To še už nestane

V takto postavenej otázke je pritom kus príznačného sebectva. Dôležitejšie je však pýtať sa na situáciu ľudí v osadách rok po spustení tzv. Kaníkovej reformy. Hladujú Rómovia viac ako pred rokom? Mrznú? Chodia rómske deti do školy? Majú ich rodičia prácu?
V sobotu 5. februára je o deviatej hodine ráno štrnásť stupňov pod nulou. Chlapci hrajú hokej s ulomenými hokejkami a akýmsi čiernym čudom, ktoré vzdialene pripomína puk. "Bondra, Bondra!" povzbudzuje ich jeden divák. Vedľa plotu leží na zemi čosi chlpaté s vystretými nožičkami - zamrznutý potkan.
Chlap v susedstve vyšiel pred dom a sofistikovane krúti päťmetrovou drevenou tyčou, na konci ktorej má televíznu anténu. "Na Rusov ju obraciam," vysvetľuje a prehadzuje cigaretu z jedného kútika úst do druhého. Že by mal na zemplínskej nížine taký dobrý signál z Ruska? Sotva. Rusi či Ukrajinci, všetko jedno. Hlavne, že mu bliká obrazovka. V tomto prostredí platí, že čo by ani na chleba nebolo, televízor musí "švícit" od rána do rána. Znalci potvrdia, že vlaňajšia vlna rabovačiek sa šírila najmä vďaka pohotovým televíznym správam.

Vyčistená osada. Ulica Ivana Krasku v trebišovskej rómskej kolónii Za pekárňou ničím nepripomína, že pred rokom tu brutálne zasiahli policajti a vojaci. Napokon, čo by malo raziu pripomínať? Modriny po kopancoch a úderoch už vybledli, napokon nikto trestné oznámenie na "kukláčov" nepodal, zo strachu. Predsa sa tu však čosi už na prvý pohľad zmenilo. Všade je nezvyčajne čisto. V priebehu roka zmizli pyramídy odpadkov a zahnívajúcej špiny. Stopäťdesiat Rómov, ktorí osadu dvakrát týždenne čistia v rámci aktivačných prác, už stihlo naplniť dvesto kontajnerov. Čítate dobre - dvesto kontajnerov s odpadom, ktorý vyprodukovali možno oni sami, možno ich príbuzní a susedia.
"Aktivačné práce? Neberú ma. Ja bul še pytať. A prečo nekurim? Idem do lesa na drevo a polícia už kričí - kde idete? Ideme sebe na drevo, vravím im. Nemáte nárok, kričia na mňa," takto stručne zhrnul svoju situáciu Michal Pohltko.

Najchudobnejší z chudobných. Ostatní trebišovskí Rómovia tvrdia, že táto rodina je najchudobnejšia z chudobných. Spolu so ženou a štyrmi malými deťmi - Michalom, Andrejom, Jožkom a Milanom - živoria v jednej izbe polorozpadnutého domu na ulici Ivana Krasku. Dom vyzerá zvonku hrozne, pritom však podstatne lepšie ako vo vnútri. V izbe nie je takmer nič; iba posteľ, kde sa snažia v mraze zohriať pod špinavou perinou otec a jeho traja chlapci, vedľa nej stojí vyhasnutá piecka na drevo a skrinka s televízorom. Nad posteľou visí na stene akási deka, na okne záves. V dome nie je voda, iba v záhrade nesmelo kvapká zamrznutá studňa.
Jediným cenným majetkom Michala Pohltku, ktorý kedysi tri roky pracoval v Technických službách, je kožená aktovka. Visí na klinci vo výške dvoch metrov ned zemou - to aby na tašku nedosiahli deti a nemohli zapatrošiť dokumenty.
"Predtým sme dostávali 13 tisíc korún mesačne, teraz šesťtisíc. Moja sestra už žije dvanásť rokov v Londýne. Pošiel by som aj ja tam, že by som dačo sebe zarobil, ale nemám pas, nevezmú ma do Anglicka na pracu," vraví Pohltko ležiac v posteli.
Sotva to dopovie, vypnú prúd a obrazovka zhasne. Odrazu je v izbe prítmie, v ktorom sa pri televízore črtá čosi svetlé. Je to deťmi nedojedená a medzičasom zamrznutá pšeničná placka so zemiakovou kašou.

