Muži v pramiciach narábajú s pádlami a bidlami veľmi účelne. Je zrejmé, že poznajú rieku, do ktorej sa práve vplavili zo systému ramien na jej ľavom brehu. Teraz sa potrebujú dostať niekoľko sto metrov proti toku, aby sa tam odrazili do prúdu, ktorý ich dopraví presne k bráne do ramien na pravej strane. Tam majú svoje polia a svoje lesy. Na druhej strane veľrieky pristanú, opäť poskladajú voz, zapriahnu kone a pôjdu po náklad. Drevo či obilie. Potom sa obrátia, na brehu opäť vypriahnu, vyložia úrodu do lodí, rozoberú voz...
"Päť- až šesťkrát to museli chytiť do ruky, kým si urobili svoje," hovorí starosta Vojky nad Dunajom Jozef Varga. "A ešte nedávno tu žili muži, ktorí si na tieto cesty pamätali a sami ich absolvovali."
Obec na dvoch brehoch
Časť polí a lesov, súkromných aj urbárnych, ležala na pravom brehu Dunaja. Na ľavom, v obci, ktorú podľa tradície založil Svätý Štefan, čo sa pred krstom volal pohanským menom Vajk, bol kostol. Tam chodili na prácu, sem chodili do kostola, tu sa sobášili, krstili i pochovávali.
Isté je, že Vojka má tisícročnú históriu, posledných sto rokov posledného milénia veľmi pohnutú. Za tisíc rokov totiž obyvatelia tejto obce postupne kolonizovali pravý breh. Najprv vyklčovali pôdu na ostrovčekoch vnútrozemskej delty, potom si tam postavili jednoduché prístrešky, neskôr vznikli tri osady a rozrástli sa na malé dediny: Szikolasziget, Doborgázsziget a Sérfenyő. Sziget znamená po maďarsky ostrov. Za existencie Uhorska nebol nijaký administratívny problém, tie nastali až po vojnách a vytyčovaní nových hraníc v Európe. Tri ostrovy pripadli Maďarsku a materská Vojka, s výnimkou obdobia druhej svetovej vojny, administratívne pripadla na Slovensko. Ľuďom to akosi nič nerobilo -- s väčšími či menšími problémami sa naďalej navzájom stýkali, sobášili, udržiavali rodinné vzťahy.
Zlom nastal až po páde totality, vzťahy náhle oživli. Pridali sa k nim aj iní, rozbehli sa športové stretnutia, vystúpenia folklórnych súborov, ale aj, napríklad, náročné cykloturistické podujatia organizované občianskymi združeniami z Rakúska, Maďarska a Slovenska.
Ale až po roku dvetisíc dosiahli vzťahy nové obrátky. To aj zásluhou občianskeho združenia Kormorán, v ktorom nie zhodou okolností za čas pôsobil aj syn vojčianskeho starostu Blažej Varga. Obce sa ponad Dunaj znovu zblížili: "Pozvali nás na dvadsiateho augusta, v Maďarsku sa vtedy svätí sviatok sv. Štefana, na druhú stranu. Zo zbierok nazhromaždili sumu potrebnú na nový zvon, dali ho odliať a jeho vysvätenie bola skutočne špičková spoločenská udalosť na oboch brehoch Dunaja. My sme ich potom na revanš pozvali do Vojky. Naši rodáci strednej generácie, rozptýlení po dobudovaní gabčíkovskej priehrady, založili združenie Vojka s tým, že vybudujú novú tradíciu a každý rok usporiadajú jeden veľký koncert. Tentoraz to bol taký spoločenský deň a napokon Rockopera, rock po celú noc. Ale najskôr sa z toho vyvinie taký malý folklórny festival." Súčasťou slávnostného dňa bola aj omša celebrovaná obľúbeným kňazom, ktorého totalitní páni vyhnali z obce v šesťdesiatom deviatom, prednáška o živote svätého Štefana, ale aj neformálne stretnutie starostov zo šíreho okolia na oboch brehoch.
Zhody nenáhodné
Po tom, ako priestor, kde ležia tri obce Dobrohošť, Vojka a Bodíky, oddelil prívodný kanál Gabčíkova od veľkého Žitného ostrova, automaticky mu začali vravieť Malý žitný ostrov.
Tak sa nazýva aj časť medzi Mošonským ramenom a hlavným tokom Dunaja na druhej strane hranice. Je to prirodzené -- celá táto oblasť bola jediným veľkým celkom, prírodnou raritou, aká inde v Európe nie je, vnútrozemskou deltou, ktorá sa začínala vlastne nad dnešnou Bratislavou.
