Kamil Peteraj: O osude piesní rozhodujú hudobní analfabeti

Textári piesní sa niekedy vnímajú ako "ľudia v tieni" a vás v poslednej dobe táto charakteristika, zdá sa, vystihuje doslova.
Autor textu sa nemusí za každú cenu zviditeľňovať v médiách. Nie vždy sa tomu dá vyhnúť, lenže to dnešné bezhraničné prezentovanie sa súvisí s hlúposťou. Platí stará známa česká veta: "Mená hloupých na všech sloupích." Za autora má hovoriť predovšetkým jeho tvorba. Naozaj som odmietol veľa rozhovorov. Textár by sa mal stotožniť s tým, že jeho pozícia je trošku cyranovská. Speváci ako takí Kristiánovia interpretujú jeho texty a jeho slová. To patrí k nášmu remeslu. Ale pokiaľ ide o mňa, realizujem sa aj v iných oblastiach, takže úplne v tieni nie som.

Môže sa dnes dostatočne sebarealizovať autori, ktorí tvoria iba texty piesní?
Záleží na tom, pre koho a s kým tvoria. Je pravda, že hudobníci niekedy majú tendenciu textára skryť. Nazýva sa to "dvorný textár". Toto označenie vyslovene neznášam. Textári predsa nie sú sluhovia, ale spoluautori. A o úspešnosti piesne rozhoduje práve text. Pieseň s dobrým textom má absolútnu nádej, že zaberie. To mnohí interpreti, ktorí vznikli v 90. rokoch a neskôr podceňujú a myslia si, že keď si texty budú písať sami, je to v poriadku. Keď si zoberiete piesne, ktoré vytrvali z 80. rokov a stále ich počuť z éteru, všetky majú kvalitné texty. Punc originality skladbám dodávajú práve texty.

V éteri častokrát zaznie skladba, ktorej melódiu sme už niekde počuli...
Zachádza sa aj do krajností, akým je kradnutie nápadov. Môže však ísť aj o podvedomú inšpiráciu. Ak si zoberieme štandardnú produkciu, ktorá sa na nás valí z rádií, tej naozaj chýba originalita. Sú to žuvačky vyrobené na krátkodobé použitie. Veľké vydavateľstvá tento druh hudby tlačia do médií a dalo by sa veľa hovoriť o úrovni ľudí, ktorí v rádiách sedia. Tlak komercie je neprekonateľný. Iste, vzniká aj originálna hudba a vynikajúce skladby. Lenže k tým sa nedostanete ľahko. Musíte byť náročnejší vnímateľ. Osobitnými prípadmi sú interpreti, ktorí nahrajú ako celok dobrý album, ale rádiá vysielajú práve tú najmenej vydarenú pieseň...

Ako je to možné?
O osude piesní rozhodujú hudobní analfabeti, ktorí nemajú hudobné vzdelanie ani vkus. Ďalšia vec je, že zo zahraničných hudobných produkcií sú naše rádiá jednoznačne zahltené anglofónnou hudbou. Vôbec nemáme prehľad o dianí v iných hudobných oblastiach.

Myslíte si, že sa to zmení?
V populárnej hudbe sa dejú aj zaujímavé veci, ale človek sa musí v hudobnom lese trošku vyznať a hľadať cestičky, ako sa k nim dostať. Populárna hudba, ktorá sa zovšadiaľ valí, vytvára v ľudskom uchu smetisko plné pozlátok. Záleží len na vás, či prijmete ligotavú ponuku, ktorá o pár mesiacov zostarne, aj keď býva profesionálne a lákavo vytvorená. Existujú mnohí hudobní Pokémoni, ktorí vznikli ako produkt programovania šikovných strojov na výrobu hudby. Takých Salieriov populárnej hudby je plný svet. Ale pokiaľ publiku vyhovujú, môžem vám hovoriť čokoľvek...

