StoryEditor

Aký je slovenský kapitalizmus

26.12.2006, 23:00
Slovensko spolu s inými krajinami v strednej a vo východnej Európe (SVE) po roku 1989 prekonávali komplikovaný proces transformácie ekonomických, sociálnych a politických inštitúcií. V západnej Európe sa kapitalistické ekonomiky vyvíjali niekoľko storočí. V štátoch SVE bola história kapitalizmu kratšia a po roku 1945 na štyri desaťročia prerušená obdobím centrálneho plánovania. Paradigmou politickej ekonómie transformačného obdobia bola neoliberálna agenda, obsahovo vychádzajúca z neoklasickej ekonómie. Štandardná neoklasická teória indikuje, že vývoj národných ekonomík by sa mal približovať k jednému typu kapitalizmu, ktorý je vďaka liberálnym trhom charakteristický maximálnou efektívnosťou. Obnovenie systému kapitalistických inštitúcií v štátoch SVE bolo spojené s predstavu, že nový systém inštitúcií je možné vyprojektovať a zaviesť zhora, ako výsledok racionálnych úvah a prostredníctvom legislatívnych aktov a ekonomických politík, a to v relatívne krátkom čase. Skutočnosť sa ukázala ako podstatne zložitejšia. Namiesto jednej univerzálnej formy kapitalizmu sa vytvorilo niekoľko variet.