Bez ohľadu na politické usporiadanie mala preto celá oblasť spoločné problémy. Keď prišla veľká voda, nevyberala si. Keď bolo vody málo, bolo sucho všade. Keď napadli škodcovia stromy či polia, robili to na oboch stranách. Keď bol úrodný rok, obe strany mali problém s klesajúcimi cenami ovocia a zeleniny, ale zato obe strany mali aj hojnosť v komorách.
Ako sa ukazuje, administratívne delenie problémy nedelí. Dnes napríklad obe strany, teda oba Malé žitné ostrovy, zápolia práve s administratívnymi prekážkami.
Spoločne sa rozhodli usporiadať akýsi maratón vodných turistov, ktorý mal kopírovať cesty bývalých gazdov z ostrovov. Z Dunakiliti štyridsaťdva kilometrov po dunajských ramenách. Štartovalo sa v maďarských ramenách, potom sa prešlo krížom cez veľký Dunaj do bodíckych ramien, potom opäť cez veľrieku a do cieľa. Nepýtajte sa, koľko sa nabehali od Bratislavy po Komárno, kým sa našla odpoveď na otázku, ktoré oddelenie hraničnej polície má dohliadnuť nad viacnásobným prechodom lodí cez štátnu hranicu. Na maďarskej strane to údajne bolo len o čosi menej komplikované.
Druhý administratívny rébus. Obe vlády, aj slovenská aj maďarská, sa snažia premeniť túto oblasť na atraktívnu turistickú zónu. Obe to však vidia najschodnejšie premenou oblasti na malý národný park. Už dnes tu platí štatút chránenej krajinnej oblasti s niekoľkými prísnymi rezerváciami -- na našom brehu napríklad Ostrov orliaka morského pri Gabčíkove. Ak by sa však celá oblasť premenila na národný park, obmedzilo by to turistický ruch. A to je jediný priemysel, ktorý môže znížiť katastrofálnu nezamestnanosť na oboch brehoch a krajinu nepoškodí. Maďarská strana je kúsok vpredu, pretože sa zaoberala týmto problémom už pred rokom 1989, treba však povedať, že riešenie na oboch stranách je zatiaľ ďaleko za obzorom. Okrem iného, nikto nevie zodpovedať otázku, kto by financoval výmenu fauny -- topole, ktoré dominujú na oboch stranách rieky, totiž nie sú pôvodnými rastlinami. Kedysi tu rástli vŕby, veľmi kvalitné duby a iné lužné dreviny. Topoľ doviezla pred poldruha storočím rodiaca sa priemyselná éra.
Ale odpovede existujú
Združenie Kormorán v priebehu posledných rokov priviedlo na svet Mikroregión Kormorán, ktorý združuje deväť obcí okolo gabčíkovského kanála. Okrem troch z Malého žitného ostrova sú to Rohovce, Horný Bar, Kyselica, Trnávka, Trstená na Ostrove a Baka.
Združenie spolupracuje s partnerom na druhom brehu, ktorý má príznačný názov Nyugatti kapu (Západná brána). A spolu zbierajú skúsenosti, kde sa dá. Napríklad v Rakúsku, ktoré má čo povedať o tom, ako samosprávy môžu rozvíjať svoj región. Napokon o spolupráci Burgenlandu, Sizigetkőzu a nášho Malého žitného ostrova dosť hovoria zápisnice zo seminárov v Rakúsku a Maďarsku. Trojstranné semináre sa ukázali veľmi prospešné. Okrem toho, že načrtli možné riešenia, predovšetkým identifikovali existujúce problémy.
Obe strany trpia nedostatkom ubytovacích kapacít, hoci sú turisticky veľmi príťažlivé. Na oboch stranách chýba infraštruktúra, ktorá by podporovala cestovný ruch. Zaujímavé je, že starostovia a poslanci mali rovnaký názor ako podnikatelia z obcí. A príznačné, že mali rovnako málo skúseností. Trojstranná spolupráca už dnes otvára cestu aj ku skúsenostiam aj k zdrojom -- vrátane rozvojových fondov. Pri Vojčianskom jazere, ktoré je dnes jedným z najčistejších na západnom Slovensku, má takto vyrásť chatová osada, ktorá bude prínosom pre urbariát, obec i životné prostredie.
Dunaj jednoducho nerozdeľuje. Ale spája. A v tom je jeho budúcnosť aj budúcnosť jeho brehov. Je sympatické, že občania sú v tomto smere o pekných pár krokov pred politikmi.