Na druhej strane existuje množstvo prostriedkov, ako publikum ovládnuť.
Áno, ale netýkajú sa iba populárnej hudby. Masmédiá dokážu mozgy poslucháčov vymyť úplne a neraz tými najvulgárnejšími práškami. Prostredníctvom reklamy sa dá natlačiť do povedomia prakticky všetko. Najmä mladej generácii, ktorá je dnes absolútne konformná - voči systému, voči treťoligovému kapitalizmu, v ktorom žijeme. Konzumuje to, čo sa jej ponúkne. Týka sa to aj hudby a textov. Práve v nich by sa dalo vyjadriť, že niečo nie je v poriadku. To sa však nedeje.

Prevláda medzi textami v slovenskej populárnej hudbe treťoligová ponuka?
Dopyt po kvalitných textoch nie je taký, aký by mal byť. Stala sa totiž jedna vec - "hviezdy", ktoré tu vznikali od 90. rokov až podnes, boli vo väčšine prípadov umelo manažérsky a "kamarátsky" vyrobené. Preto sa napríklad obávajú nástupu spevákov, ktorí sa objavili vďaka SuperStar. Mnohí producenti sezónnych umelcov majú pocit, že všetko sa dá vyrobiť. Možno áno, ale iba na chvíľu. Nemenej trápne je však aj to, že mnohí dnešní speváci a producenti nedokážu stráviť úspech piesní z 80. rokov a zhadzujú ich poukazovaním na to, že vznikli v čase socializmu. Rád by som im odkázal nech najprv požujú stranícke knižky svojich rodičov a potom môžeme na túto tému diskutovať. Ich predkovia slúžili komunizmu, oni dnes "hajlujú" kapitalizmu. Ja som žiadny stranícky preukaz nikdy nemal a zo SZM ma vylúčili už v ôsmej triede základnej školy. A nehrám sa na človeka, ktorému niečo zakazovali a krivdili, aj keď by som o tom mohol napísať veľmi hrubú knihu...

Spolupracovali ste s finalistkami Slovensko hľadá SuperStar. Ako na vás tento projekt zapôsobil?
Samozrejme, že je to v prvom rade televízna hra. A publiku sa veľmi páči, lebo priamo na tanieri servíruje, ako sa mladé talenty dostávajú ku kariére. Záleží však na tom, ako citlivo z nich ľudia, s ktorými budú spolupracovať, dokážu vybrať to, čo je v nich zaujímavé. Umenie textára aj producenta spočíva v schopnosti zakryť, čo spevák prípadne nevie a vytiahnuť z neho, v čom je doma. Aj keď je dnes predčasné hovoriť, akí z nich budú speváci. To sa ukáže, keď budú na svete ich vlastné CD. Priznám sa, že som skeptik. V každom prípade je dobré, že sa u nás táto súťaž udiala.

Akým spôsobom sa rozhodujete, s ktorým interpretom budete spolupracovať?
Do spolupráce s novými spevákmi sa nehrniem, aj keď každý týždeň mám na stole niekoľko ponúk. Ale keď už - dôkladne si ich preverím v štúdiu. Mám pripravených zopár "testovacích" piesní, ktoré zatiaľ v éteri nezazneli a na nich vždy bezpečne zistím, čo v spevákovi je. Dobrý spevák má 95 percent svojho umenia už v sebe. Marika Gombitová, Miro Žbirka, Robo Grigorov - tým všetkým bolo treba "dorobiť" len tých päť percent a poskytnúť kvalitné zázemie.

Je náročné pretaviť texty do podoby, ktorá interpretovi sadne?
To je otázka profesionality. Ak je textár, moderne povedané, "in" - teda cíti, čo sa deje, čo visí vo vzduchu - nerobí mu problém pretransformovať tieto veci do textu a dať im ďalší rozmer. Poslucháč cíti, že človek, ktorý text napísal, dokáže vyzbierať to, čo vo svete funguje, ako magnet kovové piliny a dostať to do textu tak, že cítite aj druhú chuť piesne. Tá je veľmi dôležitá a odlišuje pieseň od iných, ktoré o pár mesiacov upadnú do zabudnutia.