Variety kapitalizmu
Pri identifikovaní súčasnej podoby slovenského kapitalizmu môžeme vychádzať z teórie variet kapitalizmu (Variety of Capitalism, VOC), ktorá skúma, nakoľko sú aktivity firiem pri pôsobení na trhu práce a kapitálu určované reguláciou štátu. Rozoznáva dve základné formy kapitalistických ekonomík. V prvej (liberálnej) sa väčšina interakcií medzi firmami odohráva prostredníctvom konkurenčných trhov. Výsledky diktujú relatívne ceny a trhové signály. Inštitucionálny rámec liberálnych trhových ekonomík (LTE) je zameraný na podporu transparentného a flexibilného podnikateľského rámca, efektívneho zdieľania informácií, monitoringu a sankcionovania porušení pravidiel. Finančné trhy charakterizuje dominantná úloha trhu cenných papierov pri získavaní externých financií a separácia vlastníctva kapitálu a jeho manažmentu. Dôležité sú najmä interné zdroje financií a v prípade väčších firiem aj emisie dlhopisov a akcií. Vzhľadom na význam akciového financovania sú firmy v trhových systémoch v priemere menej zadlžené, ceny investícií sa tvoria pomocou objektívnejších mechanizmov a trh od nich vyžaduje lepšie hospodárenie so zverenými prostriedkami (ak firma nevypláca dostatočné dividendy, akcionári odvolajú vedenie; ak dosahuje dobré výsledky, má prístup k lacnejšiemu kapitálu atď.). Logicky je v týchto ekonomikách veľký počet spoločností kótovaných na burzách cenných papierov. Lepšie funguje aj konkurencia medzi finančnými inštitúciami a vládne zásahy sú zriedkavejšie a menej deformujú trh ako v prípade bankových ekonomík. Istou slabinou je uprednostňovanie krátkodobých cieľov pri riadení podniku. Aj trhy práce sú flexibilné. Odbory v týchto krajinách sú relatívne slabé a ochrana pred prepúšťaním nízka. Mzdy sa vyjednávajú prevažne na úrovni firiem, medzi zamestnávateľmi a individuálnymi pracovníkmi. Vzhľadom na pružnosť trhu práce a časté zmeny zamestnania musia zamestnanci investovať viac do všeobecných schopností a menej do znalostí špecifických pre konkrétny podnik či odvetvie. Podobne ako odbory ani združenia zamestnávateľov nie sú významnými hráčmi na trhu. Spolupráca medzi podnikmi v jednom odvetví je nízka, čo sa odráža na nízkej koordinácii pri vzdelávaní pracovnej sily a vývoji technológií. Transfer technológií sa uskutočňuje buď najímaním nového personálu, vlastným výskumom alebo nákupom patentov a licencií. Typickou liberálnou trhovou ekonomikou sú USA, ale aj ďalšie anglosaské krajiny, najmä Kanada a Veľká Británia.
Na opačnom konci spektra stoja koordinované trhové ekonomiky (KTE). Interakcie firiem navzájom a s inštitucionálnym prostredím sa neuskutočňujú len prostredníctvom konkurenčných trhov, ale aj strategickou koordináciou aktivít v mnohých sférach ekonomiky. To si vyžaduje dlhodobé financovanie. KTE sú založené na úverovom financovaní, ktoré má rozhodujúcu úlohu pri poskytovaní kapitálu a čiastočne aj pri jeho manažmente. Hlavnými akcionármi sú banky a niektoré nefinančné inštitúcie. Firmy sú prepojené hustou sieťou krížového vlastníctva a členstvom vo vplyvných zamestnávateľských a/alebo odvetvových združeniach. Tieto siete umožňujú privilegovaný prístup k informáciám a kapitálu. Stabilita akcionárov je v KTE omnoho vyššia ako v