Pri prameni živej vody

Každý, kto zavíta na prekrásne a rozľahlé stredoveké námestie v Bardejove, vydláždené pôvodnými riečnymi kameňmi, iba závidí postavičke na štíte strechy tamojšej úžasnej radnice. Je to údajne socha Rolanda, ochrancu mestských práv a privilégií Bardejova, bezpochyby s najlepším výhľadom medzi jeho obyvateľmi. Kraľuje sedlovej streche najstaršej renesančnej budovy na Slovensku, z ktorej aj po päťsto rokoch dýcha sviežosť architektonického majstrovstva. V roku 1505 ju začal stavať majster Alexander a jeho kolega Alexius ju vylepšil dokonalým, verne zachovaným arkierom. To už boli miestni páni mešťania dôstojnou spoločenskou vrstvou, čeliacou skostnatenej šľachte pestovaním ideálov humanizmu a renesancie, ktorých duch poznačil stredoveký charakter mesta. V 16. storočí prežívalo veľký rozmach a slávu predovšetkým vďaka nebývalému rozmachu vysoko špecializovaných remesiel a početných cechov, chránených dokonalým mestským opevnením. Jeho zachované gotické fortifikačné prvky (hradby, brány, bašty, vodné priekopy) možno obdivovať dodnes.
Zlatá éra mesta. O hranice chotáru bardejovského sídla sa viedli spory už v rannom stredoveku, vďaka čomu sa zachovala prvá písomná zmienka o meste už z roku 1247. Miestni mnísi z rehole cisterciánov, ktorí sa usadili na tejto významnej križovatke obchodných ciest z Baltu na Orient, požiadali uhorského kráľa Bélu IV., aby opätovne vytýčil kataster sídla, ktoré spravovali. Noví kolonisti, prešovskí Nemci, totiž svojvoľne zničili staré chotárne symboly cisterciánskeho majetku na úkor kláštora a územie zabrali. Panovník tak určil nanovo aglomeráciu cisterciánskeho Bardejova. Kráľ Ľudovít ho neskôr, v roku 1376, vyhlásil za slobodné kráľovské mesto, ktorému postupne panovníci udeľovali nové a významnejšie, najmä obchodné privilégiá. Nastala jeho zlatá éra. Zachované účtovné knihy tých čias potvrdzujú, že na námestí vlastnili obytné domy iba bohatí mešťania a obchodníci, v bočných uličkách bývali remeselníci a poľnohospodári. Daňové súpisy z roku 1437 prezrádzajú, že v meste bolo vtedy okolo 500 domov s vyše 3 000 obyvateľmi, čo svedčí o tom, že v tej dobe patrilo k väčším sídlam Uhorska.
Ťažké a svetlé roky. V dejinách mesta sa však často striedal rozmach s úpadkom. V roku 1412 ho kráľ Žigmund dal za 13 000 zlatých do zálohu poľskému šľachticovi Andrzejovi Balickému, neskôr ho drancovali husiti, v časoch protitureckých vojen museli Bardejovčania za svoju slobodu platiť veľké peniaze. Veľa peňazí, síl a utrpenia stáli mesto aj povstania proti Habsburgovcom. Ničili ho morové epidémie a v roku 1680 i veľký požiar, z ktorého sa ťažko spamätávalo. Úpadok, ktorý nastal v 18. storočí paradoxne zakonzervoval zabudnuté mesto a jeho historické centrum sa uchovalo v nebývalo dobrom stave. Zlatá éra 16. storočia však neostala zabudnutá aj vďaka kultúrnym výdobytkom. Tunajší rodák Leonard Stockel v roku 1549 zostavil prvé vieroučné články východoslovenských miest, miestna farská knižnica sa po sprístupnení širokej verejnosti stala prvou verejnou knižnicou v Uhorsku. U knihtlačiara Davida Gutgesella v tom čase vytlačili preklad Lutherovho katechizmu v bibličtine, ktorý sa stal prvým slovenským šľabikárom.
