Pred 10 rokmi prepukol jeden z najväčších finančných podvodov v novodobých dejinách Európy. Po tom, ako dva milióny ľudí prišli o svoje úspory, vypukla živelná vzbura, ktorá pripravila o život dve tisícky ľudí. Albánsko po niekoľko týždňov napĺňalo stránky svetovej tlače. Až po rokoch vyplávali na povrch všetky súvislosti tejto finančnej katastrofy. Hoci bol albánsky prípad extrémom, mal mnohé črty spoločné s pôsobením finančných pyramíd v iných transformujúcich sa krajinách Európy.
Albánsko často nazývajú "zabudnutou krajinou Európy". Je pravda, že nemalo v histórii veľa šťastia. Dlhé roky tureckej okupácie a neskôr štyri desaťročia vlády bizarného diktátora Envera Hodžu zanechali po sebe len biedu a nevedomosť. Tie boli ešte prehĺbené politikou izolácie od vonkajšieho sveta. Hodža zakázal všetky formy súkromného vlastníctva a takmer úplne prerušil styky s vonkajším svetom. Slová ako investícia, úrok či finančné riziko sa vyskytovali len v propagandistických materiáloch komunistickej strany o zverstvách kapitalizmu. Keď sa v Albánsku sa v 90. rokoch rozbehla ekonomická transformácia, len málo ľudí malo poňatie o fungovaní finančného trhu. Vzniklo síce niekoľko komerčných bánk, tie však, samozrejme, vlastnil štát. A ako bolo v tomto období pravidlom v celej transformujúcej sa Európe, čoskoro nahromadili obrovskú zásobu zlých úverov. Po zásahu centrálnej banky museli svoje úverové aktivity obmedziť, čím vyschol normálny prílev peňazí na finančný trh. Albánskej ekonomike to vtedy až tak neprekážalo. Z veľkej časti operovala v šedej a čiernej zóne, kde sa peniaze aj tak obstarávali iným spôsobom. Vznikli desiatky súkromných úverových spoločností, s viac či menej oficiálnym súhlasom štátu. Veľká časť Albáncov, či už pracujúcich v zahraničí alebo pôsobiacich v rodinných firmách, sa aj viac spoliehala na neformálne zdroje financií. V prvej polovici 90. rokov sa v Albánsku vyvinul nový typ finančných firiem -- vkladové spoločnosti. Na rozdiel od "rodinných úverových firiem" do nich mohol vložiť peniaze hocikto. Vkladové spoločnosti ich potom investovali do aktivít, ktoré uznali za vhodné a vkladateľovi vyplatili dohodnutý úrok.
Ako vznikli vkladové spoločnosti
Ak vám tento koncept pripadá známy, nemýlite sa, išlo o klasické "nebankové subjekty". Je zaujímavé, aké podobné boli spôsoby vzniku a fungovania týchto subjektov v celej strednej a východnej Európe. Na začiatku všade stál všeobecný nedostatok kapitálu a neveľmi funkčný bankový systém. Tieto faktory vyvolali dopyt po alternatívnych zdrojoch kapitálu. V Albánsku vznikli vkladové spoločnosti, na Slovensku nebankové subjekty, v Česku družstevné záložne (kampeličky). Ďalším spoločným znakom bola nedostatočná, resp. žiadna regulácia a dozor. Štát sa (s výnimkou českých kampeličiek) dlho tváril, že sa ho podnikanie týchto subjektov netýka a ide o súkromný vzťah vkladateľov a majiteľov finančných spoločností. V Albánsku sa vkladové spoločnosti dokonca považovali za ekonomicky užitočnú alternatívu nefunkčných bánk. Úroky vo výške 30 -- 50 % ročne nikoho neprekvapovali, lebo sa vo svojej dobe považovali v Albánsku za normálne pri súkromnom požičiavaní peňazí. Svoje urobila aj takmer nulová finančná gramotnosť obyvateľstva. Albánci mali o fungovaní trhovej ekonomiky všeobecne a finančného trhu zvlášť len veľmi hmlisté predstavy. Nevedeli rozlíšiť úrok od úžery a investície od podvodu. Ešte horšie však bolo, že v niektorých prípadoch sa na podnikaní týchto podvodných firiem podieľali aj štátni úradníci, či už priamo alebo formou "priateľskej podpory". Členovia vlády veselo zasadali v predstavenstvách niektorých vkladových spoločností a neváhali od nich prijímať príspevky na volebnú kampaň v roku 1996. Pri výročí jednej zo spoločností od nej predseda vlády a parlamentu dokonca prijali pamätné medaily. U nás sa podobné vzťahy rozvíjali o niečo decentnejšie, ale spomeňme si, koľko športových a kultúrnych podujatí navštevovaných vládnymi predstaviteľmi nieslo logo Horizontu či BMG Investu.
