"Granica ne bazar!"

Na konci sveta sa zastavil čas. Stalo sa to v roku 1945, krátko po žatve. Sovietsky vojak s namiereným samopalom ešte naposledy pustil chlapov na polia, do susedného chotára v Mali Selemenci, keď si ich predtým starostlivo spočítal. "Adin, dva, tri, četyre, piať!", smeje sa z trpkých spomienok bývalý predseda MNV a neskôr aj starosta Veľkých Slemeniec Ladislav Gilanyi. Keby bolo chlapov šesť, asi by bol na hraniciach problém, pretože tak ďaleko matematické znalosti tohto ozbrojeného chlapca od Uralu nesiahali. A, čo by sa stalo, keby ste sa späť vrátili iba štyria? pýtam sa. "Hranicu by neprešiel a domov by sa nevrátil ani jeden," odvetil Lacibáči.
Pokuta pre starostu. O odhodlaní Kyjeva aj Bratislavy spojiť hranicou násilne rozdelené obce serióznym prechodom pre peších a cyklistov počul, ale neverí im. Tých pokusov už bolo zopár, všetko zostalo len pri slovách. Tak pred 60 rokmi ako aj dnes sú Slemenčania z dolného (ukrajinského) konca oddelení od bratov, sestier, otcov, materí, strýkov, tiet, sesterníc a bratancov na hornom (slovenskom) konci. "Najprv som sa tým správam potešil," hovorí Ľudovít Tóth, už tretí rok starosta Veľkých Slemeniec (podľa miestnych Nagyszelmenc). "Veď by už bolo načase tú absurdnosť poriešiť. Hneď som sa spojil s kolegom za plotom, Jozefom Illarom, že si dáme pracovnú debatu..."
Doteraz, ak si chcel niekto pohovoriť s príbuzným na druhej strane z očí do očí, čakala ho kalvária. Namiesto piatich metrov cez rampu a plot, musel absolvovať 150 kilometrov so žiadosťou o víza do Prešova a o pár týždňov si ich osobne prevziať. Potom si to meral nejakých 50 do Vyšného Nemeckého, tadiaľ cez priechod zase po ukrajinskej strane do Malých Slemeniec. Naspäť, samozrejme, tou istou trasou. Dokopy oboma smermi vyšla cesta na dobrých 500 kilometrov. S desať až dvadsaťhodinovým čakaním na hranici. Tak je to dodnes.
Signály medzi richtármi. Signál, že slovenský starosta by sa rád stretol s ukrajinským partnerom spoľahlivo vyslal (podľa overenej taktiky) majiteľ domu č. 95, posledného na našej strane, Peter Lizák. "Mám zopár metód, sú to také znamenia, vieme sa potajomky dorozumieť a funguje to!" vysvetľuje Lizák zo samotného kraja "pekla", ako tomuto miestu na mape strednej Európy údajne vravia Maďari.
Richtár z Mali Selemenci správu dostal, v danú hodinu prišiel k plotu a kolegovia, oddelení rampou i signalizačným plotom, sa dali do reči.
"Téma bola aktuálna. Vedel som, že naši už všetko pripravujú na otvorenie brány a v Kyjeve sú vraj veci tiež na spadnutie. Treba chystať chodník aj cestu pre cyklistov," vysvetľuje starosta Tóth. V rámci európskeho programu Interreg 3 už zohnal aj grant na akciu, iba to skoordinovať... "Len čo som začal, potichu sa nedalo, už bol pri mne slovenský policajt. A že mi dá pokutu, lebo je to vraj ešte stále zakázané rozprávať sa cez hranicu. Chcel päťsto korún, ale nezaplatil som." Žiaľ, doterajšie skúsenosti vravia, že keď je v Kyjeve niečo "na spadnutie", ešte to nejaký čas potrvá.
Príbeh šialenstva. Niet rodiny v oboch, storočia spojených, no po vojne rozdelených dedinách, ktorá by nemala niekoho "na druhej strane". Keď v štyridsiatom piatom vojaci Červenej armády natiahli prvý drôtený plot na hraničnej línii, zdalo sa, že to hneď skončí, veď načo je ostnatý drôt medzi bratmi proletármi?