Najdôležitejšie, že nehladujú. Pohltkova manželka je sestrou zdravotnej sestry Margity Šándorovej zo susednej ulice. Keď sem vlani 23. februára vtrhli "kukláči", zbili aj ju, pretože chránila syna Erika. Obaja potom na druhý deň ráno stáli pred domom a ukazovali fotografom zbitý chrbát a tvár. Margitina modročierna brada pripomínala vtedy z diaľky zarastené strnisko, dnes už sa na to zabudlo...
"Je lepšie ako bolo," zhodnocuje jej manžel Severín stručne situáciu. Aj on si myslí, že nová vlna nepokojov nehrozí. Obaja v rámci aktivačných prác už pol roka upratujú mesto a osadu, za čo dostávajú spoločne tritisíc korún. Prídavky na každé dieťa im síce klesli na päťsto korún, na druhej strane dostávajú deti príspevky na školu a za dvadsať korún mesačne majú balíček s jedlom namiesto obeda, ktorý im pripravujú v jednej z trebišovských škôl. Tí, čo chodia do osobitnej školy majú dokonca teplú stravu. Čo je najdôležitejšie, nehladujú.

Rozpočet Šándorovcov. Rozoberáme hospodárenie sedemčlennej rodiny Šándorovcov, ktorá žije zo šesťtisíc korún mesačne. Severín Šándor to má rozpočítané takpovediac do haliera. "Päťsto korún ide na elektriku. Skladám sa s bratmi, ktorí žijú v ďalších izbách tohto domu, 1250 dávam za vodu, 4500 za jedlo. Kupujeme múku, fazuľu, šošovicu. Mäso máme iba raz do týždňa, a aj to iba lacné drobky."
Súčet už teraz prevyšuje šesťtisíc korún. Drevo na kúrenie si nosia z lesa, vraj legálne, pretože je odpadové. A šaty kupujú kus po korune v bazári, najlacnejšie aké sú. Je zrejmé, že títo ľudia by dnes nemali z čoho platiť úžerníkom, ani keby chceli. Prehľad o skutočných príjmoch a výdavkoch rodiny znejasňuje fakt, že nie je celkom jasné, koľko členov každá rodina vlastne má. Niektorí zo synov Severína a Margity už majú medzičasom svoje deti, na ktoré dostávajú prídavky, pričom bývajú aj s manželkami v rodičovskej domácnosti. Obraz je ten istý ako všade inde: sedia na posteli a pozerajú sa na televízor. Severín Šándor nazýva kontajnery na smeti "kontaniery". Rozčuľuje sa, že ich Technické služby neodnášajú. Nuž ale, pravda je aj to, že sú vždy plné smetí, akoby bezodné.

Splácanie nedoplatkov. Jediný rómsky poslanec mestského zastupiteľstva Kálman Demeter plní úlohu akéhosi styčného dôstojníka medzi mestom, políciou a splnomocnenkyňou vlády Klárou Orgovánovou na jednej strane a štvortisícovou osadou na strane druhej. Keď boli vlani nepokoje, využil svoju autoritu a vytvoril z ochotných chlapov hliadky, ktoré najmä v noci dozerali, aby bol pokoj.
"Dohodli sme sa tak s okresným riaditeľom polície. Zobral som si asi 20 ľudí a merkovali sme na osade. Mali sme na rukáve pásky, aby nás hneď spoznali. Keď niekto z osady musel ísť do mesta niečo vybaviť, moji chlapci chodili s ním. Najprv sme sa báli, čo bude, ale potom sme videli, že situácia je pokojná," spomína poslanec Demeter na domobranu.
Ostražitosť medzičasom vystriedalo presviedčanie. Kálman Demeter dnes chodí spoločne s bratom Ivanom a presviedčajú obyvateľov nájomných mestských bytoviek, aby konečne zaplatili nedoplatky. Čo im to prinesie? Z pohľadu tepla nič, každý si aj tak kúri pieckou na tuhé palivo, neplatičom ale odpojili vodu. Obyvatelia jedného z vchodov sa už ako-tak dohodli a začali dlh pomaly, koruna po korune splácať. Vodu im teda opäť zapojili.
V osade, kde žije asi 1100 dospelých, dnes pracuje približne štyristo ľudí v rámci programu aktivačných prác. To nie je málo. Deti tunajšej školy, ktoré sa neučia zle, dostávajú aj prospechové štipendium. Ak sa učia veľmi dobre (a sú aj takí), dostávajú rodičia povedzme za štyri deti až dvetisíc korún navyše.
"Ktorý sebe znal zariadiť jak gazdovať, ten nehladuje. Oni si aj navzájom pomáhajú. Kto dostane skôr dôchodok, dá inému a ten mu zase vráti. Nie ako úžerník, normálne," vysvetľuje Demeter. "Rabovačky? Nie, to še už nestane..."
V trebišovskej osade by sa mali tento roky postaviť verejné umyvárne a výdajňu teplej stravy. Veci sa teda pohli k lepšiemu. Pomaly, ale isto.

