L. Lučenič: "U veľkých hviezd mi chýba dráždivá nedokonalosť"

Máte imidž pohodového človeka. Keď sa niekde objavíte, nikdy nevyzeráte v strese.
Možno preto, že nie som vystresovaný vôbec. Som viac-menej spokojný s tým stavom, aký je, netúžim po inom.

Súvisí ten stav s vaším záujmom o hudbu 60. rokov? Mala vplyv na váš život?
Nepovažujem za náhodu, že som sa narodil v 50. rokoch. V istom zmysle s najotvorenejšími očami som vhupol do obdobia, kedy sa udiali tie najzásadnejšie zmeny. Keď sa zmenila tvár pop music proporcionálne. Celospoločensky. Samozrejme rock'n'rollisti by ma teraz najradšej dokopali, lebo tí si myslia to isté o rock'n'rolle a o Elvisovi, to znamená o generácii predtým. Ale bez toho, aby som niečo uberal Elvisovi a rock'n'rollu, nemyslím si, že mal ktokoľvek kedykoľvek taký revolučný (v tom najlepšom slova zmysle) a zásadný dosah, ako Beatles. To, čo sa dialo okolo a čoho boli oni nositeľmi.

Beatles ako nositelia zmeny, nič nie je podľa vás náhoda... Hudba je poslanie?
Nemyslím si, že človek dostáva do vienka určité veci náhodou. Hoci - vždy má najmenej dve cesty, ako sa rozhodne. Ale záujem o hudbu a prípadne talent sú v živote človeka dosť zásadné veci, ktoré ho niekam posúvajú. A z nejakého dôvodu ich dostane dané. Či ich využije alebo nevyužije je jeho problém. Ale ja som to dostal a ruka v ruke s časom, v ktorom som sa narodil, a ktorý som zažil nielen v rámci duševného, ale aj hudobného dospievania, to vôbec nepovažujem za náhodu. V istom zmysle ide o poslanie. U mňa má až tú podobu, že sa obdobiu sixties venujem podrobne, faktograficky. To, že ma tento záujem neopustil, tiež podľa mňa o niečom svedčí.

V 60. rokoch bola hudba menej vykalkulovaná. Hudobníci viac tvorili, menej chceli byť slávni.
Aby sme zas nerobili zo 60. rokov idylku. Žiadna nebola. Ak je nejaké obdobie výrazné, neznamená to, že je idylické. Konkrétne v 60. rokoch pôsobili rôzne dramatické udalosti, spoločenské, politické, kultúrne... Bolo toho dosť. Začalo to Gagarinom, pokračovalo Kubánskou krízou, vraždou Kennedyho, Vietnamom. Dovtedy a vlastne ani odvtedy nebola taká neslýchaná odozva v USA k vojne vo Vietname, pálenie povolávacích rozkazov. To sa nikdy viac neopakovalo - paradoxne preto, že establišment sa na podobné veci pripravil. Vtedy sa naučil zvládať podobné situácie.

Rovnaké princípy platili aj v hudbe?
Je pravda, že hudba nebola vykalkulovaná. Zároveň to však bolo ideálne obdobie, aby sa všetci naučili kalkulovať. Tam kdesi vznikol základ, aby sa hudba podchytila, a načrtli sa siluety toho, čo všetko a ako sa dá premieňať na peniaze. Jasné, aj z hľadiska biznisu bolo na začiatku plno zmätkov a rôzne veci nefungovali tak, ako sme zvyknutí dnes. Napríklad Ray Davies z The Kinks - bol autorom dvoch svetových hitov, požičiaval si peniaze a býval v prenajatom byte. Hudobný biznis sa mohol učiť vo veľkom, pretože obdobie sixties bolo oveľa masovejšie oproti rock'n'rollu.

Určitú idylku však hudbe v sixties uprieť nemožno.
Lebo bola postavená na entuziazme. Jej začiatok bol čistý. Daný záujmom nejakého Liverpoolu, križovatky námorných ciest. V tom čase nefungoval predaj albumov tak, ako sme na zvyknutí dnes - že u eskimákov vyjde cédečko a o dva dni je v Afrike. Hudba sa vydávala v tej-ktorej krajine a niektoré platne sa importovali. Prednosťou Liverpoolu bola práve možnosť importu. Námorníci nosili nové vplyvy, rhytm and blues. Dostával sa k ľuďom cez rôznych hrdinov a oni už vtedy mali aureolu undergroundu. Neboli známi, pretože ich komerční rock'n'rollisti prevalcovali. K tomu treba pridať britské krčmové tradície. Tamojší hudobníci hrali importovanú hudbu svojim spôsobom, a keďže mali typicky britský ťah, začalo z toho vyliezať niečo elektrizujúce aj oproti originálom.