"Sejčas, vsjo budet charašo, nemnožka padaždite! Tak nám vraveli, nemnožka... Až dodnes, nemnóóóžka!" popisuje príbeh jedného pohraničného šialenstva Lizák. Pred jeho očami sa každý boží deň odvíja nepretržitá paródia na zdravý rozum, ktorá občas má aj dramatické prvky. Ešte v prvých týždňoch po rozseknutí obce bol režim trochu mierny a s balíčkom cigariet pre pohraničníkov sa dalo nejako dohodnúť a zasiate zožať aj na Ukrajine. Ale po roku 1945 akoby uťalo. Koniec. Tých par metrov hraničného územia sa zmenilo na mŕtvu zónu.
Odlúčená od rodičov. Regina Kuiková nevystihla dobrú chvíľu na prechod k rodičom, ktorí uviazli na "druhej strane" a tie tri, pred 60 rokmi včas nedobehnuté metre ju stáli odluku od rodiny, na celý život. Vychovala ju stará mama z Nagyszelmenc. Občas sa pokúšala spoza plota vystriehnuť otca či matku, ale československý policajt ju zakaždým nemilosrdne odohnal. Keď mama umrela, verila, že ju uzrie aspoň v truhle. Nepodarilo sa, na pohreb sa nedostala.
Jozef Ivan má za hranicou tri tety. Mal viac šťastia, obehal všetky úrady, nacestoval sa a keď si svoj prídel nekonečných hodín odstál na priechode vo Vyšnom Nemeckom, na poslednú rozlúčku s tetou sa dostal. "Človek tu musí mať poriadne nervy," prezradil svoj recept na úspech.
Každý však nemá jeho trpezlivosť a výdrž. Napríklad miestny rodák Jozef Élles, emigrant z USA, ktorý sa spoza oceánu prišiel pozrieť do Malých Slemeniec za matkou. Vrátil sa bez úspechu, ako občan najväčšej imperialistickej mocnosti nemal šancu ani v rokoch perestrojky.
"Prišiel aspoň k plotu a dali sme sa do reči," spomína Lizák, ktorého životom sa tento dlhý príbeh tiahne pred jeho očami ako boľavý rez chirurgickým skalpelom. Nech príde hocikto, prihovorí sa a povie ako sa tu veci majú, ani "Amerikána" neignoroval. To však veľmi ťažko niesol vtedajší veľmi agilný policajný náčelník Fero. Chcel mať z Petra udavača a vykľul sa z neho "nepriateľ ľudu", ktorý nebol ochotný vždy a o všetkom, čo sa v zakliatom pásme dialo, okamžite informovať.
Lustrácia funusov. Odpornú povojnovú "bratskú hranicu" najprv vytýčili hlbšie na našom území, lebo tak, po fľaši vodky hneď na mieste rozhodol sovietsky komisár. V "mŕtvom" hraničnom pásme sa ocitol cintorín, čo by pre nebožtíkov na oboch stranách znamenalo nekonečné posmrtné cestovanie za vlastným hrobom.
"Napokon si dali povedať a posunuli sa na dnešnú úroveň," hovorí Andrej Ďurkovič, gréckokatolícky farár, ktorý vo Veľkých Slemenciach slúžil 33 rokov. Krstil, sobášil, pochovával a aj v tej absurdnej situácii udržiaval spoločenský život medzi násilne rozdelenými rodinami v normálnych koľajach.
Sovietski bratia si vo veci cintorína predsa len niečo presadili. Aby mohli vojaci na ukrajinskej strane vo vysokej strážnej veži ďalekohľadmi dôkladne preskúmať účastníkov každého pohrebu na Slovensku, prikázali Slemenčanom zoťať statné agáty, pod ktorými odpočívali zosnulí. A bedlivá lustrácia funusov mohla nerušene pokračovať.