LTE. Monitoring riadenia kapitálu je bezprostrednejší a kontrola sa vykonáva priamo prostredníctvom zastúpenia vo vedení firmy. Vlastníkom i manažérom kapitálu to okrem iného umožňuje uprednostňovať dlhodobé ciele v riadení firmy pred okamžitými výsledkami. Vo väčšine odvetví pôsobia silné odbory, ochrana zamestnancov je vyššia a trhy práce menej pružné. Zamestnancom sa poskytuje odborná príprava zameraná na špecifické zručnosti s perspektívou dlhodobého zamestnania. Mzdy sa vyjednávajú na úrovni odborových zväzov a asociácií zamestnávateľov. Pretože v KTE neexistuje silný tlak na maximalizovanie okamžitého zisku, transfer technológií je v podstatnej miere založený na dlhodobej kooperácii v rámci skupiny podnikov. Typickými príkladmi koordinovaných ekonomík sú Nemecko, Francúzsko a Španielsko.
Teória VOC poukazuje na nutnosť komplementárnosti jednotlivých prvkov inštitucionálneho rámca. Firmy v LTE operujú v prostredí likvidného finančného trhu a sú tlačené maximalizovať okamžitý zisk. Potrebujú flexibilný trh práce s pružnou ponukou pracovnej sily a individuálnym mzdovým vyjednávaním. Mobilita kapitálu je v tomto prípade komplementárna s mobilitou pracovnej sily. Na druhej strane firmy v KTE sa môžu zameriavať na strategické a dlhodobé ciele a vyhovuje im taký trh práce, ktorý pripravuje pracovníkov na dlhodobejšie zamestnanie. Radikálne technologické inovácie zdanlivo favorizujú LTE, pretože umožňujú rýchlejší transfer inovácií do výroby a tie zas generujú vyššie zisky. V KTE však lepšia inštitucionálna podpora znižuje riziko pri investovaní do technologických aktív vyvíjaných a implementovaných v rámci skupiny podnikov.
Analýza výkonnosti kapitalistických ekonomík poukazuje na fakt, že nemožno tvrdiť, že jeden typ inštitucionálneho rámca je v princípe lepší ako ostatné. Tak LTE, ako aj KTE, majú svoje silné a slabé stránky. Z hľadiska ekonomickej výkonnosti je veľmi dôležitá komplementárnosť inštitúcií. Ekonomiky, ktoré sú blízko k čisto liberálnemu alebo koordinovanému typu, majú vyššiu výkonnosť (meranú ekonomickým rastom) ako ekonomiky so zmiešanými inštitucionálnymi rámcami. V rámci OECD však neexistujú absolútne liberálne alebo koordinované trhové ekonomiky. Skôr sa dá hovoriť o kontinuu inštitucionálnych rámcov. V posledných 20 rokov dochádza k určitému zbližovaniu LTE a KTE, a to najmä v oblasti flexibility pracovného a kapitálového trhu. Na druhej strane však nedošlo k žiadnej konvergencii v oblasti rozdelenia príjmov medzi jednotlivé sociálne vrstvy. Počas posledných 20 rokov taktiež pretrvávali rozdiely v správe spoločností, riadení kapitálu, odmeňovaní zamestnancov a transfere technológií medzi LTE a KTE. Inštitucionálne rámce vo vyspelých kapitalistických ekonomikách sa vyznačovali vysokým stupňom inercie. Toto konštatovanie do istej miery platí aj pre tranzitívne ekonomiky, ktoré podstúpili radikálnu transformáciu inštitucionálneho rámca po roku 1989. Vývoj nového systému regulácie sa však v tranzitívnych ekonomikách neodohrával v inštitucionálnom vákuu, ale vykazoval všetky znaky historickej podmienenosti. Bola to práve táto historická podmienenosť, ktorá v polovici tohto desaťročia determinovala podobné črty kapitalizmu v niekoľkých krajinách SVE.

