Fénix z Uhrovca

Umelecký rezbár Jaroslav Velčický nie je potomok tunajších rezbárskych majstrov, ba nie je ani rodený Uhrovčan. Viesku s poldruha tisícami obyvateľov však preslávil vo svete minimálne tak, ako jej najslávnejší rodáci Ľudovít Štúr a Alexander Dubček. Jaro je totiž pravdepodobne jediný rezbár na svete s jednou rukou...
Kristus u premiéra. Keď sme si dohovárali stretnutie, váhal. Vyhováral sa na zvoz sena či dojenie kôz. "Okolo domu je veľa roboty a ja som sám s vnúčikom." Manželka i dcéra pracujú v zahraničí a synovia-dvojičky už z domu odišli. "Veľa ľudí zo Štúrovho rodiska teraz odchádza do sveta za skyvou chleba, na okolí nie je takmer žiadnej roboty." Napokon ma voviedol do svojho domu. Sedeli sme v hale, pili živú vodu (dobíja ju energiou z vlastnej pyramídy), ktorá postavila na nohy pána domu i ďalších. Všade okolo nás drevárske výrobky. Parkety, umelecky vyrezané poličky, vázy, sochy či sošky. Všetko vyrobil vlastnou rukou Jaro. Obrovský reliéf, ktorý nazval Vývoj náboženstva, by sa do haly nezmestil. Majster ho vyrezal v roku dvetisíc, ktorý vtedajší prezident vyhlásil za rok zmierenia. Pracoval na ňom stovky hodín. Zdobí prezidentskí palác. Busta Ježiša Krista zase stenu pracovne súčasného premiéra. Jeho diela možno obdivovať - vďaka istému americkému kapitánovi - skoro všade na svete. Reliéf z rezbárovej ruky totiž zdobí provu jeho námornej lode. Každý by chcel mať dielko od jednorukého slovenského majstra...
Keď Husák oslavoval. Pri počúvaní Jarovho príbehu si nevdojak uvedomujem, že keby u nás existovala pôvodná filmová tvorba, možno by to aj nakrútili. V Kristových rokoch začal stavať v Uhrovci rodinný dom. Nebolo peňazí, nuž sa zapísal do ostravských baní. Presne na Husákove narodeniny sa mu stal úraz. V stometrovej stene, kde pracoval so škrabacím uhoľným kombajnom, sa uvoľnila skala, zvrtla kombajn a Jara rozrezalo. Mal 34 rokov. Z hlavy mu odletela prilba a nastala tma. Najprv si myslel, že mu odrezalo hlavu. "Mal som pocit, že je predo mnou zastoknutá v uhoľnom prachu. Zavolal som na predáka: Štefan, nemám hlavu!" Chlapi ho šúchali po chodbe, nemohli sa ho dotknúť, všetko ho bolelo. Po štyroch dňoch prišla za Jarom manželka. Lekár pred ňou neskrýval, že manžel má namále. Roztrhané črevá, brucho, zlámané prsty, odtrhnutú ruku... Dva dni po návšteve sa pozviechal. "Obdarila ma novou silou, bolo treba žiť. Mali sme tri malé deti a nedostavaný dom..." Vrátil sa domov bez ruky. Po roku s tou druhou vlastnoručne dom dostaval a keď o tri roky neskoršie vyhorel do tla, postavil nový.
Štvrtý rozmer. Keď minule Jaro postúpil do Indie na celosvetovú súťaž, medzi osemnástimi invalidnými rezbármi z celého sveta, bol jediný bez ruky. Nikto dovtedy rezbára s jednou rukou nevidel. "Ani neviem, ako som s rezbárstvom začal. Vždy som bol skôr na železo. Keď v obci tragicky zahynul mladý futbalista Ivan Ľahký, pripravovali sme jeho memoriál a bolo treba urobiť putovný pohár. Tak som sa na to podujal." Keď bol pohár hotový, vyrezal do neho obrázky. To boli vlastne skromné začiatky majstra rezbára.
Inak žiadny z rezbárov v Uhrovci nechcel Jara priučiť umeniu, iba sa mu smiali, keď skúšal držať figúrku medzi kolenami a jednou rukou rýpať do dreva. "Niekedy som spadol, zabudol som, že nemám ruku, oprel som sa a spadol." Štyri roky trvalo, kým sa naučil, ako držať figúrku, ako ju upevniť do zveráka a nepoškodiť. Naučil sa vopred premyslieť každý zásah s nožom a určiť, ktorá časť pôjde do zveráka... Stačil jediný omyl, a hotovou figúrkou mohol iba ak prikúriť.
Bezdomovec a milionár. Ani s náradím to nebolo jednoduché. "Kúpil som si drahé a kvalitné. Nesedeli mi v ruke, nemohol som s nimi robiť. Čo bolo dobré pre dvojrukých rezbárov, nehodilo sa mne s jednou rukou. Potom natrafil na malý obchodík s náradím v Prievidzi a súkromný podnikateľ mu nožíky začal vyrábať do ruky. Ani si možno neuvedomil, že dával svojim dielam "štvrtý rozmer". "A ešte čosi. S myšlienkou na drevorezby som chodil spávať do pyramídy, učil som sa myslieť na vec, ktorú neviem. Ráno, keď som chytil do rúk nôž, sám vyrezával..." Jeho prvá práca - Bezdomovec, mala obrovský úspech v Indii a ešte väčší doma. Odrobil na nej poctivých 60 hodín. Rezbár s dvoma rukami by to urobil za 20 hodín. Možno. Na Bezdomovca mal toľko objednávok, že keby vyrábal len bezdomovcov, mohol byť už milionár. "Nerobím to pre peniaze. Keby mi niekto dal aj stotisíc, neviem to urobiť. Nemám na to energiu, musí to prísť samo od seba... Dlho nosím námety v sebe, celé dni a noci, premietam si budúce postavičky v hlave, kreslím, rozmýšľam, ako do nich vdýchnuť dušu... Také veci sa nerobia na objednávku a pre peniaze."
Unikátny Štúr. Jaro momentálne pracuje na reliéfe Ľudovíta Štúra. Bude z tristoročnej lipy, ktorú zasadil v obci Samuel Štúr, otec Ľudovíta. Budúci reliéf najskôr opracoval lesníckou pílou. Ani to nie je jednoduché. Pílu si zavesí na rameno a celý čas visí nad reliéfom. Reže a občas tne do tridsaťcentimetrovej hĺbky. "Najhoršie je, že sa nemôžem oprieť, iba visím." Na Štúrovi to budú stovky hodín. "Tento Štúr ma poriadne doriadi," dodáva zamyslene. Má rozmery dva metre krát stopäťdesiat centimetrov, hrúbku tridsať centimetrov. Podobný reliéf doteraz neurobil ani jeden rezbár s dvoma rukami. "Fascinuje ma, že budem prvý." A takisto sa teší na betlehem v životnej veľkosti, na ktorom mieni pracovať štyri až päť rokov. Ak vydrží ruka.