Po páde železnej opony sa čakalo, že padne aj tá vnútorná na hraniciach Zemplína. Kyjev dokonca raz povolil aj pietnu procesiu pre veriacich "na druhý breh", občas aj nejaký smútočný sprievod pozostalých z oboch krajín, ale paradoxne, so vznikom samostatného Slovenska pohraničný režim opäť pritvrdili. V rokoch totality sa vraj sovietski vojaci občas zatvárili, že "nevidia a nepočujú", keď si príbuzní, každý na svojej strane plota s motykou v ruke takticky, maskujúc sa spevavým hlasom, vymenili nejaké novinky, alebo prehodili lístok s odkazom. Po "nežnej" sa táto blahosklonnosť skončila a za pokrikovanie blízko plota hrozili na oboch stranách (na slovenskej hrozia stále) prísne pokuty.
Zvieratám aj smrť. "Granica, ne bazar!," kričali kedysi vojaci z ukrajinskej strany. Tak pochodil aj psík Morža, miláčik domu Lizákových, ešte za totality. Vybehol si, chudáčik, na kraj cesty až k signalizačnému oploteniu a bez "bumážky" chcel pokračovať. "Éto neľzja!" skríkol sovietsky vojak na stráži a pokropil nešťastného tvora olovom zo samopalu. Ani zaskučať vraj nestihol.
K sliepkam a morkám sa správali milosrdnejšie. Ak sa občas preďobkali aj za plot na Ukrajinu, neskosila ich streľba zo samopalu, ale zahnali ich späť. "Idi damoj, ty ptíca plóchaja..!" Raz si jeden sovietsky oficier zle uviazal koňa, aby bedlivým zrakom preskúmal plot z našej strany, a koník hybaj na Slovensko, bez pasu! "Prežil, vrátil sa, naši policajti ho nevideli," vraví Lizák a sprisahanecky zažmurká. Videl ich len on a nikomu to neprezradil.
Dlhý týždeň čakania. Keď bývalý starosta Gilanyi v roku 1993 navštívil Zakarpatský Čop, aby tam oficiálne rokoval s ukrajinskými partnermi o tom, ako konečne zlikvidovať šialenstvo rozdelenej obce, v časoch demokracie už príliš vypuklé, vyjednával iba s oblastnými funkcionármi, delegovanými Kyjevom. Žiadny starosta, žiadna samospráva. "Bývalí stranícki šéfovia iba krútili hlavami, tvárili sa, že o ničom nevedia, že ich tá skutočnosť prekvapuje, eto nevazmožno, tvrdili, do týždňa osadia bránu v plote, cez ktorú sa ľudia už konečne budú môcť navštevovať. Ten týždeň trvá dodnes."
Na smutnú východoslovenskú raritu sa chodia pozerať z Maďarska, Rakúska, aj z Nemecka. Vedia o nej v Bruseli aj vo Washingtone. Najnovšie už aj v Bratislave, kde padlo rozhodnutie bránu otvoriť a ľudí nechať, nech sa navštevujú voľne a do sýtosti, od rána do večera, pešo aj na bicykli. Oboma smermi. Nový vízový režim (my bez víz, Ukrajinci s vízami zadarmo) týmto ambíciám nahráva. Lenže Kyjev stále váha a čas sa kráti. Veď čoskoro tú totalitnú oponu vystrieda prísna východná schengenská hranica.
"Nič horšie ako dnes už byť nemôže," myslí si Štefan Tóth z "krajného" domu č. 94. Mikuláš Iván, sympatický 90-ročný starček však nad slemeneckým absurdistanom už iba mávne rukou. Prežil vojnu i ruské zajatie, aj smrť svojich sestier "za plotom", už ho to nezaujíma.
"Nech si tam teraz politici sami robia, čo chcú, nech si ten svoj államhatár hoci aj zarámujú. Ja už nemám za kým ísť do Kissszelmenc. Moji príbuzní pomreli. Už ma to nezaujíma." Tá jeho chvíľa sa už premeškala.