Logika reformy
Bolo to možno vecou historického súbehu okolností, že politiky ekonomickej transformácie uplatňované v SVE po roku 1989 boli značne závislé od neoliberálnej agendy. Tá sa stavala za oddelenie trhu a štátu a kládla dôraz na odpútanie trhových síl. Vplyvní ekonómovia a politici (napríklad Francis Fukuyama a Jeffry Sachs) použili neoliberálnu agendu na formulovanie známych programov "šokovej terapie". Tieto programy predpokladali, že kapitalizmus sa dá vyprojektovať a implementovať zhora. Je však tiež pravdou, že neoliberálne idey ochotne prijímali politické a ekonomické špičky v tranzitívnych krajinách (ako napríklad V. Klaus v bývalom Československu a L. Balcerowicz v Poľsku). Predpokladalo sa, že hneď ako sa odpúta sila kapitálu, všetky inštitúcie, zvyky a praktiky asociované so "štandardnými" kapitalistickými ekonomikami sa po čase materializujú aj v tranzitívnych krajinách. Môžeme len uvažovať, aké politiky by sa aplikovali, keby vtedy boli pri moci predstavitelia iných škôl ekonomického myslenia.
Reforma finančného trhu a vlastníckych práv patrili k základným kameňom ekonomickej transformácie na Slovensku. Základy reformy formálnych inštitúcií boli položené v rokoch 1990 - 1993. Monopoly ŠBČS a Štátnej sporiteľne nahradili komerčné banky a poisťovne. Vtedajšia vláda však nepovažovala systém bánk za dostatočný pre národný finančný systém, najmä z hľadiska generovania a oceňovania kapitálu. Rozhodla sa spojiť reformu vlastníckych práv s reformou finančného systému a vytvorením kapitálového trhu anglosaského typu. V rámci reformy vlastníckych práv sa privatizácia mala stať kľúčom k vyššej efektívnosti hospodárenia podnikov. Ustanovenie súkromného vlastníctva malo zlepšiť prepojenie medzi vlastníctvom a manažmentom kapitálu, medzi výkonom konkrétneho podniku a výnosom poberaným jeho vlastníkmi a tiež zefektívniť spoluprácu medzi manažérmi a zamestnancami, s konečným cieľom zvýšenia celkovej efektívnosti. Predpokladalo sa, že keď sa vytvorí vhodné právne prostredie na fungovanie trhu, riadiace orgány podnikov a finančné inštitúcie, potom externí investori a banky budú schopní riadiť podnikové manažmenty prostredníctvom obchodovania akcií na burze cenných papierov a udelením či neudelením úverov (podobne ako v anglosaských LTE). Prinajmenšom od roku 1993 sa privatizácia stala na Slovensku ústrednou témou ekonomického a politického života. Okrem iného sa od nej očakávalo, že vytvorí nové zdroje kapitálu pre kapitálovo podvyživenú ekonomiku. Schopnosť tranzitívnych ekonomík generovať nový kapitál je však veľmi nízka. Preto sa aj privatizácia v krajinách SVE značne líšila od privatizácie vo vyspelých krajinách OECD. Namiesto generovania nového kapitálu sa privatizácia z veľkej časti obmedzila na redistribúciu vlastníckych práv, a to najmä pomocou kupónovej privatizácie. Nominálna hodnota aktív privatizovaných v Slovenskej republike v rokoch 1990 - 1997 presiahla 70 % HDP. Takáto zmena v štruktúre ekonomiky v relatívne krátkom čase bola v dejinách sveta ojedinelá. Počas vlády M. Thatcherovej sa napríklad privatizoval vo Veľkej Británii majetok v objeme asi 3 % HDP. Privatizácia ako redistribúcia vlastníckych práv v zásadnej miere predurčila formy vlastníctva a manažmentu kapitálu, a tým aj charakter a fungovanie slovenského kapitalizmu.
Predstavy o finančnej ekonomike anglosaského typu narazili na tvrdú realitu tranzitívnej ekonomiky. Existovala napríklad výrazná informačná asymetria medzi firmami navzájom, v rámci firiem, a medzi firmami a ostatnými účastníkmi trhu. Prepletenec sociálnych a ekonomických vzťahov medzi odberateľmi a dodávateľmi firiem a tiež medzi firmami a bankami vytvoril nerovnaké hracie pole pre rozdielne triedy investorov. Namiesto vyjasnenia vlastníckych práv dokázali vybraní manažéri podnikov a predstavitelia finančných skupín využiť informačnú asymetriu vo svoj prospech. Najprv na zabezpečenie vlastného prežitia a neskôr boli schopní premeniť svoje "de facto" vlastnícke práva z čias predchádzajúceho režimu na "de iure" práva po ukončení transformácie. Pretože na kapitálovom trhu niektoré trhové inštitúcie buď chýbali (napr. silný dozor a regulácia), resp. pracovali neefektívne (súdny systém), kapitálový trh ovládala sieť neformálnych inštitúcií, a to najmä vzťahy medzi vlastníkmi politickej a ekonomickej moci. Privatizácia poskytla ekonomickým a politickým elitám neopakovateľnú príležitosť na akumuláciu bohatstva a vplyvu. Vznikol tak druh "politického kapitalizmu", v ktorom prístup k politickej moci a k dlhodobo vytváraným vzťahom medzi firmami bol cestou na získanie majetku v neprítomnosti efektívneho regulačného rámca.
V novembri 1994 sa k moci dostala vláda previazaná s loby podnikových manažérov, ktorá bola nepriateľská tak voči kupónovej privatizácii, ako aj finančnej loby. Loby manažérov preferovala tzv. priame predaje štátneho vlastníctva do rúk podnikových manažmentov a prirodzene sa snažila zničiť ekonomickú silu finančnej loby. Prostredníctvom priamych predajov "vláde nakloneným manažérom" sa vtedajšia vláda pokúsila vytvoriť "slovenskú kapitálotvornú vrstvu". Tento pokus sa skončil fiaskom. Mnohí noví vlastníci neboli schopní získané podniky riadiť a predali ich iným (zväčša zahraničným) záujemcom. Po prvej (oficiálnej) vlne kupónovej privatizácie prišli ďalšie tri - neoficiálne, generované neformálnymi inštitúciami a aktérmi redistribúcie vlastníckych práv. V druhej vlne pozbierali manažéri podnikov a investičných privatizačných fondov podiely malých akcionárov, ktoré sa v tretej vlne presunuli na majoritných vlastníkov. Tí ich v štvrtej vlne často predali do ďalších rúk, najmä zahraničných.
Pokus o ustanovenie anglosaského modelu akciových účastí s rozptýleným vlastníctvom zlyhal. Anglosaský model liberálneho kapitalizmu je založený na silnom dozore a efektívnom systéme súdnictva, ktorý nemôže fungovať v tranzitívnej ekonomike. Dnešný pohľad na finančný trh odhaľuje úplne inú krajinu ako anglosaský model zamýšľaný začiatkom 90. rokov. V slovenskom finančnom systéme prakticky úplne dominujú banky, ktoré na 95 % vlastnia zahraničné finančné inštitúcie. Väčšina malých a stredných podnikov sa opierala o kombináciu vnútorných finančných zdrojov a bankových úverov. Banky boli tiež buď významnými akcionármi v mnohých stredne veľkých podnikoch alebo tieto podniky kontrolovali cez poskytnuté úvery.

