Už niekoľko rokov fotografujete. Prečo?
Dávno som to chcel a túžil robiť, len som nemal na to podmienky: peniaze, čas a podporu. Potrebujete podporu partnera. Najmä na fotografovanie aktov musíte mať pri sebe tolerantného človeka. Akty som chcel fotografovať vždy. Najmä fotografovaním čiernobielych aktov chcem nájsť niečo, čo tu ešte nie je.
Takže to vo vás dozrievalo?
Okrem toho som sa musel naučiť remeslu. Čím ďalej to robím, tým mám väčšiu pokoru voči fotografickému remeslu, lebo je ťažké.
Hovoríte o pokore. To znie veľmi skromne.
Ale isteže. Na Slovensku je veľmi veľa ľudí, ktorí vedia, ako sa to nemá robiť, ale nevedia, ako sa to robiť má. Miešajú sa do futbalu, do kultúry, ale sami kultúru robiť nevedia. Šéfujú niečomu, čo sami nevedia. Keď je niekto šéf obuvníckej dielne, začínal ako obuvník. U nás to nie je vždy tak. Ako hovoria Česi: "Kdo umí, ten umí, kdo neumí, ten učí." Ja sa už päť rokov to remeslo učím.
Fotografujete nahotu v rôznych podobách. V súčasnosti je jej všade azda až priveľa.
Problém je v tom, že je vulgárna. Český fotograf Jan Saudek mi povedal, že na mojich fotkách je zaujímavé, že nahota nie je prvoplánová, ale dekoratívna. Pochopil to, čo chcem povedať - fotografia je nápad. Napríklad som si vymyslel obraz dievčaťa, ktoré skáče na ulici na švihadle. Je nahá, ale to nie je podstatné. Podstatný je nápad iluzórnosti toho všetkého. Na mojich fotkách musí byť nahota taká, aby podčiarkovala krásu ženy. Aby nebola perverzná, ale estetická.
Mnohé ženy sa ozývajú, že práve zverejňovaná nahota zhoršuje obraz ženy v spoločnosti, lebo žena sa tak mení na materiálny objekt.
Ženy by mali presadiť, aby sa podobná vec robila aj s mužmi. Byť estetickým mužom je veľmi ťažké. Vlastne tak isto, ako byť peknou ženou. Od žien sa vyžaduje, aby sa líčili, mali upravené vlasy a atraktívne sa obliekali. To isté by sa malo žiadať aj od mužov. V partnerstve muži často ponúkajú málo estetiky, no od žien ju vyžadujú. Dámy by mali presadiť, aby na trhu boli časopisy, kde nájdu mužov, ktorým záleží na zovňajšku.
Akú úlohu hrá vonkajší vzhľad u vás?
Pre mňa je to vec spokojnosti so sebou samým. Musím mať pocit, že som pre to niečo spravil, na tom nie je nič zlé. Ale čo sa týka muziky, už dávno tomu neprikladám dôraz. V mojom veku a postavení by mal byť imidž neutrálny. Ja som ukrytý v textoch piesní, som autor. Môj imidž sú moje pesničky, to je najväčšie odkrytie, ktorého som schopný. V textoch to je: kde som zraniteľný, po čom túžim, čo si myslím, že som, čo si o mne myslia druhí, že som... Fyzický imidž si vytváram len pre seba. Chodím do fitnes centra, na bicykel, na kolieskové korčule a starám sa o seba. Myslím si, že vo vzťahu k žene musí aj muž niečo ponúknuť. Veľké brucho a veľká peňaženka častokrát nestačia. Muži ma za tieto výroky nemajú radi, ale je to tak. V partnerskom vzťahu by nemala byť len psychická, ale aj sexuálna príťažlivosť.
Ako teda tvoríte texty?
Tam je jedna disproporcia, a v tom je majster Boris Filan: nájsť spoločnú reč básnika a každodenného človeka. Básnik má sklony vyjadrovať sa metaforicky, kvetnato, a bežný človek má tomu rozumieť, aby si pieseň obľúbil. Dokáže si preložiť len niektoré metafory. V tom je majstrovstvo písania textov. Keď napíšem "sme už starí na rozprávky, ale zase mladí na prehry", každý tomu rozumie. Keby som to napísal zložitejšie a mne ako textárovi bližšie, nie všetci by tomu mohli rozumieť.
U vás sa texty pohybujú od filozofických po popevky.
