Diera nad Trenčínom

Paradoxne, pred múrom, ktorý v stredoveku chránil hrad musia byť dnes chránení návštevníci takouto "železnou oponou".
Múr západného opevnenia Trenčianskeho hradu je v takom dezolátnom stave, že ohrozuje centrum mesta. Pád pätnásť metrov vysokej a dvadsať metrov dlhej časti v marci 2003 bol prvým mementom. Nedávno sa zrútila iná časť opevnenia, celkom asi dvadsať kubíkov muriva. Posledná výstraha pred katastrofou s nepredstaviteľnými následkami?
Všetky úvahy o ďalšom osude opevnenia hradu sa odvíjajú od zásadného stanoviska statika Jozefa Závackého, ktorý opevnenie v Trenčíne už dva roky sleduje. "Múr určite spadne, pretože dochádza k progresívnemu erozívnemu rozpadu muriva. Je iba otázka, kedy a v akom rozsahu sa tak stane," povedal pre FORMÁT.
Múr nikoho nezaujímal. Architekt Andrej Fiala sa považuje za jedného z najuznávanejších výskumníkov historickej architektúry. Dnes trávi dôchodok vo svojom byte v paneláku bratislavskej Petržalky piplaním sa s modelmi vojenských lietadiel, ale aj opevnení a hradov. So smiechom spomína, ako začiatkom 60. rokov prebrázdili s manželkou fotografkou na dvoch mopedoch celé Slovensko. Vznikla tak unikátna kniha Hrady na Slovensku.
"Rôzni ľudia mi dnes hlásia, že polovica hradov už v takej podobe, akú sme zachytili my, neexistuje," povzdychne si Fiala, ktorý od roku 1975 pôsobil ako metodik aj na Trenčianskom hrade.
Pri otázke, či už vtedy boli viditeľné známky dezolátneho stavu opevnenia v Trenčíne záporne pokrúti hlavou. "Žiadne zosuvy muriva sme nezaznamenali. Zhora sa múr opravoval, vyzeral navonok dobre, o dolnej časti opevnenia sa však nič nevedelo. V rebríčku záujmu bol múr na spodných priečkach. Prioritou bola Matúšova veža. Za senzáciu sme považovali, keď jedna archeologička vykopala veľkomoravskú rotundu, čo ovplyvnilo obnovu Barborinho paláca a výskum Ľudovítovho paláca," spomína si Fiala.
Okraj smetiska. Počas výskumov na hrade Branč zaznamenal Fiala pozoruhodný fenomén, ktorý nazval "excentrické zaťaženie". Ide vlastne o komplex príčin, ktoré napokon aj v Trenčíne viedli k rozpadu opevnenia. Ich spoločným menovateľom je vlhkosť a nesymetrické okolie opevnenia, ktoré vzniká ľudskou činnosťou, ale aj prirodzenými náletmi v priebehu stáročí. To znamená, že terén na vonkajšej strane múru ostáva v rovnakej výške, zatiaľ čo z vnútornej strany osadenstvo hradu sype odpadky, biologický a iný odpad z domácnosti, čím vzniká niekoľkometrový rozdiel medzi vonkajším a vnútorným terénom.
V prípade Trenčína je archeologicky zdokumentované, že od 15. storočia takto vznikal asi sedem metrov vysoký zásyp plný - čuduj sa svete - kuchynského odpadu, ale aj úlomkov keramiky, nožníc, sponiek do vlasov, pričom iba vrchnú vrstvu v hrúbke jeden a pol metra tvorí stavebný odpad z posledných desaťročí. V dôsledku excentrického zaťaženia dochádza dlhodobo k pnutiu v murive, pričom voda z vnútornej strany vytláča maltu. Tak murivo stráca súdržnosť a jeho rozvoľnením vzniká na vonkajšej strane "kaverna" (otvor) a opevnenie sa rúca. Ako pomerne jednoduché a účinné riešenie sa ponúka zníženie, teda vyhĺbenie terénu z vnútornej strany. Žiaľ, v Trenčíne už ani to zrejme nepomôže. Je neskoro.
