Koncentračné tábory zriadili nemeckí nacisti po roku 1933 pre osoby považované za nepriateľov štátu. Po tom, čo sa Nemecko rozhodlo v roku 1941 konečným spôsobom vyriešiť tzv. židovskú otázku likvidáciou európskych Židov, založilo SS na území obsadeného Poľska veľké vyhladzovacie tábory. Väzni vykonávali otrocké práce, neľudsky ich mučili a popravovali.
Jeden z najvýznamnejších slovenských literárnych kritikov Alexander Matuška napísal: "O koncentračných táboroch už za vojny prebleskovali chýry; vedelo sa o nich i nevedelo. Mechanizmus tu zabíja ľudí zo všetkých strán Európy. Desaťtisíce, státisíce, milióny ľudí bez mena, očíslovaní, označkovaní, zhanobení, nie sú viacej než hmyz. Človek, to tu neznie hrdo..."
Z celkového počtu šesť miliónov vyvraždených Židov prišla o život celá štvrtina v koncentračnom tábore Osvienčim. Každý deň tam transporty privážali nových väzňov -- mužov, ženy, deti i starcov.
///
"Za necelých päť minút stoja pred vagónmi a užasnuto hľadia do temnej hmly," píše vo svojej knihe Čo Dante nevidel Jozef Lánik, vlastným menom Alfred Wetzler.
"Podivní ľudia, akých ešte nevideli. Chudí, vycivení, tiene, príšerné tiene kostlivcov v páskovaných handrách, s páskovanými baretkami na dohola ostrihaných hlavách, na nohách dreváky. Príšery, ktoré vari povstávali z hrobov, bojazlivé i apatické."
III
Originálny útek. V ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.