Veľa hudobníkov sa vtedy vypracovalo vlastnou cestou. Nemali hudobné vzdelanie. Ani vy ho nemáte.
Nie. Ja som obeť mojich liberálnych rodičov, ktorí videli okolo seba samé negatívne prípady a povedali si: čo ho budeme trápiť.

Je podľa vás hudobné vzdelanie dôležité?
Boli v živote momenty, keď mi chýbalo a musel som si ho vo vlastnom záujme doplniť. Napríklad istá dávka teórie v rámci harmonických záležitostí. To človek potrebuje, lebo potom sa ťažko vymaňuje zo svojho klišé. Môže síce vychádzať len zo svojich skúseností, ale z teórie bude vždy niečo potrebovať. Na druhej strane to netreba prevaliť, lebo - mnohí nebudú so mnou súhlasiť - dokonale vyštudovaní a vytrénovaní klasickí hudobníci strácajú schopnosť improvizácie. Keď ste celý život zvyknutí preciťovať a dávať interpretačné kvality vopred stanoveným dielam, schopnosť improvizácie sa pomaličky vytráca ako nepoužívaný orgán.

Spomenuli ste britské krčmy. Vy ste tiež v začiatkoch hrávali po baroch, po krčmách.
Ani nie v začiatkoch, v takých druhých začiatkoch. Keď som prešiel štádiom, že fajn, hráme, máme sa dobre, ale čo si môžeme kúpiť? Aký nástroj? Aké máme ďalšie možnosti? Tak sme išli s barovou kapelou von, zarobiť si. Robil som to necelé dva roky. Som jeden z mála tých, čo tomu nepodľahli. Väčšina tam zostala, pretože mali slušný pravidelný príjem. Kto mal tri-štyri tisíc mariek mesačne v sedemdesiatom piatom, bol absolútny kráľ. Mnohí tomu podľahli. A takéto hudobné nádenníctvo im poznačilo hru. Dostala celkom iný pulz.

V kluboch začína veľa hudobníkov.
To je úplne iná komunita. Bar nie, klub áno. Bar je škodlivý, klub je super. Klub je základ. Napríklad dnešnej anglickej pop music. Hudba v kluboch je spontánna a väčšina kapiel týmto spôsobom dospieva. Angličania sú na jednej strane povzbudiví, keď prídu hrať začiatočníci, ale odtiaľ potiaľ. Na prvýkrát niekto niekoho povzbudí, ale druhý raz už je ktosi lepší... Tak rastie kvalita. A podvedome to vplýva na kapely a jedincov.

Takže hranie v kluboch hudobníka formuje, bary sú len pre peniaze?
Do baru si majiteľ vyberie kapelu, pretože hrá tie sračky, ktoré si on vyžaduje, intenzitou, ktorú vyžaduje, takže v podstate žiadnou. V klube si hráš čo chceš a snažíš sa tým zaujať. A potom to už ide spontánne. Príde chlapík, čo sa takýmito vecami zaoberá, a povie - vy sa mi páčite, to mi dotiahne ľudí, zaplatím vám viac, poďte hrať ku mne. On má požiadavky, aby hudobníci boli svojskí. Musia zaujať.

V hudobnej histórii sa dávajú do kontrastu dve obdobia - tvorivé 60. roky a elektronické 80. roky, keď už biznis hýbal hudbou. Vy ste inšpirovaní 60. rokmi a boli ste jedným z prvých, ktorí na Slovensku začali experimentovať s elektronickými zvukmi. Ako sa to u vás zlučuje?
Nemyslím, že 80. roky boli také zlé. Biznis dospel tak ďaleko, že už dokázal podchytiť aj jednoprstových synťákových nadšencov, ktorí prišli. Nagelované vlasy, kožené čierne veci a tak. Hneď sa to rozšírilo. Hudobní intelektuáli sa na 80. roky pozerajú len cez tieto fakty. V tom období však vzniklo veľa dobrej muziky a nedá sa povedať, že by 80. roky stagnovali. Prišli prvé experimentátorské impulzy. Human League, to je kultová elektronika dokonca už v sedemdesiatom deviatom.

Váš projekt Satisfactory je tiež hudobným experimentom - zmes hudby, videoprojekcie a divadla. Sú tieto experimenty pre vás hrou? Alebo máte nejakú ucelenú víziu a experiment je len hľadanie prostriedkov, ako to povedať?
Experimentujem dosť intuitívne. Nikdy nemám hĺbavé obdobie, že sa zamýšľam, čo chcem povedať poslucháčom. Takéto umenie ma neoslovuje. Ale platí pravidlo, že ak sa do niečoho človek celý vloží, tak mu to prinesie nejaký výsledok, ale najmä ho to povedie cestami, o ktorých na začiatku netušil. To je aj príklad Satisfactory. K nemu ma doviedla manželka. Pretože v tomto smere som ortodoxný zberateľ a považoval som hranie legendárnej hudby za zbytočné. Pôvodné kapely to hrali lepšie a ja mám teraz hrať ich skladby? Ale postupne som sa do toho dostal, pribúdali ďalšie veci. Prišli impulzy na vizuálne stvárnenie. Pre mňa bol základný impulz viac-menej priamočiary. To, čím som sa zaoberal a kam som prišiel v elektronike, v produkcii dnešnej hudby, plus atmosféra sixties - mojim zámerom bolo spojiť všetky tieto veci.

