Štúdium medicíny v čase, keď ste sa preň rozhodovali, nebolo pre ženu obvyklé. Bola to rodinná tradícia, alebo hľadanie vlastnej cesty?
V rodine sme lekára nemali. Otecko bol sudca a maminka v domácnosti. Iba som si splnila sen z detstva. Mali sme totiž fantastického rodinného lekára. Veľmi ochotného -- vtedy to bolo bežné, to bolo za prvej republiky -- keď ma boleli v noci zuby, uši, on prišiel hocikedy a vždy mi pomohol. Starší pán, strašne láskavý. A mne sa to vtedy veľmi páčilo, a tak som si hovorila, že by som raz tiež chcela byť lekárkou. Dievčat na medicíne vtedy naozaj nebolo veľa. Nebolo to v móde, väčšinou, ak sa už pre vysokú školu rozhodli, išli na filozofiu, ale na učiteľské odbory.
Neoľutovali ste?
Nikdy. Aj dnes si myslím, že som sa rozhodla správne. Hoci niekedy boli napríklad na operačnej sále situácie, keď si človek povzdychol: "... panebože, prečo som si len vybral toto povolanie!" Ale keď potom vidí, že je konečný efekt dobrý, tak zasa povie: "... ďakujem bohu, že som si zvolil takéto povolanie." Štúdium nebola prechádzka ružovou záhradou. Pamätám sa, že ma dosť mrzelo, keď som vyletela z anatómie, pretože pred cvičeniami v pitevni som dávala prednosť športovým tréningom.
Podľa čoho ste si vybrali špecializáciu?
Začala som ešte ako medička pracovať U Alžbetínok. To vtedy nebol veľmi populárny ústav, lebo sa hovorilo "U rakovinárov". Bolo známe, že v tomto ústave zomierajú ľudia na rakovinu. Ja som tam začala na chirurgii, a tak sa mi tam zapáčilo, že o rok, keď bola znova povinná prax, som sa tam hlásila opäť. Ale prešla som na gynekológiu, a tam som získala aj obraz, čo to vlastne tá onkológia je.
Aj pojem rakovina bol v tom čase zrejme dosť zahmlený, nieto ešte jej liečba.
Písali sa 50. roky. Nikto nevedel, čo to onkológia vlastne je. Ale mladý človek je taký -- aj vnímavý, aj zvedavý, aj túži o poznaní niečoho nového. A cítila som sa tam veľmi dobre, bola tam v tom čase taká milá spoločnosť. Chodili sme spolu na kúpalisko, pod viechy, na kultúrne podujatia. Aj som sa tam chcela vrátiť po skončení školy, ale spolu s diplomom som do ruky dostala aj umiestenku -- do Trstenej na Orave. Nepatrila som totiž k tým, ktorí mali dobrý kádrový posudok. Nemala som robotnícky pôvod -- a tak, keď som tam nechcela nastúpiť, m...
Zostáva vám 85% na dočítanie.