Patríte k najmenej populárnym členom kabinetu. Niekto považuje nepopularitu za potvrdenie, že robí správnu vec. Je vám to ľahostajné, mrzí vás to alebo ste na to hrdý?
To určite nie. Je to vlastné pravicovým, pravoverným politikom, ktorí sa takýmto spôsobom snažia vysvetľovať to, že ich návrhy nenachádzajú ohlas u ľudí. Ale to pre politika nemôže byť dobrou vizitkou. Ani ja to nepovažujem za niečo, na čo by som mal byť hrdý. Samozrejme, omnoho príjemnejšie je byť populárny. Ale je pravdou, že ja medzi populárnych politikov nepatrím. Napriek tomu sa snažím najlepšie, ako viem.
Medzi ľuďmi vám prischla prezývka "dôchodkový" minister. Čo vy na to?
To by som celkom bral. V poslednom čase som však začal mať obavu, lebo keď sa stretnem s ľuďmi, hovoria mi, že konečne niekto urobil poriadok s tými Rómami. Vôbec som však nemal v pláne vstúpiť do povedomia ako minister, ktorý sa nejako ráznejšie dotkol rómskej problematiky.
A pochopili podľa vás ľudia, o čo v dôchodkovej reforme ide?
Ako ktorí. Nikdy to nebudú všetci. Dôležité je, aby táto problematika dobre pôsobila na ľudí a aby im pomohla. To je mojím cieľom. Tí, ktorí sa o to zaujímajú - a tých je vždy menšina - ju, myslím, aj pochopili. Pre zvyšnú časť populácie sú dôležité možno dve, tri veci. Výška dôchodkov - a tá bude vyššia. Že to budú ich vlastné peniaze - čo doteraz nebolo - a že tieto peniaze budú môcť dediť. A tomu rozumejú aj podľa prieskumov veľmi dobre.
Ale nemôžete prisľúbiť vyššie dôchodky celej populácii.
Myslím si, že v naozaj dlhodobom horizonte celej. V krátkodobom, samozrejme, nie a v strednodobom iba niektorým. A keď už budú všetci poberať dôchodky z nového dvojpilierového povinného systému a prípadne doplnkového tretieho, tak potom budú mať výrazne vyššie dôchodky, ako mali doteraz všetci.
Neurobili ste z reformy strašiaka?
Ľudia čítali a počuli iba to, čo médiá najčastejšie prezentovali. Že dôchodková reforma je iba zvyšovanie veku odchodu do dôchodku. A keďže je ľahšie a najmä zaujímavejšie písať o takýchto veciach katastroficky, tak to ľudia skôr zachytili. Ale rovnako - na základe výsledkov našich prieskumov verejnej mienky - pochopili aj podstatu. Vysvetliť sa však ešte snažíme to, že keď hovoríme o sporení, nie je pravda, že si budú musieť na dôchodok sporiť z vlastných peňazí. Tie budú pochádzať od zamestnávateľov a je to tá časť peňazí, ktorú dnes zamestnávateľ posiela do Sociálnej poisťovne. A tieto peniaze sa stanú osobným vlastníctvom každého, kto bude zapojený do tohto systému.
Myslíte si, že pri odchode do dôchodku v 62 a možno neskôr v 65 rokoch budú ľudia ešte vládať?
Nastavili sme to na 62 rokov, pričom vo väčšine Európy je to ešte vyšší vek. Ale my by sme ho už nechceli dvíhať. Chcem na to ísť iným spôsobom. Ten, kto vládze a má chuť, môže pracovať, koľko len chce a dokedy chce, a má za to bonus. Za každý rok práce navyše dostane plus šesť percent k dôchodku. To napríklad už v tomto roku umožnilo vymerať prvé dôchodky vyššie než 20-tisíc korún.
Nemrzí vás, že ste po krátkom čase stratili ľudí, ktorí stáli pri formovaní hlavných princípov reformy? Niektorí členovia vášho reformného tímu totiž z ministerstva odišli.
Mrzí, nemrzí? Keď niekto odíde z úradu, to ešte neznamená, že som ho stratil. Vôbec to nepovažujem za nejaké strácanie, pretože keď sa s ktorýmkoľvek z nich stretnem, tak myslím, že si máme čo povedať. Zaujímavé by bolo povedať, koľkých som získal. Omnoho viac než tých, ktorých ste vy nazvali stratenými. Pretože tých ľudí, ktorí v istej fáze prestali pracovne pôsobiť na ministerstve, bolo naozaj málo. Ani jednu ruku by som nepotreboval, aby som ich spočítal.
Práve z kruhov tých, čo odišli, však zaznievajú hlasy, že na reformu nebude dosť peňazí.
Hovoriť môžu. Ja si to nemyslím. Žiadna krajina nemá také rezervy na dôchodkovú reformu ako Slovensko. Je to paradoxné, že si piata najchudobnejšia krajina z Európskej únie vytvorila na jej rozbeh najväčšie prostriedky - Poľsko napríklad nemá žiadne rezervy. Finančné potreby sa rozkladajú do dlhého obdobia a výkonnosť ekonomiky je najvyššou zárukou dostatku alebo nedostatku prostriedkov. Naša ekonomika rastie pozoruhodným tempom. Čiže to, čo bude reforma z roka na rok potrebovať, nie je žiadny problém.