Drogy, zbrane, mafie a finančné pyramídy
Vráťme sa však do Albánska. Vkladové spoločnosti pôvodne vznikli ako komerčné subjekty s reálnymi investičnými aktivitami. Najväčšie z nich, najmä VEFA, Gjallica a Kamberi, vložené peniaze vkladali do výnosných aktív. Akých? Predstavu o tom si môžeme urobiť podľa osudu Vehbiho Alimucaja, zakladateľa najväčšej pyramídovej schémy VEFA. Alimucaj, bývalý armádny dôstojník, založil v roku 1992 firmu VEFA so základným kapitálom 700 dolárov a so sídlom v ošarpanej budove v strede Tirany. Najprv obchodoval s mydlom, čoskoro si však našiel výnosnejšie pole pôsobnosti. V bývalej Juhoslávii sa naplno rozbehla občianska vojna. Oficiálny zahraničný obchod sa z veľkej časti zastavil, jednak pre vojnové udalosti a jednak pre sankcie OSN. Alimucaj si s takými vecami nerobil žiadne starosti a rozbehol výnosné aktivity v oblasti pašovania zbraní, drog, utečencov a prania špinavých peňazí. Potreboval však viac kapitálu, a tak začal od občanov prijímať vklady. Platil vynikajúco -- mesačný úrok predstavoval 4 až 5 percent. Počas jedného roka sa základný kapitál zvýšil na 542-tisíc dolárov, zisk na 639-tisíc dolárov a počet zamestnancov narástol na šesť. VEFA postupne kúpila sieť supermarketov, cestovných kancelárií, nehnuteľností a dokonca si vybudovala a sprevádzkovala vlastnú televíznu stanicu. Napriek povahe svojich obchodov VEFA nemohla vyplácať 6-percentné mesačné úroky len z podnikania. Biznis sa posunul do ďalšej fázy, v ktorej sa úroky vyplácali z nových vkladov. Vznikla klasická Ponziho schéma, čiže finančná pyramída.
Vkladová horúčka
Hoci boli finančné pyramídy v princípe neudržateľné, pod ich krach sa podpísalo niekoľko konkrétnych udalostí. Koncom roka 1995 OSN zrušila sankcie voči bývalej Juhoslávii. Finančné pyramídy tak prišli o podstatný zdroj príjmu z pašovania. Vysychajúce príjmy z reálneho biznisu bolo treba nahradiť finančnými vkladmi. To zostrilo konkurenčný boj medzi vkladovými spoločnosťami. Najväčšie z nich zvýšili mesačné úroky z vkladov na 6 %. Úrok 6 % mesačne predstavuje pri zloženom úrokovaní 101,2 % úrok ročne. Na porovnanie -- ročná miera inflácie bola v Albánsku na úrovni 5 % roku 1995 a 17 % v roku 1996. Ďalším faktorom boli blížiace sa parlamentné voľby plánované na máj 1996. Nebolo isté, ako sa nová vláda postaví k biznisu vkladových spoločností. Nervozita na trhu vyhnala úroky na 8 % mesačne. Posledným klincom do rakvy tohto biznisu bol však vstup nových vkladových spoločností na trh začiatkom roka 1996. Spoločnosti Xhafferi a Populli (plus existujúca firma Sude) sa už nehrali na reálne podnikanie a stavili na ľudskú hlúposť. Ponúkli mesačný úrok 9 %. Tento krok mal smrteľné následky najprv pre bývalých lídrov trhu. VEFA mala síce najväčší objem vkladov, ale relatívne malý počet vkladateľov -- len 85-tisíc. Xhafferi a Populli za pár mesiacov získali takmer dva milióny klientov, čo bol pozoruhodný výkon v krajine, kde celkovo žije tri a pol milióna obyvateľov. Zdalo sa, že rast teplôt mal vplyv aj na rast úrokov. V júli 1996 spoločnosť Kamberi zvýšila mesačné úroky na 10 %. V septembri Populli ponúkol 30 %. Ani príchod jesene neochladil nadšenie investorov pre vysoké výnosy. V novembri 1996 Xhafferi vyhlásila, že za tri mesiace hodnotu vložených peňazí strojnásobí. Všetkých tromfla spoločnosť Sude, ktorá tiež prisľúbila strojnásobenie vkladu, ale už za dva mesiace.