Vždy som mal rád Paula McCartneyho, lebo bol úžasne rôznorodý. Reagge, balady, rockové piesne... S hudbou sa hral. Je tu však riziko, že nie vždy urobíte dobrú pieseň. Nemôžete skladať baladu aj reagge tak dobre, že obe sa stanú hitom. Taký skladateľ azda ani nie je. Blízko k tomu mali Queen; na najúspešnejšej doske Bohemian Rhapsody bola každá pieseň v inom štýle. Mňa to vždy bavilo a skúšal som to. Teraz som sa usadil pri baladických veciach ako Sám s nohami na stole alebo Aj tak je to fajn. Patrí to k môjmu veku.
Medzi vašimi skladbami je naozaj veľký rozdiel.
To je tak, že ostatné pesničky sú živené popevkami. Slovensko má malý trh a malé publikum. V Amerike nemusí niekto predať 15 miliónov dosiek, ale päť aj menej, a napriek tomu je za vodou. U nás ak nepredáte päťtisíc kusov, pre vydavateľa ste prepadák a príčinou nemusí byť, že vaša hudba je zlá. Len komunikujete s oveľa menšou skupinou ľudí. Ak sa chcete živiť hudbou na Slovensku, musíte sa trafiť do masového vkusu. Ľudia ako Suzanne Vega, čo je okrajový žáner, predávajú možno pätinu z toho ako Bryan Adams alebo Lenny Kravitz. Ale žijú fajn život. Lebo vydavateľstvo má hviezdy aj polohviezdy, ktoré sa nikam nepchajú a robia svoju muziku, alternatívu k pop-music. U nás musíte mať ľahký hit, ktorý si spieva celý národ, a popritom svoje pesničky.
Moderovali ste, robili ste albumy pre deti, spievate, fotografujete. Čo z toho vás živí?
Ani neviem. Ja som človek, ktorý žije pre pocity. Neberiem drogy, nechodím rýchlo na aute, nechľastám, neorganizujem orgie, nezbieram kabriolety, ale napriek tomu mám niekedy pocit, že niektorým ľuďom vadím, lebo som viac voľný než oni. To je to, čo vám nikto nemôže zobrať. Napríklad mi urobilo radosť, že sa koncertná šnúra celkom dobre podarila. Že som po 21 rokoch hrania mal z troch štvrtín plnú halu. Alebo mám radosť, keď si vymyslím nejakú fotku a podarí sa mi. Viem totiž, že to nie je len vec stlačenia spúšte, ale nápadu, a tak sa teším.
Na šnúre ste mali ako hostí Joža Ráža a Vaša Patejdla. Existuje v tejto branži kamarátstvo?
V jednom Vieweghovom románe je veta: Jednou z mála výhod zrelého veku je schopnosť nesúťažiť. My sa už vzájomne nemôžeme ohrozovať, len dopĺňať. V tom je tá úžasná pohoda. Už nie je medzi nami rivalita, ako keď sme začínali. Lebo po 20 rokoch hity buď máte, alebo nie.
Takže ste tak nad vecou, že...
...s Jožom sedíme v šatni, popíjame, on whisky, ja víno. Ani sa nehádame, kto koľko vypil, lebo každý má svoju fľašu. Rozprávame sa o autách a babách. Nikdy nie o politike, lebo v tom by sme si nerozumeli, a Jožo to dobre vie. Nikdy sa nebavíme o muzike, a už vôbec nie o peniazoch. Vynechávame všetky problémové témy a hovoríme len o príjemných veciach. Keď človek začína, má pocit, že to musí "zbuldozerizovať". Ale čím viac máte skúseností, tým menej hluku robíte naokolo. To je to, čo si môže dovoliť muž v stredných rokoch. Neotvoriť každé dvere.
A tie priateľstvá?
V našej branži nejestvuje človek, s ktorým by som bol na nože. Čo sa týka Joža, vo svojej podstate ho mám rád, lebo patrí k ľuďom, ktorí majú "ksicht". Aký je, taký je, niekto nemá rád jeho mečiarizmus, ale mne je to jedno. To nie je môj problém. Svojím spôsobom je Jožo zaujímavý, tak ako je Vašo. Vašo je veľmi dobrý, kladný človek, povzbudzujúci. Jožo je niekedy svojsky arogantný, ale má svoju pravdu. Človek začne akceptovať ľudí, ktorí po ňom nechcú, aby bol taký istý. Ale ten nadhľad sa získava veľmi ťažko.
Aký nadhľad?