Unikátne námestie. Z troch strán lemujú bardejovské Radničné námestie zachované meštianske domy, z jednej unikátna stavba chrámu sv. Egídia, národnej kultúrnej pamiatky z 15. storočia. Stavali ju striedavo miestny majster Mikuláš, košický staviteľ Štefan a prešovský majster Ján, na mieste bývalého kláštorného kostola. Od gotických čias prešiel viacerými prestavbami, ale impozantnosť jeho pôvodných architektonických prvkov je pozoruhodná. K najvzácnejším umeleckým klenotom, ktoré uchováva patrí súbor jedenástich krídlových gotických oltárov z rokov 1460 až 1520, ale aj zachované gotické maľby. Po zemetrasení a následnom požiari sa v roku 1725 zrútila kostolná veža, neskôr ju po rozsiahlej rekonštrukcii vrátili do pôvodného stavu. V plnej kráse tak zostala dominantou mesta i priľahlého okolia dodnes. Apoštolským "breve" v roku 2001 udelil pápež Ján Pavol II. súhlas, aby bol kostol povýšený na tzv. baziliku minor, vďaka čomu je dnes Bardejov "malým" východoslovenským Rímom. Jeho významné postavenie medzi slovenskými mestami potvrdila v roku 1986 Zlatá medaila - Európska cena udelená medzinárodným kuratóriom pri UNESCO, za záchranu pamiatok. Prvenstvo v získaní tejto prestížnej ceny už Bardejovčanom nikto nevezme.
Živá voda. O zázračných minerálnych vodách v blízkosti Bardejova sa vedelo veľmi dávno. Keď v roku 1247 kráľ Béla IV. daroval územie dnešných kúpeľov aj s prameňmi mestu, akoby mu zveril najcennejší poklad. Ľudia v širokom okolí totiž od nepamäti poznali liečivé účinky tamojšej "živej vody", ktorá lákala stále viac návštevníkov. Už v roku 1505 tu postavili kabíny na kúpanie pre chorých, o dvesto rokov neskôr už stála v blízkosti prameňov murovaná budova s 12 izbami a do kúpeľov v stále väčšom počte prichádzala poľská a maďarská šľachta. Keď sa tu vďaka poctivým pitným kúram vyliečil z ťažkého ochorenia poľský šľachtic pán Tomáš Lisický z Lisíc, chýr o divotvornej vode vyrazil do sveta a dostal sa aj na urodzené panovnícke dvory. Na miesto činu sa vybral aj učenec, profesor Pavol Kitaibl z Budapešti, ktorý v roku 1795 podrobil dva významné pramene - Hlavný a Kúpeľný, dôslednej vedeckej analýze. Všetkých 7 vtedy známych prameňov označil za najliečivejšie vody Európy a doporučil ich ako liečbu proti všetkému možnému: migréne, nespavosti, epilepsii, ženským chorobám, hypochondrii, močovým kameňom, žalúdočným ťažkostiam.
Rozmach kúpeľov. Vďaka jeho senzačnej správe sa Bardejovské kúpele stali najnavštevovanejším zariadením svojho druhu v Uhorsku, tamojšie vody sa vyvážali aj do Budapešti, Varšavy, Berlína a Frankfurtu. V roku 1809 kúpele navštívila dcéra cisára Františka I., neskôr druhá manželka cisára Napoleona. O dvanásť rokov neskôr sa tu zastavil aj ruský cár Alexander I. a pohár, z ktorého pil je stále vzácnym exponátom miestnej expozície Šarišského múzea. Dnes sa využíva na liečebné účely osem prameňov - Hlavný, Lekársky, Klára, Alžbeta, Napoleon, František, Alexander a Herkules, s najväčším obsahom minerálov. Odborníci zhodne charakterizujú všetky bardejovské kyselky ako prírodné, liečivé, stredne až slabo mineralizované, hydrogénuhličitanovo-chloridovo-sodné, železité, studené a hypotonické. V rámci pitnej kúry pod dohľadom skúsených lekárov si tu možno úspešne liečiť choroby tráviaceho traktu a látkovej premeny, pečene, žlčníka, slinivky brušnej, poruchy tukového metabolizmu a nešpecifických ochorení dýchacích ciest.