Ste vyštudovaný hudobník aj dramaturg, takže pre textársku prácu máte ideálne vzdelanie. Považujete písanie textov za prácu alebo za remeslo?
Textárske remeslo sa môžete naučiť, ale veľmi ťažko sa môžete naučiť trafiť presne to, čo by ste chceli vystihnúť - teda stať sa "hitmakerom". Moje vzdelanie veľmi bohato využívam. Niekedy napríklad textujem na základe notového zápisu, viem, že jednotlivé vokály inak znejú a uvedomujem si mnohé ďalšie veci, ktoré so spevom a hudbou súvisia. Textár musí dať piesni obsah a spievateľnosť. Môže jej aj pomôcť, ale nie za cenu toho, že "zabije" tón alebo frázu a len v rámci spomenutých piatich percent. Ostatné je už na interpretovi. Ak na to spevák nemá, môžeme sa aj roztrhať a nezaberie to.

Pracujete aj opačným postupom, keď najprv napíšete text, ktorý potom niekto zhudobní? Ktorý spôsob tvorby prevažuje?
Podľa toho s kým spolupracujem. Napríklad Pavol Hammel väčšinou skladá hudbu na texty, u Janka Lehotského alebo Mira Žbirku je to opačne. Mne je v podstate jedno, akým štýlom robím. Texty, ktoré nepíšem pre konkrétneho interpreta, vznikajú veľakrát len z niekoľkých slov, zaujímavých fráz, ktoré dodajú piesni neopakovateľný "hitový" podtón.

Je ťažké vytvoriť z piesne hit?
Nie každá pieseň sa musí stať hitom. Ide skôr o frekvenciu, s akou sa hity konkrétneho autora objavujú. Niekedy aj dobrá skladba nemá šťastie, ocitne sa v éteri v nepriaznivom čase, médiá ju "utopia". Ak sa však nepresadí za desať rokov ani jedna autorova pieseň, tak sa už naozaj nemá na čo vyhovárať.

Čo považujete pri písaní textu za najťažšie?
Najťažšie je dokázať interpreta mentálne odhadnúť - predstaviť si, čo môže povedať a čo povedať nedokáže. Textár musí vycítiť, komu môže do úst vložiť niečo tvrdšie, komu jemnejšie.

Spolupracuje sa vám najlepšie s interpretmi, ktorých dobre poznáte?
Niektorí len vbehnú do štúdia a viete, že to s nimi pôjde. Skvele sa vždy robí s tými, ktorí na prvýkrát zaspievajú lepšie, ako od nich očakávam. Napríklad Marika Gombitová neraz naspievala pieseň už na prvý raz takým spôsobom, akým sa to po nej nikomu nepodarilo.

Dochádza pri tvorbe piesní k vážnejším názorovým nezhodám?
Tvorba piesne je pozitívna vec. Ako chcete skladbou vyvolať u ľudí dobrú náladu, ak ju nemáte vy, čo ju tvoríte? Tvorcovia si musia byť vnútorne blízki a musia komunikovať na spoločných vlnových dĺžkach. Vznik piesne je akt, sprevádzaný príjemnými pocitmi, pri ktorom nechýbajú ani tvorivé hádky. Nemajú tu však miesto účelové a povrchné vzťahy. Výroba piesní na základe vopred premyslenej kalkulácie nefunguje. Vlnu spontánnosti a ten "správny pocit" ničím nenahradíte.

Boli ste niekedy s textom natoľko nespokojný, že ste ho radšej ani nevypustili von?
Samozrejme, stáva sa to. Aj spevákom občas niečo nevyhovuje. I keď sú veci, na ktorých trvám, nezrovnalosti si vždy vydiskutujeme a vyriešime. Je však pravdou, že existujú texty, ktoré som nepustil von kvôli hlúposti interpretov, pre ktorých boli napísané...

Nie je vám ľúto, že piesne so slovenskými textami nemajú vo svete taký dosah ako anglické piesne?
Najlepšie to vyjadril Jožo Ráž, ktorého slová si dovolím použiť: Je síce pravda, že sme dosiahli to, čo sme dosiahli, iba v takomto malom pekle, ale v našich karmách to máme zapísané a určite sa nám to vráti!