Významným urýchľovačom týchto procesov sú kyslé dažde. "Ukázalo sa, že za posledných 50 až 80 rokov sa erozívny rozpad stavebných materiálov vplyvom kyslých dažďov až pätnásťnásobne urýchlil," dodáva statik Závacký.
Živel na uzde. Predstavte si pokojné jarné nedeľné popoludnie. Ratolesti pobiehajú so zmrzlinou v ruke po hrade, otecko fotografuje majestátnu ruinu. Odrazu sa ozve dunenie ako pri zemetrasení. Padá opevnenie. Tony skál spôsobia paniku. Scéna z amerického katastrofického filmu? Nie, skutočnosť, ktorá sa môže prihodiť aj vám.
Akoby zázrakom v Trenčíne 7. marca 2003 kamenná lavína nezanechala po sebe ľudské obete. Zdemolovala iba strechu hradnej bašty, v ktorej obvykle sedí pokladník (vtedy tam našťastie nebol). Zo zábran pri chodníku ostalo torzo pokrčeného plechu a jeden blok muriva dopadol tak ďaleko, že poškodil dom v podhradí. Polícia miesto uzavrela a ľudí z podhradia evakuovala. Po pár týždňoch sa vrátili. Do bezpečia?
"Urobila sa fixácia zostávajúceho muriva a prístupová cesta sa prekryla dočasnou konštrukciou na ochranu návštevníkov a obyvateľov," popisuje prvé bezodkladné opatrenia riaditeľka Krajského pamiatkového úradu v Trenčíne Eva Gazdíková. Medzičasom pribudli zábrany, ploty a iné konštrukcie, no najmä laná, ktoré by mali upevniť vrchnú časť opevnenia proti nepredvídanému zosuvu.
Ignorovanie katastrofy. Neodvratnosť skazy opevnenia nie je prejavom fatalizmu, ale výsledkom štúdie statika Závackého, čo potvrdili aj výskumy dvoch ďalších nezávislých firiem. Všetci zhodne konštatovali, že od mája 2003 sa múr posunul až o 180 mm (!). Firma BHF aplikáciou metódy elektrickej tomografie objavila, že trhlina nekončí v mieste viditeľného vydutia múru, ale pokračuje ďalej. Kam? To zatiaľ nikto nevie.
Takisto presne nevieme, aké je vzájomné konštrukčné prepojenie a statické spolupôsobenie troch alebo štyroch vrstiev, z ktorých sa "podľa indícií" tento múr skladá.
Príčinou nejasných záverov pritom nie je nekompetentnosť odborníkov, ale finančná náročnosť monitoringu, ktorú museli skončiť pár týždňov po havárii. Šokujúce? V krajine, ktorá má kultúru a kultúrnosť kdesi na chvoste rebríčka hodnôt ani nie. Nejde tu iba o stav pamiatky, v hre sú aj životy ľudí, ktorí bývajú, pracujú a pohybujú sa v jej okolí.
"Tesne po havárii v marci 2004 nemal trenčiansky samosprávny kraj na takéto situácie finančné prostriedky. Presunuli sme teda peniaze naplánované na dokončenie rotundy. Z úradu vlády sme dostali šesť a pol milióna korún a tromi miliónmi prispel vtedajší primátor Juraj Liška. Dostali sme aj nejaké sponzorské príspevky, to všetko však stačilo iba na najpotrebnejšie práce," uvádza riaditeľka Trenčianskeho múzea Katarína Babičová.
Hrad trikrát navštívil aj vtedajší prezident Schuster. Z veľvyslanectva Spojených štátov vybavil dar vo výške tri milióny korún, ktoré sa v apríli 2004, keď bola najmä potrebná sanácia opevnenia, použil na osvetlenie hradu...