Duálna ekonomika
Priebeh transformácie vlastníckych práv nakoniec vyústil do sformovania sa dvoch paralelných ekonomických sektorov. Jeden tvoria vysoko efektívne, exportne orientované a technologicky vyspelé pobočky multinacionálnych spoločností (MNS). Druhú tvorí niekoľko veľkých podnikov a veľký počet malých a stredných podnikov v domácom vlastníctve. Najmä domáce malé a stredné podniky sú typické obmedzenými ľudskými, technologickými a finančnými zdrojmi a nižšou efektívnosťou. V roku 2005 zahraniční vlastníci vlastnili približne 10 % z celkového počtu 64-tisíc slovenských podnikov typu akciových spoločností a spoločností s ručením obmedzeným. Je charakteristické, že polovica týchto podnikov je v zahraničnom vlastníctve. Podniky vykazujú nielen rozhodujúci podiel na celkových tržbách (77,3 %), ale aj podstatne vyššiu úroveň tržieb na pracovníka, viac ako 3,8-násobnú oproti domácim subjektom. Vysoká efektívnosť zahraničného sektora je daná nielen odvetviami, v ktorých pôsobia (zahraničný kapitál si, prirodzene, vybral najlukratívnejšie ekonomické aktivity), ale aj podstatne vyššou technologickou úrovňou a organizáciou práce.
Duálna ekonomika vytvára na Slovensku veľké nerovnováhy, a to tak sektorové, ako aj teritoriálne. Pobočky MNS sa sústreďujú do niekoľkých odvetví (výroba automobilov, elektrických zariadení a kovov) a vybraných regiónov. Spolupráca medzi domácim a zahraničným sektorom je limitovaná nízkym stupňom integrácie MNS do lokálnych a regionálnych ekonomík a schopnosťou miestnych malých firiem pružne reagovať na požiadavky MNS. Niektoré pobočky (napríklad Volkswagen, U.S. Steel) boli schopné a ochotné nadviazať na inštitucionálne dedičstvo bývalého režimu (kúpou podnikateľských jednotiek) a aspoň čiastočne využiť siete lokálnych a regionálnych dodávateľov, ale väčšina pobočiek MNS vykazuje nízky stupeň integrácie a väčšinu subdodávok vozí zvonku.
Duálna ekonomika sa prejavuje aj v rozdielnych modeloch správy spoločností (corporate governance) a manažmentu kapitálu. Po niekoľkých kolách privatizácie sa zahraničné firmy stali vlastníkmi podstatnej časti slovenskej ekonomiky, najmä veľkých podnikov a bánk. Zahraniční investori prišli z veľmi rozdielnych variet globálneho kapitalizmu (TESCO - V. Británia, U.S. Steel - USA, Volkswagen, Siemens - Nemecko, Peugeot-Citroën - Francúzsko, Hyundai-Kia - Kórea). Je preto nemožné stotožniť slovenskú varietu kapitalizmu s jediným typom kontroly kapitálu. V každom prípade sa však kontrola kapitálu vykonáva nepriamo, pretože žiadna MNS nemá na Slovensku základňu. Kontrola a monitoring kapitálu a všetky strategické podnikateľské rozhodnutia sa robia v ich sídlach. V domácom sektore sa štruktúra vlastníckych práv líšila podľa pôvodu podniku. Malé a stredné podniky zväčša vznikli počas kreatívnej privatizácie a mali koncentrované a stabilné vlastníctvo (v mnohých prípadoch išlo o rodinné podniky). Podniky, ktoré vznikli z tzv. deštruktívnej privatizácie (kupónová privatizácia, "priame predaje"), mali často rozptýlené vlastníctvo. Pretože výkon vlastníckych práv zo strany minoritných akcionárov je v tranzitívnej ekonomike veľmi problematický, došlo k niekoľkým kolám redistribúcie vlastníckych práv, ktoré skoncentrovali, a tým aj stabilizovali vlastníctvo v stredných a vo veľkých firmách. Po stabilizácii vlastníctva zvyčajne nasledoval delisting z kapitálového trhu a rozvinutie tesnejších vzťahov s bankou.
V SR existoval systém hospodárskeho a sociálneho partnerstva, ktorý umožnil uzatvárať dohody o mzdách a podmienkach práce na úrovni vlády, zamestnávateľských zväzov a odborov. Fungovanie tripartity však bolo do veľkej miery formálne. Vplyv odborov po roku 1990 klesal a krajina nezažila ani jeden významný sociálny konflikt. Slovenská legislatíva priznávala predstaviteľom zamestnancov právo pôsobiť v dozorných radách akciových spoločností, táto účasť sa však obmedzovala len na sociálne otázky. Participatívna kontrola kapitálu a riadenia firmy zo strany zamestnancov (zvyčajná v nemeckých MNS) bola v SR mimo diskusie. Niektoré MNS (najmä ázijského pôvodu) v princípe odmietali činnosť odborov.