Koncom novembra 1996 celková hodnota vkladov vrátane nasľubovaných úrokov dosiahla 1,2 miliardy dolárov, čo bolo zhruba 50 % vtedajšieho albánskeho HDP. Albánci v mestách bežne predávali svoje domy, farmári na vidieku zasa svoju pôdu a dobytok. Načo by sa niekto lopotil s prácou, keď stačilo sedieť doma a čakať na výnosy z vkladových spoločností?. Jeden Albánec neskôr v rozhovore pre zahraničné noviny poznamenal: "Celá Tirana smrdela a hučala ako jatky. Farmári viedli svoje zvierat na porážku, aby peniaze za predané zvieratá vložili do finančných pyramíd." Ak od spomínaných 3,5 milióna obyvateľov odrátame deti, tak na zázračne získané peniaze sa spoliehalo asi 80 % dospelej populácie krajiny.
Koniec ošiaľu
Samozrejme, že ani v Albánsku nežili len samí prostáčikovia. Národná banka veľmi dobre vedela, čo sa deje. Napríklad najväčšia spoločnosť VEFA mala na bankových účtoch vklady za 120 miliónov dolárov, ale záväzky za 458 miliónov dolárov. VEFA bola pritom zo všetkých vkladových spoločností "najserióznejšia", lebo mala aj nejaký reálny majetok. Národná banka, podporená Svetovou bankou a Medzinárodným menovým fondom, žiadala, aby sa vkladové spoločnosti zlikvidovali. Proti však bola vláda a ministerstvo financií. Obe boli s vkladovými spoločnosťami prepletené hustou sieťou kontaktov. Varovania svetových finančných inštitúcií boli vyhlásené za "pokusy zlikvidovať najúspešnejšie albánske firmy". Keď nakoniec ministerstvo financií ustúpilo tlaku zo zahraničia, varovalo albánske obyvateľstvo len pred "čistými finančnými pyramídami" (Xhafferi, Populli), kým VEFA a iné podobné firmy s nejakým objemom reálneho majetku boli vyhlásené za normálne podnikateľské subjekty. Vývoj na špekulatívnom trhu výnosov sa však už nedal zastaviť. Devätnásteho novembra 1996 vyhlásila Sude platobnú neschopnosť. Kamberi a VEFA sa snažili presvedčiť vkladateľov o svojej dôveryhodnosti a znížili výnosy na "realistických" 5 percent mesačne. Bolo neskoro. Začal sa útok na vklady a finančné pyramídy padali jedna za druhou. Bola obava, že vložené peniaze môže zmiznúť do zahraničia. Zakladatelia týchto firiem, našťastie, tiež nepatrili medzi finančných géniov a veľkú väčšinu vkladov ponechali v Albánsku. Istou výnimkou bol Vehbi Alimucaj, ktorý medzitým stihol pozakladať dcérske spoločnosti VEFA v Taliansku, Turecku, Rusku, USA, Kanade, vo Švajčiarsku a v Grécku. Osobne do nich pomocou vrtuľníkov previezol niekoľko vriec dolárových bankoviek. Národná banka konečne zasiahla a zmrazila účty vkladových spoločností v bankách. Taktiež zaviedla denný limit na výber z bankových vkladov občanov, aby zachovala stabilitu finančného systému v krajine.