Mladšie ročníky dnes počúvajú remixy starých skladieb a považujú ich za nové. Chceli ste aj vy priblížiť dnešným poslucháčom atmosféru hudby, ktorú možno ani nepoznajú?
Satisfactory nie sú remixy. Hľadali sme najsugestívnejšie motívy, ktoré by dali základ celému projektu. Chceli sme z pesničiek vyťažiť to, v čom bola ich sila, čo ľudí nútilo vstávať, tancovať, tlieskať. Pri Satisfactory som však vôbec nepoužíval samplovanie. Snažil som sa zachovať celé čaro pesničiek, ale pomocou nových zvukov, nových technológií im dať dnešný zvuk. V mnohých prípadoch stačí vypovedať pesničku dnešným jazykom. Aj to overí kvalitu hudby. Keď to nejde, znamená to, že bola dobová.

Projekt Satisfactory je dnes jedna z mála možností, ako vás vidieť naživo koncertovať. Chodíte na koncerty iných kapiel? Teraz bola v Bratislave napríklad kapela Big Brother And Holding Co., s ktorou hrávala Janis Joplinová.
Keď je niečo zaujímavé, vyberiem sa tam. Ale nemám veľmi rád znovuoživenia starých kapiel. Môžu síce dobre hrať, ale už to nikdy nebude ono, vždy tam niečo chýba. Súvisí to s mojim neustálym záujmom o nové veci. A práve nositeľmi nového sú vždy mladí, neskúsení. Nie je náhoda, že aj v dnešnom komerčnom svete je najlepším albumom debutový. Tam je ešte neotesaná sila kapely. Keď príliš vytŕčajú, časom sa zrovnajú. Na koncerty veľkých hviezd veľmi nechodím, pretože viem, čo budem od nich počuť. Chýba mi u nich moment dráždivej nedokonalosti.

Nechcete prerobiť týmto spôsobom aj vlastné skladby?
Chcem. Satisfactory 2 bude o slovenskej populárnej hudbe, ale nemôžem ho zaškatuľkovať na slovenské alebo československé sixties. Toto obdobie nebolo u nás také výrazné, plus tam boli určité špecifické vplyvy. Bude to ako beh históriou až do 80. a 90. rokov. No a tam by som chcel vybrať nielen zásadné skladby, ktoré ukážu, čo sa dialo, ale aj svoje staršie veci.

Dnes je hudobník formovaný najmä veľkými vydavateľstvami a vkusom poslucháčov rádií. Vy ste nielen hudobník, ale tiež producent. Mohol by sa podľa vás presadiť v dnešnej dobe človek s veľkým talentom a originálnou hudbou bez toho, aby mal podporu veľkých vydavateľstiev?
Nie. A na Slovensku vôbec. Normálne by ho poslali do kelu. V menšom meradle sa to bežne deje. V tomto nie som optimista a myslím si, že teraz nie je doba veľkých talentov.

Prečo?
Lebo nie je dôvod. Nie je doba, aby mala hudba niečo zasiahnuť. Občas sa objaví niečo originálne, napríklad Bjork. Takéto veci čistia vkus, ale sú ojedinelé.

Dá sa vaša veta, že dnes nie je doba veľkých talentov, parafrázovať na finále Superstar a zdôvodniť tak fakt, že sa do neho nedostalo veľa talentov?
To je spev, iná oblasť. Oni nie sú hudobné osobnosti, ale viac menej dobrí speváci, ktorí sú na začiatku svojho formovania. Aj tí, ktorí tam v tomto štádiu nepatrili, majú šancu vyvinúť sa na dobrých spevákov. Ale to je len spev. Spevák nemusí formovať hudobné dianie. Často to robia práve tí, na ktorých sa časom zabudne. Nie lídri, ale anonymní ľudia, ktorí dokázali spojiť viacero súvislostí a vytvoriť čosi nové. Príkladom je londýnska kapela Creation, ktorá začala pri vystúpení používať fakle a všelijaké svetelno-strieľajúce veci a rôzne vizuálne efekty. Išiel okolo Roger Watters a tak ho to oslovilo, že s tým prišiel do vlastnej kapely - do Pink Floydu.