Byrokracia ako tsunami

"Kde je teda problém? Je to problém celého tretieho sveta," hovorí Pavol Makýš, vedúci misie Človek v ohrození na Srí Lanke.
Byrokratické prekážky sú totiž nekonečné. Množstvo úradníkov bez právomocí, politika sa robí iba z jedného miesta, v prípade socialistickej Srí Lanky z prezidentského úradu. Ostatní čakajú na usmernenia, nariadenia, pokyny. A chodia od jedného miesta k druhému. O všetkom totiž môže rozhodnúť len riaditeľ. "Keď navštevujem úrady, tak si iba spomínam na služby a prístupy za mojich mladých čias. Dostať sa k riaditeľovi je pre domácich skoro nemožné. Vždy som sa cítil trochu nepríjemne, keď som videl zástupy ľudí čakajúcich na vybavenie, zatiaľ čo my sme mohli ísť za vedúcim bez čakania," opisuje situáciu Makýš.

Všetko bude zajtra. Lepšie to však nie je ani tam, kde sa do práce majú zapojiť domorodci. "Tri týždne sme čakali na vyčistenie pozemku. Stroje boli stále "na ceste" a ak sa im nepodarilo doraziť, tak vraj určite "prídu tomorrow", teda zajtra." Svetlé zajtrajšky vládnu tretím svetom. "Všetci vedia, že je to neefektívny systém, ale ktorá vláda bude mať odvahu prepustiť všetky tie stovky zbytočných úradníkov (podhubie korupcie) na ešte zbytočnejších oddeleniach v úradoch?" pýta sa Makýš.
Každý týždeň rieši to, o čom mal pocit, že už vyriešil pred niekoľkými dňami. A nové úlohy pribúdajú. "Nie div, že všetky medzinárodné organizácie tu menia humanitárnych pracovníkov každé dva mesiace. Našou jedinou výhodou je, že sme socialistický prístup k riešeniu problémov už zažili. Írski kolegovia sa minulý mesiac rozhodli, že domy asi radšej stavať nebudú. Iné organizácie sa pridávajú, a je to škoda." Humanitárna pomoc sa v praxi často končí fiaskom.

Prvoradá je dôveryhodnosť. Od predsavzatia pomáhať k skutočnej pomoci vedie množstvo malých krokov. Už so zbieraním peňazí pre iných to na Slovensku nikdy nebolo a nie je ľahké, tvrdia pracovníci humanitárnych organizácií. "Ľudia sú citlivejší na slovenské problémy," hovorí Nora Beňáková, riaditeľka kancelárie Človek v ohrození. Pre obete tsunami nazbierali spolu 16 miliónov. Suma začala rásť až po tom, čo médiá kritizovali neochotu Slovákov prispieť na pomoc obetiam.
Ak má združenie alebo nadácia peniaze, pošle do krajiny svojho zástupcu, aby preskúmal terén. V koordinačnom centre, alebo jeho pobočkách, majú prehľad o aktivitách všetkých organizácií, ktoré v postihnutej krajine pracujú. Ak stavia školu jedna, druhej zostane výstavba obytných domov. Človek v ohrození chce stavať rybársku osadu.
"Naši darcovia chceli, aby sme pomohli nielen na Srí Lanke, ale aj v Indonézii," hovorí Beňáková. Tam je však situácia zložitejšia. "Do času katastrofy mali humanitárne organizácie zákaz vstupu do krajiny, až po nej sa mohli registrovať na úradoch. Nestihli sme termín a spolupracujeme s partnerskou organizáciou, ktorá má na mieste svojich ľudí," hovorí Beňáková.
A opäť prekážka. Nie je totiž vždy jednoduché nájsť dôveryhodných partnerov. Môže sa stať, že organizácia peniaze zneužije. "V Afganistane som ich navštívila desať, kým som našla tú, s ktorou teraz spolupracujeme," zdôrazňuje Beňáková. Pre výber spolupracujúcej organizácie sú dôležité princípy, ktorými sa riadi: napríklad nakupovanie potravín domácich dodávateľov namiesto importu, čím sa rozširujú pracovné príležitosti a zdroje finančného príjmu pre tamojšie obyvateľstvo. Od indonézskych kolegov však žiadajú kópie účtov, kontrolujú míňanie peňazí.

