho netreba báť. Vlk je bojazlivý, neublíži, rys rovnako. Medveď útočí len vtedy, ak sa cíti ohrozený. Ak naháňa človeka, pomôže jediné - vyšplhať sa na strom. Alebo ho v noci oslepiť baterkou. Nikdy neutekať, človeka všade poľahky dobehne.
Saniga však priznáva, že nie vždy mal k prírode ochranársky vzťah. Ako chlapec z Liptovských Revúc mieril prakom na všetko, čo sa len trochu hýbalo. A takmer zastrelil aj svoju neskoršiu druhú lásku, ako hovorí - murárika červenokrídleho.
"Na Troch kráľov v roku 1971 sme hrali v Revúcach hokej. Bola zima, veľa snehu, zo striech viseli metrové cencúle. Zrazu jeden kamarát skríkol, lebo zbadal šplhať sa po múre domu vtáka s krásnymi červenými krídlami. Pohyboval sa ako opitý, dovtedy nikto z nás nevidel takého exotického tvora. Nenašli sme však ani jeden kamienok do praku, a to ho zachránilo od istej smrti," spomína Saniga. Neskôr ho začal hľadať v prírodopisných knihách, až našiel jeden obrázok v časopise.

Vtáčí incest. Na Slovensku žije 30 párov murárika. V porovnaní so sýkorkami, ktorých sú zhruba dva milióny, alebo státisícmi vrabcov, je to veľmi málo. Tomu zodpovedá aj spôsob jeho života.
"Ako prvému vedcovi sa mi podarilo dokázať, že murárik je vždy verný svojmu biotopu a skale, kde sa vyliahol. V zime však žijú samec a samička v rôznych lokalitách, pretože majú nedostatok potravy. Neprežili by, preto sa každý stará sám o seba," hovorí Saniga.
Keďže aj murárik patrí medzi ohrozené druhy, dokáže úspešne vyhniezdiť otec s dcérou a sestra s bratom. Mláďatá sú potom zdravé a plodné. Príroda to takto vyriešila u mimoriadne vzácnych druhov.
Na Slovensku žije murárik vo Veľkej Fatre, na Červenom kameni, v Ľubochnianskej doline, Chočských vrchoch, Kvačianskej alebo Prosieckej doline.
Saniga je jediný, kto sa jeho výskumom na Slovensku zaoberá, v Európe sú ešte ďalší dvaja. Komunikuje najmä z kolegami z Turecka, tí však skúmajú život murárika v teplejšom prostredí.

Dovolenku nepotrebuje. Najvzdialenejšie miesto, kam Saniga chodí za svojimi zvieracími priateľmi, je vzdialené asi 40 kilometrov od výskumnej stanice na Starých horách. Hlavný výskum hlucháňa je od februára do júna, murárik má obdobie hniezdenia v lete.
"Najmä v zime je to otročina. Ísť v noci desiatky kilometrov v metrovom snehu, a potom v desaťstupňovom mraze dve hodiny čakať na hlucháňa. To by nerobil nikto, kto by prírodu naozaj nemiloval," tvrdí. Svoj denný režim prispôsobil zvieratám, ktoré pozoruje.
"Nikdy nejem divinu, neviem si to ani len predstaviť. Moje najobľúbenejšie jedlá sú tie najjednoduchšie liptovské - čír,fučka a meteník. Čír je polievka z vody a múky, fučka je kaša z tých istých surovín s pridanými zemiakmi. Meteník je chlieb naplnený kyslou kapustou. Dajú mi toľko energie, koľko potrebujem," vysvetľuje človek, ktorý píše rozprávky pre deti, prednáša na banskobystrickej univerzite. Ak chcú študenti skúšku, musia prísť za ním na Staré hory. Tam je najradšej.
"Som šťastný, že tu môžem byť, nepotrebujem navštevovať žiadne exotické miesta, dovolenku si čerpám, keď idem prednášať študentom," hovorí. Všetci, ktorým o prírode rozpráva, ho počúvajú so zatajeným dychom. Lebo, ako hovorí, keď sme sa tak vzdialili od prírody, treba nájsť motív, prostredníctvom ktorého ju opäť môžeme ľuďom približovať.