Kresťanstvo v roku nula

Židia v Palestíne
Starí Hebreji prišli do Kanaánu, čo je starší názov Palestíny, niekedy v 13. storočí pred naším letopočtom. Podľa biblickej tradície po úteku z dlhodobého zajatia v Egypte. Priniesli si vieru v jediného boha -- Jahveho. V Palestíne Židia prežili mnohé zvraty. Ich štátny útvar bol zriedkavo zjednotený, ako za kráľov Dávida a Šalamúna v 10. storočí pred naším letopočtom. Zväčša sa delil prinajmenšom na Judeu na juhu a Izrael na severe v Galilei a okolí. Palestína veľmi trpela nájazdmi Egypťanov, Asýrčanov, Babylončanov a Peržanov. Názorne o tom vypovedá i Starý zákon. Židia však v Palestíne nikdy nežili sami. Prišli do už husto osídlenej krajiny, ktorú sčasti dobyli, sčasti mierovo osídlili vedľa iných etník.
Od Seleukovcov k Herodesovi. Počnúc koncom štvrtého storočia pred naším letopočtom ovládli Palestínu sýrski panovníci z gréckej dynastie Seleukovcov, potomkovia vojvodcu Alexandra Macedónskeho. Usilovali sa o helenizáciu krajiny, čo sa im aj, zvlášť v mestách na morskom pobreží a v povodí Jordánu, darilo. Grécka kultúra, hedonizmus a zdobenie chrámov maľbami a sochami božstiev však u prísne nábožensky založených, až puritánskych Hebrejov vzbudili odpor vedúci k politickým otrasom.
Po povstaní Júdu Makabejského sa v polovici 2. storočia pred naším letopočtom dostal k moci jeho rod. Dynastia týchto vládcov -- veľkňazov (Hasmoneovci) zaviedla akúsi teokraciu. Nezávislosť si židovský štát udržal až do roku 63 pred naším letopočtom, keď ho ovládli Rimania. Tí v roku 37 pred naším letopočtom dosadili z Biblie neslávne známeho Herodesa Veľkého. Nebol Žid, ale Idumejec. Dopustil sa mnohých ukrutností, no ako vládca bol veľmi schopný. Vážil si ho aj prvý rímsky cisár Augustus, jeden z najgeniálnejších štátnikov v dejinách ľudstva. Herodes pozdvihol ekonomiku Palestíny. Krajinu ozdobil stavbami, hoci v helénskom duchu. Nechal zbúrať starý chrám v Jeruzaleme, aby na jeho mieste postavil krajší a oveľa väčší. Palestínu v jeho dobe obývalo asi 2,5 milióna ľudí, z toho okolo 100-tisíc v Jeruzaleme. Hovorili prevažne aramejsky, hebrejsky už zväčša iba kňazi a učenci. Herodesa a jeho rod však židovské obyvateľstvo nenávidelo. Jednak pre to isté ako Seleukovcov, jednak pre vysoké dane a ako prostredníka rímskej nadvlády. Po Herodesovi sa krajina rozdelila na tri politické celky, ktorým za Rimanov vládli jeho synovia.

Židia za Herodesa
Judejcov a Galilejcov delili kultúrne, náboženské a politické animozity. Spoločne neznášali Samaritánov. V jeruzalemskej nábožensko-vládnej rade, Sanhedríne, súperili dve hlavné frakcie.
Prvú frakciu tvorili konzervatívni a nacionalistickí Saduceji, ktorí sa riadili iba Písmom. Boli zväčša kňazi a bohatí ľudia, neverili v nesmrteľnosť. Hlavný bol pre nich pozemský život.
Druhou frakciou, liberálnejšou, bola aliancia inak paradoxne nábožensky prísnejších Farizejov so Zákonikmi, ktorí popri Písme uznávali aj ústnu tradíciu a komentáre. Farizeji znášali dom...