Náboženský rozmer. "Na Srí Lanke sme okamžite mali 45 ľudí, ktorí mali prehľad o situácii, pretože tam pôsobia," hovorí koordinátor ADRA pre zahraničnú pomoc Daniel Dräxler. Na tom je postavený princíp medzinárodných organizácií: pobočky v mnohých krajinách, pracovníci poznajú prostredie a vedia byť na mieste činu prví.
"My sme vyzbierali peniaze a spojili sa s ADRA Švajčiarsko, ktorá tam poslala svojich ľudí. Konkrétna pomoc závisí už od nich," objasňuje Dräxler. ADRA jestvuje ako medzinárodná organizácia už takmer 50 rokov a patrí k Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Pred novembrom 1989 Slováci o nej takmer nechyrovali. Zdôrazňuje pri humanitárnej pomoci aj svoj náboženský charakter?
"Neskrývame, že sme adventisti. Naša motivácia je kresťanská, napokon, preto to robíme. Pri rozhovore povieme, že patríme k adventistom, ale nie sme šíriteľmi učenia. Nerozdávame časopisy, letáky, nerobíme prednášky," hovorí Dräxler. Aj to je podľa neho dôvod, prečo môžu pôsobiť v 130 krajinách sveta, na rozdiel od niektorých iných organizácií s náboženským zameraním. Napríklad katolíckej charity.

Katolíkov odmietajú. Generálny sekretár Slovenskej katolíckej charity Juraj Barát tvrdí, že nielen so zbieraním peňazí, ale aj na mieste pomoci to majú oveľa ťažšie ako iní. Práve pre svoj náboženský charakter.
"Na Slovensku nás väčšina médií ignoruje a mnohí sa hnevajú, že pomáhame moslimským krajinám. Všetci sme však božie stvorenia a pomoc druhému je prvoradá výzva," tvrdí Barát. Slovenská katolícka charita sa rozhodla podporiť tie ázijské krajiny, ktorým sa veľa pomoci nedostáva - Mjanmarsku (niekdajšej Barme) a Somálsku. "Ale vojenský režim v Mjanmarsku odmieta podporu katolíkov," konštatuje Barát. Navyše, mjanmarská vláda poprela, že by krajinu zasiahlo zemetrasenie. Na pomoc využívajú misionárov z istého cirkevného združenia, aby sa krajina mohla aspoň trochu obnovovať.
Ešte horší prípad bolo Somálsko, krajina na východnom pobreží Afriky, ktorú tiež zasiahli tsunami. "Tamojšia vláda ani nevie, koľko ľudí tam žije, a preto netušia, aké sú obete na životoch po zemetrasení," hovorí Barát. Ide teda skôr o rozvojovú ako o humanitárnu pomoc. "Všetko, čo má tamojší človek, je jeden rybársky čln a chatrč na bývanie," približuje situáciu Barát.

Červený kríž a UNICEF. Najdlhšiu tradíciu v humanitárnej pomoci má Červený kríž. Vďaka sieti pobočiek je na mieste katastrofy medzi prvými a ponúka kvalifikovaný zdravotnícky personál, najpodstatnejší pre záchranu životov.
"Vyše 3 milióny, ktoré sme vyzbierali, je najvyššia suma v histórii," tvrdí Bohdan Telgársky, generálny sekretár SČK. Do postihnutej oblasti vyslali hneď na začiatku zdravotný tím, ktorý pri záchrane životov pracoval päť týždňov.
Slovenská pobočka UNICEF, teda organizácie Spojených národov zameranej na deti, má výhodu známeho mena. Priznáva to aj výkonný riaditeľ Miroslav Kaňa. "Slováci však majú bližší vzťah k združeniam alebo nadáciám, ktoré sa starajú o slovenské deti, napríklad v detských domovoch. Ale našťastie sú aj takí, čo pochopia, že naše deti nie sú na tom v porovnaní s tými, ktoré zasiahla katastrofa, až tak zle, a nejde im o život," hovorí.

Filantropia alebo profesionalita? Podľa Kataríny Macejákovej zo združenia Človek v ohrození robí väčšina ľudí túto prácu ako svoju profesiu. "Vyštudovala som medzinárodnú pomoc a v zahraničí stretávam mnoho takýchto ľudí," hovorí. Nájdu sa však aj takí, ktorí pomáhajú takpovediac z lásky k blížnemu. "Ukázalo sa to najmä na Srí Lanke, preto, lebo tam zahynulo veľa turistov. Ich príbuzní, alebo tí, ktorí prežili, sa tam vrátili buď so zozbieranými peniazmi alebo pomáhajú pri opravách. Chcú mať svoju Srí Lanku takú, ako kedysi," hovorí Macejáková. A Pavol Makýš dodáva: "Jednoduchí ľudia pomoc rozhodne potrebujú." Verí, že skôr či neskôr sa cez všetky tie vládne stratégie, kritériá a povolenia dostanú až k ľuďom a ich novým domom.