Stali ste sa známym reportážou v National Geographic a dokumentárnymi filmami -- o bobroch. Nepredstavujú vás v spoločnosti ako "toho človeka od bobrov"?
Predstavujú. Je to v mojom prípade už súčasť spoločenskej konverzácie. Dúfam, že mi to neostane, že prerazím aj inou pracou.
Ako ste sa k foteniu bobrov dostali?
Chceli sme s priateľom fotiť jazveca, a nedarilo sa nám. Vlastne sme ho ani nestretli. Asi pred siedmimi rokmi nám známa dala tip na jedno miesto na Záhorí pri Bratislave, kde sú bobry. Našli sme ich, pričom v tom čase bol bobor veľmi vzácny. Začali sme tam chodiť čoraz častejšie, až sme sa nakoniec s bobrami spriatelili. Reportáže a filmy boli výsledkom tohto priateľstva.
Fotografov láka dramatický svet ľudí. Sociálne témy, konflikty. Ľudské tváre. Akcia. Dramatickosť. Prečo ste si vy vybrali svet zvierat?
Práve pre akciu a dramatickosť. Toho je podľa mňa vo svete zvierat viac než vo svete ľudí. Lebo u ľudí môžete očakávať, čo sa stane, čo budete môcť nafotiť o moment neskôr. Príroda je iná, "robí sama". Zdá sa mi, že treba pri jej fotení vnímať viacero podnetov. Celé je to bohaté na adrenalín. Pripadá mi to ako poľovačka cez fotoaparát.
Tak. A ide o ten okamih, alebo o trofej? O zážitok alebo snímku?
Spočiatku išlo o záber. Kým som nemal plno fotografií a mohol som vyberať. Ale hoci mám možno tisíc snímok bobra, stále hľadám tú s veľkým S. Trofej trofejí, po ktorej si budem môcť povedať -- dosť, skončil som, lepšiu fotku nikdy neurobím. To stále hľadám. Ale už viac vnímam ten zážitok. Je to obrovský relax, 3D kino v prírode.
Prečo vás fotografovanie vlastne zlákalo?
Otec je výtvarný umelec, vybudoval u mňa vzťah k prírode. Nechcel som maľovať, tak to vzniklo spojením týchto súvislostí.
Dá sa to naučiť?
Otec mi povedal niekoľko základných pravidiel o fotení, a potom som postupoval metódou pokusov a omylov.
Na fotografovanie treba mať oko. Máte ho?
Už asi môžem trochu ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.