Sanácia alebo asanácia? Po alarmujúcich zistenia Jozef Závacký vydal 21. októbra 2004 správu, podľa ktorej nie je v súčasnosti už reálne zachrániť celú zostávajúcu časť hradby. Po ďalšej samovoľnej deštrukcii bude už zrejme nevyhnutné z bezpečnostných dôvodov zvyšnú časť hradby zbúrať. V tomto zmysle aj Krajský pamiatkový úrad vydal v marci 2005 rozhodnutie o neodkladnosti čiastočnej asanácie, teda čiastočného odstránenia múru.
Ide zdanlivo o rozdiel jedného písmenka v slove. Sanácia znamená záchranu, asanácia odstránenie. Museli veci dospieť skutočne tak ďaleko? Nemáme poruke moderné technológie, s pomocou ktorých by sa dalo zachrániť 500 rokov staré opevnenie tejto národnej kultúrnej pamiatky? Isteže, také technológie existujú a svoje služby ponúkajú firmy schopné použiť, napríklad, modernú metódu injektáže polyuretánových živíc.
"Kvôli vysokému riziku pri pohybe pod opevnením, mnohé firmy odmietli takúto zákazku," konštatuje metodik Trenčianskeho hradu, architekt Martin Bóna. "Snahou by mala byť záchrana čo najväčšej časti múru, asanovať by sa malo iba to, čo je nevyhnutné zo statických dôvodov. Žiaľ, medzi pamiatkarmi a majiteľmi ide často o dialóg hluchých," dodáva.
Svoje služby ponúkli aj horolezci, ktorí sú odborníci na výškové stavebné práce. Chýba však to najpodstatnejšie - finančné zdroje. Nejde pritom o stovky, ba ani o desiatky miliónov korún.
Hrad na príťaž. Minimálne také hlboké ako trhliny v múre sú teda aj nedorozumenia a rozpory medzi pamiatkarmi a vlastníkom hradu, ktorým je od roku 2002 trenčiansky samosprávny kraj. Dovtedy sa o hrad staral štát, resp. ministerstvo kultúry. Macošsky, treba dodať, pretože na opravu a údržbu pamiatky sa vynakladali ročne rádovo iba stovky tisíc korún.
Finančne podvyživený VÚC chápe hrad ako príťaž, danajský dar, z ktorého v zásade nie je osoh. Naopak, vlastniť hrad znamená povinnosť plniť rozhodnutia pamiatkarov - "tých, čo majú okrúhlu pečiatku, neobmedzenú moc a nulovú zodpovednosť," tvrdia niektorí úradníci samosprávneho kraja. Aj preto na VÚC v Trenčíne začínajú podnikať konkrétne kroky smerujúce ku komerčnému využitiu hradu, pričom pamiatkarov o svojich zámeroch neinformovali včas. Ide o typicky slovenskú drobnú zlomyseľnosť a možno aj pomstu za zdĺhavé stavebné konanie.
"Na rozhodnutie pamiatkarov o asanácii múru sme čakali dva roky a pätnásť dní. V tom je hlavný problém, pretože podľa ich rozhodnutia z roku 2003 sme múr nemohli začať rozoberať!" hovorí s výčitkou v hlase vedúca odboru kultúry trenčianskeho VÚC Marta Šajbidorová.
Pamiatkari sa bránia, že až statické výskumy z jesene 2004 upozornili na katastrofálny stav múru a nevyhnutnosť asanácie.
Podľa Šajbidorovej sa preto VÚC iniciatívne obrátil na pedagógov z katedry tvorby a ochrany v pamiatkovom prostredí Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, aby pod ich vedením študenti vypracovali návrhy štúdie využitia hradu s hotelom, reštauráciou, lanovkou, remeselníckymi dielňami. Zámerom je tiež možnosť získať zdroje z grantov nórskeho kráľovstva. Pamiatkový úrad SR však vo svojom rozhodnutí z marca 2005 lanovku, ubytovacie zariadenie a ďalších šesť objektov, ktoré obsahuje štúdia, nepovoľuje - v záujme toho, aby sa predišlo poškodeniu pamiatky.
Boj o Trenčiansky hrad sa tak nekončí. Jeho záchrana by však mala byť prioritou, ktorú rieši vláda. Ide totiž o hodnotu, ktorú môžeme nenávratne stratiť.