Takže nečakáte v januári 2005, keď sa reforma spustí, žiadne komplikácie?
Komplikácie sú vždy...
...aj zásadné?
Iste. Ale vari nebolo krajiny, ktorá by sa pri štarte nestretla aj s problémami, kým sa všetko naladí. Snažím sa tlačiť predovšetkým na Sociálnu poisťovňu, aby nič nezanedbala. Problémy môžu byť, ale nič nepokladám za niečo fatálne.
Sociálna poisťovňa nepatrí práve k najdôveryhodnejším inštitúciám.
Čudovali by ste sa, že vo vnímaní ľudí to tak nie je.
Povedzme z hľadiska ľudí, ktorí do jej fungovania a hospodárenia vidia...
To máte pravdu. Ale dúfam, že nič z toho, čo bolo pre ňu možno typické v minulom období, sa nebude prenášať do tohto obdobia.
Ako reagujú na zmeny v sociálnej oblasti ľudia vo vašom okolí, napríklad v Banskej Štiavnici, keď prídete domov?
Ľudia všade - to znamená aj v Banskej Štiavnici - reagujú úplne normálne a nemám problém chodiť medzi nich. Či už u mňa doma v meste alebo niekde na vidieku. To je úplne jedno. Keďže ma, samozrejme, podľa tváre väčšina ľudí pozná, tak možno skôr vzbudzujem záujem. Nemám nejaké negatívne skúsenosti, ale to neznamená, že ma ľudia nekritizujú.
A vo vašej rodine? Stáva sa, že niektoré vaše kroky nepochopia?
To, že nepochopia, určite áno. Skôr sa však pýtajú. V rámci mojej rodiny nie sme zvyknutí nejako ostro diskutovať, takže žiadne hádky a spory nečakajte. Snažím sa vysvetľovať, prečo to robím, a argumentujem. Iste, aj dôvodov na kritiku by pritom zo strany aj tých najbližších bolo dosť, pretože napríklad zmeny v sociálnych dávkach sa negatívne dotkli aj mojej najbližšej rodiny. Mám príbuzných, ktorí sú ťažko zdravotne postihnutí, takže tam boli otázky aj dlhé diskusie a, pochopiteľne, aj kritika. A na druhej strane, mnohé ich pripomienky ma upozornili na veci, ktoré mi vo fáze prípravy zákonov unikli. Stalo sa, že sme na základe toho návrhy menili, upravovali, dolaďovali.
Viete sa vy - mladý, zdravý a dravý človek - vžiť do roly sociálne odkázaného človeka?
Často dostávam túto otázku. Keď poviem, že viem, tak mi neuveríte, poviete si, že "trepem". No a keď poviem, že neviem, tak to zasa nie je pravda. Otázka empatie a schopnosti vžiť sa, je u každého iná. Ale vcítiť sa do pozície ľudí, ktorí sú v ťažkej životnej situácii, je vec, ktorá je pre mňa nevyhnutná a potrebná. A nielen to, ja sa snažím ísť ďalej. Lebo nestačí poľutovať, nestačí povedzme prisľúbiť nejaký príspevok. Lebo tým toho človeka nezachránim. Na chvíľu ho môžem potešiť, možno bude za to vďačný do konca života a bude ma velebiť. Naozaj dobré je rozdávať udice, a nie ryby. A snažiť sa, aj keď to niekedy bolí, zmeniť krajinu a spoločnosť tak, aby čo najmenej ľudí potrebovalo pomoc.
Pôsobíte vyrovnaným a pohodovým dojmom. Boli ste taký aj vtedy, keď pred budovou stáli zástupy protestujúcich odborárov. Je to vyjadrenie spokojnosti samého so sebou, alebo je to tvár, ktorú ste si zvolili?
Vždy ma podozrievajú, že to je vyjadrenie spokojnosti samého so sebou. Ale človek nemôže byť vždy so sebou spokojný, pretože by zastal vývoj. Skôr je to otázka optimizmu a pozitívneho nazerania na veci okolo nás, aj na to, čo bude. Inak by sa ťažko dali robiť také zmeny, uskutočniť plány, ktoré som si dal. Jednoducho bez pozitívnych očakávaní, že sa to naozaj podarí a že to naozaj bude dobré, bez vyrovnanosti, by to ani nešlo.
Ľudovít Kaník (38) je tretím najmladším ministrom súčasnej vlády. Bol podnikateľom i štátnym úradníkom. Dnes šéfuje rezortu sociálnych vecí a tvrdí, že sa vie vcítiť do života a problémov všetkých občanov - dôchodcov, sociálne odkázaných aj zdravotne postihnutých. Reformy, ktoré robí, by im vraj mali život uľahčiť.