V roku 1998 som dostal ponuku hrať pre HZDS a odmietol som ju. Paradoxne sú ľudia, ktorí to neodmietli a nič sa im nestalo. Ani morálne, ani nijako. Ale ja som hrdina len vo vlastných očiach - nečakám uznanie, už nie.
A to vám nestačí?
V rámci sebalásky mi to stačí (smiech). V súčasnosti je dosť ťažké splniť to klišé "zostať sám sebou". Najmä teraz, keď každý potrebuje peniaze.
Vyrastali ste v Prešove, žili v Bratislave, teraz ste v Prahe. Ktorá zmena bola najťažšia?
Odchod z Prešova. Odišiel som od všetkého, v čom som 23 rokov vyrastal - od rodičov, pocitu bezpečia, kamarátov, bývalých lások... Za muzikou. Dnes sa nemusí odísť, v každom druhom meste je kvalitné štúdio. Vtedy bolo najbližšie to v košickom rozhlase, ale v Bratislave sa nebralo vážne. Bol som nútený odísť a nemal som peniaze, lebo som práve skončil školu. V Medickej záhrade som na burze predával platne, ktoré som roky zbieral na strednej a vysokej škole, aby som mal na podnájom. To boli moje najťažšie časy. Takéto veci vyzerajú v americkom filme efektne, ale keď sa majú žiť, až také efektné nie sú. Aj to skúšanie so skupinou Indigo - v decembri bez kúrenia. Je to však dôkaz toho, že keď človek naozaj chce, dokáže to. A to je úžasné.
Do akej miery vás ovplyvnili rodičia?
Otec mi muziku zakazoval, a pre mňa nebolo lepšej motivácie. Chcel mať zo mňa športovca, lebo trénoval džudistov Slávie Prešov a učil na vysokej leteckej škole akrobatiku. Bol pilot, lietal na akrobatoch a stíhačkách. A ja som mal dlhé vlasy a nosil náušnice. Niekedy až osem hodín denne som cvičil na gitare podľa magnetofónu. Nemám hudobné vzdelanie, ale snažil som sa robiť niečo, čo nerobia všetci. To mi zostalo dodnes.
Ako reagoval, keď ste mali úspech?
Pamätám sa, keď som ho pozval na zimný štadión do Košíc, ktorý bol dvakrát vypredaný. Mal slzy v očiach. Aj keď som mu z Prahy zavolal, že som Zlatý slávik Československa. Potom sa už rád so mnou aj chválil. Ale dovtedy som bol pre neho nevďačný... Stále si myslel, že bude zo mňa športovec a reprezentant.
Bude to mať vaše dieťa ťažké?
Nerád hovorím na túto tému. Svoje dieťa nemedializujem, chcem mu dopriať normálne detstvo. Len toľko. Nemyslím si, že dobre robia ľudia, ktorí sú známi a zviditeľňujú sa fotkami s deťmi. Tie deti sú potom v škole posudzované predpojato. Buď len plus alebo len mínus, nikdy nie normálne.
Preto nemedializujete svoje súkromie?
Nikdy som to nerobil. Ak dovolíte verejnosti, aby monitorovala váš vzťah, automaticky dovolíte, aby sa k nemu vyjadrovala. Každý by sa mal pozerať do svojej postele. Možno je to niekedy na moju škodu, lebo ľudia zabudnú, že ešte hrám. Áno, hrám, a nie som "rosnička". Dnes je móda predávať všetko: variť, pozývať do bytu, napiecť buchty. Všetko v zmysle "pozrite sa, veď aj ja som len človek". Ale prečo by som sa mal ľuďom ospravedlňovať, že vo voľnej prírode nehryziem, keď umelec by mal byť trochu iný? Aby mal magnetizmus blázna?
Študovali ste filozofiu. Čo ste si z nej odniesli?
Strašne veľa. Predovšetkým nadhľad. Odkedy som študoval dejiny filozofie, neprijímam žiadny konvenčný spôsob myslenia. Je dogmatizmus mať zafixovaný jeden prúd. Je to v rozpore so slobodou myslenia, ktoré je vlastné človeku ako tvorovi. Môj obľúbený odbor bola sociálna psychológia. Je dobré vedieť, ako sa človek zachová. Viete ako sa zachová, a myslí si, že s vami vybabre. Ale vy ste o ulicu ďalej, a to vám dáva vzduch do konania. Veľa mi dalo aj moje povolanie, spoznal som obrovský kopec ľudí a mám skúsenosti aj na viac životov. O niektoré som ani nestál, stratil som tú naivitu. A niekedy mi chýba.