Pravdy o osvienčimskej lži

Prológ tejto témy sa odohral 4. decembra 2004, kedy v Zohore zásahová jednotka ukončila neonacistický koncert po vystúpení českej kapely Agrese 95. Slovenská polícia vyzbrojená samopalmi, obuškami a psami zasiahla v pizzerii Vendelín okolo 22.00 hod, asi desať minút potom, ako náckovia odohrali jeden zo svojich "best of" hitov, príznačne nazvaný "Vypalte synagogy, vyhlaďte geta".
Pre toho, kto by azda chcel obhajovať právo týchto kreatúr na slobodu prejavu, nezaškodí pripomenúť refrén jednej z ich najznámejších pesničiek nazvanej Cesta rájem:
"Cesta rájem je vaše budoucnost.
Historie se opakovat bude.
Cyklon B a oheň vyčistí svět.
Konečné řešení teď dokončíme."
Prečo Židia? Netreba pripomínať, že Lipšicov návrh prišiel na pretras zhodou okolností v predvečer 60. výročia oslobodenia Osvienčimu. Netreba dokonca ani obviňovať ministra spravodlivosti zo zlých úmyslov, z neoľudáctva a bohviečoho ešte. Ako kvalitnému právnikovi mu ide s najväčšou pravdepodobnosťou - ako sám hovorí - o súlad s ústavou. Základný zákon štátu skutočne garantuje iba individuálne práva, nie skupinové. "Trestné stíhanie za hanobiaci prejav namierený voči akejkoľvek spoločenskej skupine, ktorý nepodnecuje k protizákonnému konaniu, je v rozpore s článkom 26 ústavy, ktorý garantuje slobodu prejavu," argumentuje Lipšic v jednom slovenskom denníku.
Iný názor prezentoval právnik Ján Hrubala na konferencii o slobode prejavu a jej hraniciach v súvislosti s výrokmi šíriacimi rasizmus, ktorá sa konala ešte v novembri 2001 v Tatranskej Lomnici. Hrubala, ktorý je dnes riaditeľom Odboru boja proti korupcii na Úrade vlády tvrdí, že trestaním verbálneho útoku na príslušnosť k rase či národu sa nechráni právo národa a rasy ako imaginárnych entít, ale jeho členov, teda jednotlivcov ako takých. Hrubala ďalej rozlišuje medzi kvalitou emocionálnej bolesti, ktorú spôsobuje nadávanie rôznym skupinám obyvateľstva - iné je to v prípade politikov či futbalistov, iné ak ide o Rómov či Židov.
Je evidentné, že spoločenské skupiny sú rôzne: ženy, muži, veriaci, ateisti, slovanisti, interisti..., ale aj skíni a Rómovia, alebo neonacisti a Židia. Ak sa na problém pozrieme bez historického kontextu, tak je skutočne nesystémové vyčleniť a poskytnúť väčšiu mieru ochrany povedzme Židom ako ženám, "kadehákom", dentistom či interistom.
Pripadá vám takáto argumentácia scestná? Možno uviesť ďalší príklad, lapidárnejší. Dokážete si predstaviť speváka židovskej kapely, ako z pódia chrlí spŕšku nadávok a urážok na chudákov neonacistov? Ide pritom iba o obrátené garde, pri ktorom sa v plnej nahote odhalí absurdita paritného prístupu. Znalec histórie vie, že Židia nikde nikoho neposielajú do plynu, zato neonacisti áno, často a úprimne. Preto je namieste väčšia miera ochrany tých prvých, čo však neznamená, že ich nemožno kritizovať. Predsa len - od kritiky k posielaniu ľudí do plynu je ešte pomerne dlhá cesta...
Plazivý fašizmus. Ak Lipšic tvrdí, že žiadna spoločenská skupina nemá v našej ústave priznané právo na ochranu pred urážlivým prejavom, pričom kritériom trestného postihu je to, či daný prejav podnecuje k násilnému konaniu, má pravdu. Kto ale neomylne určí, ktorý (verbálny) prejav podnecuje k násilnému konaniu? Čakať, až sa také konanie naplní, je asi cesta do pekiel. Platí skôr ľudová múdrosť o džbáne, s ktorým sa chodí dovtedy po vodu, kým...
"Komunisti hovorili o plazivej kontrarevolúcii, toto ja nazývam plazivým fašizmom," používa historickú paralelu Katarína Zavacká z Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied. Ak nebude sloboda prejavu ohraničená istými limitmi a sankciami, ocitneme sa podľa Zavackej - obrazne povedané - v pozícii "žaby, ktorú postupne varia vo vode, pričom zviera stratí obranný reflex, nevyskočí a uvarí sa".