Slovenská varieta kapitalizmu
Variety kapitalizmu sa dajú opísať indikátormi vyjadrujúcimi stupeň liberálnosti (resp. koordinovanosti) jednotlivých inštitúcií miestneho typu kapitalizmu, ako sú napríklad trh práce, finančný systém, úloha štátu v ekonomike, sociálny systém a pod. Tieto elementy sú s použitím faktorovej analýzy opisované indexmi, väčšinou pochádzajúcimi z databáz medzinárodných organizácií. Indexy jednotlivých prvkov inštitucionálneho systému je možné agregovať a konštruovať z nich kompozitný index koordinovanosti, ktorý udáva, do akej miery je ekonomika nejakého štátu liberálna, resp. koordinovaná štátom. Príklad takéhoto indexu pre 30 členských štátov OECD ilustruje graf č. 1. Negatívne hodnoty indexu a jeho zložiek znamenajú liberálne prostredie, kým pozitívne hodnoty sú typické pre výraznú prítomnosť štátu v ekonomike. Na jednom konci spektra sa nachádzajú klasické (zväčša anglosaské) liberálne ekonomiky ako USA, Veľká Británia, Kanada, Nový Zéland, Austrália a čiastočne aj Švajčiarsko a Írsko. Ako vidno z grafu č. 1, liberálne ekonomiky naozaj majú menej bariér v oblasti trhu práce, finančného trhu a podnikateľského prostredia a hodnoty indexu koordinácie, ako aj jeho zložiek, sú vo väčšine prípadov negatívne. Na druhom konci spektra sa nachádzajú noví členovia OECD (Turecko, Poľsko, Mexiko) a južní členovia EÚ (Grécko, Taliansko, Španielsko). Väčšinou ide o veľké, centralizované krajiny s tradične silnou úlohou štátu v ekonomike. Obe skupiny sú pomerne výrazne separované. Medzi nimi sa nachádza veľká skupina krajín s priemerným stupňom koordinácie ekonomiky. Veľmi podobný obraz vznikne, ak pomocou klastrovej analýzy zostrojíme "rodostrom" variet kapitalizmu založený na jednotlivých zložkách indexu koordinácie (graf č. 2). Jasne vidieť výrazne separované klastre krajín s anglosaským typom kapitalizmu a koordinovaným kapitalizmom v južnej Európe, Poľsku a Turecku. Rozdiely medzi klastrami krajín v strednej a severnej Európe sú podstatne menšie.
Slovensko sa v spektre krajín s liberálnou a koordinovanou ekonomikou nachádza takmer v strede. Všetky tri faktory (podnikateľské prostredie, prostredie trhu práce a finančné prostredie) sú len mierne nad priemerom krajín OECD. Médiá i politici často zdôrazňujú rozdiely medzi vývojom v Česku a Slovensku po roku 1989. Z perspektívy vzorky krajín OECD sa však lokálne variety kapitalizmu zdajú v oboch krajinách veľmi blízke, čo je ostatne logické vzhľadom na dlhú spoločnú históriu a veľmi podobné inštitucionálne rámce. Stupeň koordinácie ekonomiky je v SR zároveň podobný ako v Rakúsku a Maďarsku. Táto podobnosť má viacero príčin:
ˇ Česko, Slovensko, Maďarsko a Rakúsko majú dlhé spoločné dejiny a veľa formálnych a neformálnych inštitúcií s najdlhšou životnosťou. Kultúra, náboženstvo, zvyky a tradície sa vyznačujú vysokou mierou inercie. V tomto regióne majú podstatne dlhšie dejiny ako obdobie komunizmu a zanechali na ňom aj hlbšie stopy. Stredná Európa sa prinajmenšom od habsburských čias vyznačovala príklonom k štátneho dirigizmu v ekonomike.
ˇ Spomenuté štyri krajiny majú aj veľmi podobný charakter ekonomiky. Ide o malé otvorené ekonomiky s vysokým zastúpením zahraničného kapitálu. Závislosť od zahraničného dopytu a kapitálu je však v súčasnosti vysoká. Obrat zahraničného obchodu s tovarmi a službami predstavovali v roku 2003 až 127 % HDP v Česku, 156 % HDP na Slovensko, 129 % v Maďarsku a 103 % v Rakúsku. Kým napríklad Švédsko alebo Fínsko majú svoje vlastné MNS (Ericsson, IKEA, Nokia), ani jedna krajina SVE nemá domicilovanú MNS globálneho významu. Tieto ekonomiky musia pre zahraničných investorov vytvárať priaznivé podnikateľské prostredie a flexibilný trh práce. Flexibilný finančný trh je pre tieto krajiny menej dôležitý, prinajmenšom z hľadiska zahraničných investorov, pretože tí využívajú na svoje financovanie globálne trhy kapitálu. Dôležitá je však celkové daňové zaťaženie firiem (vrátane odvodov do sociálnych fondov, miestnych daní a poplatkov). Aj toto bolo veľmi podobné v ČR, SR a Rakúsku a v roku 2004 sa pohybovalo na úrovni 40 %, mierne pod priemerom OECD. Veľkosťou ekonomiky a stupňom jej otvorenosti sa spomenuté štyri krajiny podstatne líšili od Poľska alebo Turecka, ktoré vykazovali značne vyšší stupeň koordinácie ekonomiky na jednej strane a jej nižšiu otvorenosť na druhej strane.
ˇ Na efektívne fungovanie trhových inštitúcií je veľmi dôležitá ich vzájomná komplementárnosť. Darmo má krajina liberálny finančný trh, ak má rigidný trh práce a vysoko regulované podnikateľské prostredie. Napriek rozšíreným mýtom o liberálnom slovenskom Zákonníku práce je miera flexibilnosti slovenského pracovného trhu len na úrovni priemeru OECD a veľmi podobná miere v Maďarsku a Rakúsku. Ani podnikateľské prostredie nie je v týchto krajinách nijako liberálne. Napríklad v SR je síce veľmi jednoduché založiť podnik, ale jeho likvidácia prostredníctvom bankrotu trvá veľmi dlho. Vymožiteľnosť práva patrí k vôbec najslabším článkom kvality podnikateľského prostredia v celej SVE.
ˇ Kapitalizmus v SVE je "hlúpy" v tom smere, že domáce podniky sa sústreďujú na výrobu s nízkymi nákladmi a nízkym stupňom pridanej hodnoty. Pobočky MNS profitujú z transferu technológií zo svojich materských firiem, no samy osebe sú zväčša len montážnymi dielňami.