Prebudenie
Hoci sa podarilo stabilizovať finančný systém, o politickom to neplatilo. Nespokojné obyvateľstvo sa dožadovalo svojich peňazí a potrestania vinníkov, medzi ktorých právom radilo aj vládnych predstaviteľov. V marci 1997 už bola krajina ponorená do chaosu. Skupiny nespokojencov otvorili armádne sklady a rozdelili medzi obyvateľov vyše milióna pušiek a samopalov. Vypukla občianska vojna. Z krajiny najprv utiekli všetci cudzinci, potom nasledovala masová emigrácia samotných Albáncov. Väčšina priemyselných podnikov zastavila výrobu. Vláda úplne stratila kontrolu nad juhom krajiny. Nakoniec vláda použila tanky a vrtuľníky. V bojoch zahynulo vyše 2 000 ľudí. Cena za chaos bola vysoká. Albánsky lek stratil oproti doláru 40 % svojej hodnoty a spotrebiteľské ceny za prvých 6 mesiacov roka 1997 narástli o 28 %. Daňový a colný systém sa úplne rozložili. Vláda prezidenta Berisha pod tlakom verejnej mienky a medzinárodnej komunity odstúpila. Ustanovila sa dočasná vláda s podporou zahraničia. Tej sa podarilo už koncom júna 1997 stabilizovať situáciu. Obnovilo sa fungovanie verejných inštitúcií, podarilo sa zastaviť pád národnej ekonomiky. Chytili a odsúdili niekoľkých zakladateľov finančných pyramíd. Vehbi Alimucaj dostal za finančný podvod, pašovanie zbraní a nelegálny vývoz devíz z krajiny päť rokov väzenia.
Nová vláda spravila dva významné kroky: 1. za likvidátorov finančných pyramíd ustanovila zahraničných expertov, ktorí nemali na týchto spoločnostiach osobnú účasť; 2. vyplatila vkladateľom tie peniaze, ktoré zmrazila na účtoch finančných pyramíd, ale rázne odmietla akékoľvek odškodnenie z verejných zdrojov. Oba kroky sa, samozrejme, stretli s veľkým odporom, a to aj v samotnej vláde i parlamente. Veď aj v novej vláde mali mnohí poslanci a ministri prepojenie na skrachované pyramídy. Majitelia pyramíd sa tiež snažili oddialiť účinnosť nariadení vlády a odvolávali sa na súdoch. Likvidátori sa k majetku spoločností dostali až v marci 1998. Medzitým sa majetok pyramíd patrične stenčil.
Finančné pyramídy poškodili albánsku ekonomiku niekoľkými spôsobmi. V prvom rade to bol pád kurzu národnej meny, ktorý sa rýchlo preniesol do rastu spotrebiteľských cien. Najväčšiu škodu však prinieslo obdobie občianskej vojny. Hoci netrvalo dlho, albánsky HDP počas neho klesol o 7 %. Pokles však, našťastie, netrval dlho. Najdôležitejšie bolo, že nová albánska vláda s konečnou platnosťou odmietla všetky dodatočné nároky na odškodňovanie vkladateľov. Tým si uvoľnila ruky pre stabilizačný program. Pri vysokej inflácii ponechala nominálne platy vo verejnom sektore nezmenené. Pokles reálnych platov sa preniesol aj do súkromného sektora. Prejavil sa na zvýšení konkurenčnej schopnosti krajiny, raste exportu a následne aj na zhodnotení kurzu národnej meny.
Vzhľadom na chudobu albánskeho obyvateľstva boli priame finančné škody spôsobené vkladovými spoločnosťami menšie ako u nás. Týkali sa však oveľa väčšieho počtu obyvateľov ako v Česku a na Slovensku (tabuľka). No v pôsobení finančných pyramíd v týchto krajinách bolo aj mnoho spoločných čŕt. Okrem finančnej negramotnosti obyvateľstva sa pod rozkvet týchto pochybných schém podpísala aj ich rozsiahla spoločenská akceptácia a nedostatočne rázna reakcia vlád. Len v Česku však boli klienti družstevných záložní odškodnení, pretože tieto subjekty podnikali na základe osobitného zákona a podliehali finančnému dozoru. Albánska vláda našla aj dosť statočnosti (a zdravého rozumu) na to, aby sa dívala do budúcnosti a z daní občanov neodškodňovala naivných a/alebo chamtivých "investorov" vo vkladových spoločnostiach. Albánsko možno nie je pupok sveta, ale vzhľadom na jeho draho zaplatené skúsenosti sa môžeme od neho niečomu priučiť.