Spochybňovanie holokaustu a šírenie tzv. osvienčimskej lži nie je iba témou nanajvýš problematického britského historika Davida Irvinga. Naopak, už Goebbels vedel, že beztrestným opakovaním sa lož stáva pravdou.
"Prichádza mi množstvo listov, v ktorých sa rodičia sťažujú, že sa znižuje počet hodín dejepisu a učebnice sú nekvalitné. Pokiaľ nebude každé dieťa informované o tom, čo sa dialo počas vojny, som nekompromisne proti tomu, aby sa vypúšťal z trestného zákona paragraf o tzv. osvienčimskej lži," dodáva Zavacká.
Ako presvedčiť nácka. Podľa ministra Lipšica je kontraproduktívne robiť z neonacistov martýrov tým, že ich budeme trestať. Nuž ale, ruku na srdce, vždy lepší martýr za mrežami ako slobodne hajlujúci na námestí. Platí, že čím viac takýchto martýrov bude v base, tým účinnejšie to ich súkmeňovcov odradí. Aj náckovia si totiž cenia svoju slobodu viac ako presvedčenie.
Lipšic ďalej hovorí, že cestou nie je sankcia, ale presviedčanie, pričom spoločenské elity by sa nemali tejto úlohy vzdať tým, že ju odovzdajú do rúk orgánom činným v trestnom konaní. Tu už ale opúšťa pevnú pôdu ústavy, a púšťa sa na vratký terén svojich úvah. Obrátenie hriešnikov na dobré chodníčky je vskutku dar boží, skeptik by ale dodal, že je lepšie túto vzácnu službu poskytovať bez záručnej doby. Isteže, napr. v Spojených štátoch, kde medzi elitami vládne zásada politickej korektnosti, sa čo i len latentný neonacista znemožní pri prvej zmienke o "špinavých negroch" a nemusia ho ani postaviť pred súd. Jednoducho skončil.
Naša spoločnosť taký imunitný systém nemá. Bez irónie - dokážete si predstaviť blahodárny vplyv vytrvalého presviedčania intelektuálnych elít na, povedzme, už spomínanú neonacistickú kapelu Agrese 95? Niet pochýb o tom, že náckovia skôr ako na vycibrený jazyk elít (ktoré sú im ukradnuté) reagujú na brachiálnu reč obuškov.
Ak niekto tvrdí, že neexistujú dôkazy o tom, že rasistické prejavy skôr či neskôr vyústia do násilia, možno má z hľadiska právneho purizmu pravdu. Celé európske dejiny 20. storočia sú pritom dôkazom, že táto téza v dlhšom časovom horizonte neplatí. Platí, že na počiatku bolo Slovo, v tomto prípade slovo štvania a nenávisti.
Demokracia bez obmedzení zaručuje slobodu aj tým, ktorí ju chcú zničiť. Veď nemecký nacizmus postupne a slobodne vznikal na pôdoryse Weimarskej republiky. Trestný postih popierania holokaustu je možno špecifickou, ale opodstatnenou európskou iniciatívou. Obdobné legislatívne normy existujú aj v Nemecku, Francúzsku, Španielsku, Rakúsku a iných krajinách Európskej únie.
"Ide o natoľko závažný patologický jav, ktorého odstránenie vyžaduje prostriedky trestného práva a zásah štátnej autority," hovorí právnik Hrubala o naliehavej spoločenskej potrebe zakázať takéto prejavy.
Budúcnosť bez minulosti. Zámerom ministerstva spravodlivosti bol prekvapený aj rakúsky občan Tomáš Frankl (70), pôvodom z Bratislavy, ktorý pri príležitosti 60. výročia oslobodenia osvienčimského koncentračného tábora tretíkrát v živote navštívil toto miesto, kde zahynulo 28 členov jeho rodiny. Za sklom vitríny v tamojšom múzeu sú aj kresby jeho otca Adolfa (židovské meno Áron Ben Jozef), ktorého do Osviečimu deportovali zo Serede. Prežil holokaust, zomrel v roku 1983 vo Viedni.
"História sa musí vysvetľovať, najmä žiakom, pretože bez minulosti neexistuje budúcnosť. Ja osobne robím všetko čo viem, aby som tie veci vysvetľoval mladým ľuďom," hovorí pokojným hlasom Tomáš Frankl. Po chvíľke mlčania dodáva, že na Slovensko chodí rád, žiť by tu ale nemohol. Spomienky sú príliš živé...