Slovensko implementovalo v rokoch 1998 - 2006 celý rad zásadných a trhovo orientovaných reforiem. Získalo si povesť reformátorskej krajiny s liberálnou ekonomikou. V tomto kontexte sa priemerné hodnoty indexov koordinácie môžu zdať prekvapujúce. V tomto smere treba pripomenúť dve skutočnosti:
ˇ Niektoré trhové reformy, ktoré Slovensko implementovalo až po roku 2002, boli v Česku a Maďarsku aplikované už v prvej polovici 90. rokov.
ˇ V porovnaní s pomalým priebehom transformácie v 90. rokoch boli spomenuté trhové reformy pomerne radikálne a silne inšpirované liberálnymi prístupmi k riadeniu ekonomiky. Vôbec však nedokázali vybudovať také kvalitné liberálne prostredie trhu práce, kapitálu, ako ho majú napríklad anglosaské ekonomiky. Niektoré významné systémy trhových inštitúcií (napríklad súdny systém zabezpečujúci vymáhateľnosť práva) boli reformami zasiahnuté len málo.

Ktorý kapitalizmus je najlepší?
Môžeme sa, samozrejme, opýtať, ktorý typ kapitalizmu je najlepší. Vo svete čistej neoklasickej teórie, v ktorom by všetci účastníci trhu mali k dispozícii úplné informácie, správali sa racionálne a kde by neexistovali strategické myslenie a pozitívne a negatívne externality, by bol, samozrejme, najlepším typom liberálny kapitalizmus. Reálne ekonomiky sú však typické informačnou asymetriou, prítomnosťou významných externalít, strategickým správaním sa veľkých aktérov trhu a obmedzenou racionalitou ekonomických agentov. Rozdielne inštitucionálne rámce sú zdrojom inštitucionálnych konkurenčných výhod pre rozdielne typy kapitalistických ekonomík. Liberálna Amerika funguje na iných princípoch ako sociálnodemokratické Švédsko, obe sú však príkladom bohatých ekonomík, ktorých rast je založený na využívaní moderných technológií poznatkov. Vzhľadom na vývojovú podmienenosť existujúcich typov kapitalistických ekonomík sa len ťažko dá predpokladať konvergencia v nejakom univerzálnom a najlepšom modeli kapitalizmu. Omnoho pravdepodobnejšia je pokračovanie a pretrvávanie ich diverzity.
V súvislosti s nástupom novej vládnej garnitúry sa čoraz viac spomína "škandinávsky", resp. sociálnodemokratický model kapitalizmu, založený na silnej regulácii zo strany štátu, participácii odborov a vedomostnej ekonomike. Úspech takéhoto modelu je v slovenských podmienkach rovnako nepravdepodobný ako úspech anglosaského modelu. Charakter vlastníctva a manažmentu kapitálu záleží predovšetkým na národných modeloch inštitucionálneho rámca (ako sú napríklad anglosaský, japonský či nemecký model). Tieto modely si aj v epoche globalizácie uchovali výrazné národné osobitosti, v neposlednom rade aj kvôli prepojeniu politických a ekonomických elít a domicilu vlajkových lodí národných ekonomík. Švédsko, Fínsko, i Nórsko majú svoje národné MNS (Nokia, IKEA Ericsson, atď.). Tieto MNS v podstatnej miere ovplyvňujú chod národných ekonomík. Ak napríklad zostaneme pri vedomostnej ekonomike, Nokia a Ericsson generujú vo svojich materských štátoch 60 % všetkých výdavkov na vedu a výskum a vďaka mutliplikačným efektom sú de facto hlavnými strojcami technologického úspechu týchto krajín.
