Keď sa Marlene Dietrechová po prvýkrát pobozkala so ženou na plátne, kritika písala o šokujúcom filme. S rovnakými názormi sa musela vysporiadať Monica Bellucciová, keď pred pár rokmi vzhliadli diváci na Filmovom festivale v Cannes scénu z jej nového filmu, kde bola brutálne znásilnená. Kamera si dala záležať. No a známa "maslová" scéna z Bertolucciho filmu Posledné tango v Paríži, v ktorom diváka po prvýkrát vtiahla do deja filmu prvá scéna s análnym sexom, šokuje dodnes. Britániu, či lepšie britskú filmovú kritiku najnovšie šokuje film 9 Songs (9 piesní). Zobrazuje, pekne detailne, súložiaci mladý pár.
V histórii filmu sa od jeho počiatkov vyskytovali scény, ktoré sa ocitli na pranieri. Kritikov, divákov, zriedka oboch. Napriek tomu, že film sa časom vyvinul na najviac preferovanú formu vizuálneho umenia, hranice slobody, v rámci ktorej sa tvorcovia môžu pohybovať, sú oveľa užšie ako napríklad pri fotografii. O literatúre či hudbe nehovoriac. Film si čaro "šokujúcich scén" zachoval aj po vzniku pornografického biznisu a špeciálnych efektov. Pobúrení z nich sa obyčajne delia na dve kategórie. Ak si diváci v kine zakrývajú oči, krčia tváre alebo dokonca kričia, je pravdepodobné, že podobne budú na tieto zábery reagovať aj ich nasledovníci o pár rokov neskôr. Ak je pobúrená kritika (ako je to aj v prípade 9 Songs), je to pre film viac-menej reklama, ktorá, za predpokladu, že diváci z kina odchádzajú spokojní, je len inou tvárou generačného rozdielu. Starších vždy šokovalo správanie a názory mladších a aj filmoví kritici sú len ľudia. O pár rokov, keď sa niektorí z divákov dostanú do úlohy kritikov, bude ich desiť niečo iné. Filmové umenie totiž nemôže stratiť nástroje, ktorými rúca bariéry v spoločnosti. Vtedy by filmoví tvorcovia prišli o svoju tvorivosť.
StoryEditor