Učiť sa hospodáriť. Napriek povzbudzujúcim správam je zrejmé, že aktivačné príspevky a rozloženie dávok v rámci sociálnej reformy rómsky problém samé osebe nevyriešia. Ak na ne nenadviaže aktívna politika zamestnanosti, ostanú iba izolovaným výkrikom do vetra. Predseda Asociácie terénnych pracovníkov Ladislav Babuščák z Veľkého Šariša nepovažuje za najdôležitejšie množstvo peňazí, ktoré Rómovia v rámci sociálnej pomoci dostávajú, ale ich schopnosť s nimi účelne hospodáriť. Práve v tomto Rómovia často zlyhávajú.
"U nich je bežné, že si kúpia hifi-vežu za desaťtisíc a potom, keď nemajú peniaze ani na lacné polotovary, ju predajú cez záložňu za dve tisícky..." vysvetľuje Babuščák. Podľa neho sociálna reforma, ktorá núti ľudí aktivizovať sa v situácii, keď v skutočnosti nemajú na výber a nemajú možnosť zamestnať sa, neprinesie nič. Ešte stále dokážu ako-tak prežiť, nehladujú, majú 80 percent toho, čo dostávali pred reformou. To najpodstatnejšie im však stále chýba - perspektíva na trhu práce. Mnohé rómske deti dokončili učňovky, vyučili sa za čašníkov, kuchárov či stolárov... A čo z toho?

Inštitút osobitného príjemcu. Za jeden z účinných nástrojov, ako Rómov naučiť rozumne hospodáriť sa podľa Babuščáka ukazuje tzv. inštitút osobitného príjemcu sociálnych dávok. V podstate ide o rozloženie dávok v priebehu mesiaca, resp. o ich čiastočné vyplácanie v naturáliách (potraviny, šatstvo) alebo pomocou lístkového systému.
Starostovia sa tomu spočiatku bránili, pretože inštitút si vyžaduje prácu navyše. Štát však môže obci prispieť na pracovníka, ktorý bude tento systém zabezpečovať sumou 50 korún na jedného príjemcu. Ak je teda v obci 200 príjemcov osobitných dávok, môže sa im venovať jeden pracovník za 10 tisíc korún mesačne.
Inštitút osobitného príjemcu sa postupne rozširuje v mnohých obciach a mestách na východnom Slovensku. Pritom je úzko prepojený s pôsobením terénnych sociálnych pracovníkov, ktorí ho zabezpečujú. "Možno to bude znieť ako samochvála, ale faktom je, že v obciach, kde pôsobia sociálni terénni pracovníci nepokoje vlani neboli," zdôrazňuje Babuščák.
Prví štrnásti takíto pracovníci začali medzi Rómami pôsobiť v roku 2002 vďaka podpore Úradu splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity. V tomto roku sa počíta so zvýšením ich počtu na dvesto až tristo. Financovať ich budú z Európskeho sociálneho fondu. Mimochodom, nebyť toľko kritizovanej Európskej únii, tieto zdroje by Slovensko celkom určite nikdy nemalo.