V štátoch SVE toto prepojenie dnes absentuje. Žiadna krajina v SVE nemá vlastnú MNS a asi ani nebude mať (spomeňme si len na trápne pokusy o "domácu kapitálovotvornú vrstvu"). Národné elity majú v SVE omnoho menší dosah na prijímanie strategických rozhodnutí (žiadna slovenská vláda napríklad nedokáže ovplyvniť strategické rozhodnutia firiem, ako Volkswagen či Hyundai-Kia). Krajiny SVE sú tak zraniteľnejšie pri výskyte náhodných a/alebo nepredvídateľných udalostí v globálnej ekonomike a politike a sú preto nútené adaptovať svoje inštitucionálne rámce pružnejšie (a za vyšších nákladov) ako ekonomiky s nižším stupňom zapojenia do globálnych sietí obchodu a kapitálu. Inštitucionálne transformácie nie sú nijako výnimočným javom. Štúdia Svetovej banky napríklad identifikovala radikálne transformácie ekonomických inštitúcií v 65 menej rozvinutých krajinách sveta v rokoch 1970 - 2004. Pravdepodobnosť takýchto transformácií (a ich úspešnosť v zmysle zvýšenia ekonomického rastu) bola výrazne korelovaná so stupňom otvorenosti ekonomiky a absenciou silných domácich elít, ktoré by profitovali z privilegovaného prístupu k produkčným faktorom v národnej ekonomike. Možno teda povedať, že malé otvorené ekonomiky v SVE nemajú inú možnosť uspieť v konkurencii iných krajín, ako čo najviac liberalizovať svoje trhy práce a kapitálu, no zároveň vybudovať pre ne kvalitné regulačné rámce. Slovensko teda sotva bude mať liberálny kapitalizmus anglosaského typu, no nemôže si dovoliť ani taký silný vplyv štátu na ekonomiku, ako ho majú veľké krajiny typu Poľska, Francúzska či Talianska.
Moderný svet je globálne integrovaný a je možné pozorovať homogenizáciu jazykov, ideí, technológie, produktov, kultúr a organizačných foriem. Znamená to koniec variet kapitalizmu? Je globalizácia hrobom diverzity a bude sa raz Slovensko podobať na Dánsko či Fínsko? Pravdepodobne nie: rozličné národné produkčné systémy sú integrované do svojich vlastných a veľmi trvanlivých inštitucionálnych rámcov, ktoré sú pomerne odolné proti zmenám. Nie je pravdepodobné, že globalizácia vymaže národné alebo nadnárodné hranice a inštitúcie. Slovensko je malá krajina závislá od zahraničného obchodu. Medzinárodná výmena je vždy podmienená rozdielmi medzi importérmi a exportérmi. Bez diverzity niet zahraničného obchodu, bez obchodu niet globalizácie. Globalizácia sa vždy pretína s miestnymi inštitúciami a globálne toky kapitálu, práce a poznatkov sa s týmito inštitúciami kombinujú vždy iným spôsobom. Tieto rozdiely budú vždy dôležité a každá ekonomická politika ich bude musieť zobrať do úvahy.

Ukazovatele výkonnosti domáceho a zahraničného sektora v SR

Firmy

Počet firiem

Tržby spolu, mil. eúr

Tržby na pracovníka, tis. eúr

Zahraničné

108

26 684

229 011

Domáce

92

8 269

59 940

Spolu

200

34 954

137 353

Zdroj: Trend (2006): Trend Top 2005 – 200 najväčších slovenských podnikov v roku 2005 a vlastné výpočty autora
Poznámky: Zahŕňa aj konsolidované účtovné uzávierky. Zahraničné a domáce vlastníctvo je definované nadpolovičnou účasťou daného sektora na hlasovacích právach podniku.
menuLevel = 2, menuRoute = dennik/peniaze-a-investicie, menuAlias = peniaze-a-investicie, menuRouteLevel0 = dennik, homepage = false
01. máj 2024 03:51