Inflácia v týchto krajinách bola v sledovanom období o niečo vyššia ako priemer eurozóny. To je fakt. Treba však korektne povedať, že rozdiel odráža iba výnimočný nárast cien energií a dobiehanie všeobecnej cenovej úrovne zvyšku únie. V ekonomickej teórii sa tomu hovorí Balassa-Samuelsonov efekt. Ak by sme od tohto efektu odhliadli, dospeli by sme k záveru, že táto inflačná miera nespôsobuje vôbec žiaden ekonomický problém ani samotným kandidátom na vstup, ani zvyšku eurozóny. Ak si však zvyšok eurozóny z rôznych iných, oficiálne nemenovaných, dôvodov rozširovanie eurozóny neželá, inflačné kritérium môže byť vhodným, technickým odôvodnením odmietavého postoja. Existujú však aj viaceré ekonomicky lepšie odôvodniteľné príčiny odmietnutia Litvy a Estónska ako práve oficiálne uvedený údaj o nesplnení inflačného kritéria.
Nominálne kritériá, vzťahujúce sa k inflácii, krátkodobým úrokovým sadzbám, deficitu verejných financií, čistej zadlženosti a stabilite výmenného kurzu, neboli úplne vhodné ani v čase prijatia Maastrichtskej zmluvy, tým menej dnes, keď sa ekonomické procesy celkom prirodzene posunuli do inej úrovne. Primárny dôvod, prečo základné kritériá vstupu do eurozóny nikdy neboli ideálnym súborom, je skutočnosť, že nezohľadňujú tzv. reálnu ekonómiu - produktivitu, zamestnanosť a mzdy.
Snahou signatárov Maastrichtskej zmluvy pri určovaní nominálnych kritérií na vstup do zóny eura zrejme bolo vyhnúť sa možnosti ich dvojzmyselného výkladu. Snaha splniť dané nominálne kritériá niekedy viedla vlády k k aplikovaniu šikovných účtovníckych trikov. Európska únia sa zrejme preto nakoniec uspokojila s dosiahnutím určitého pragmatického záveru, ktorý od začiatku vlastne sledovala - vyhnúť sa svojvoľnému selektívnemu procesu.
Dnes, po siedmich rokoch praktického fungovania eura, už "reálna" ekonómia prirodzene zohráva dôležitú úlohu pri výbere a posudzovaní kandidátov na členstvo v eurozóne.
Európska menová únia si ako jednu z hlavných podmienok na prijatie nového člena určila dostatočnú flexibilitu jeho ekonomiky. V tomto kontexte, pri spätnom pohľade, by bolo možné pochybovať o vstupe Portugalska a azda aj Talianska s ekonomikou s vysokým stupňom mzdovej a cenovej strnulosti, ktorá generuje infláciu dokonca aj v priebehu recesie.
Doteraz sa tak v Európskej únii ignoruje problém reálnej konvergencie. Naďalej sa uplatňujú zastarané kritériá na posudzovanie uchádzačov o členstvo. Maastrichtské kritériá sú síce potrebné, ale možno pochybovať, či aj z perspektívneho hľadiska budú postačujúcou podmienkou pri výbere na členstvo v eurozóne. V súčasnosti si však dosť ťažko v praxi predstaviť zavedenie nových, resp. rozšírenie existujúcich kritérií. Európska únia by sa tak sama mohla vystaviť obvineniam z diskriminácie.
Keďže sa striktne neuplatnili určené pravidlá ani voči Portugalsku a Taliansku, môžu sa - a zrejme celkom oprávnene - cítiť Estónsko a najmä Litva ukrivdené. Skutočný dôvod ich odmietnutia vstupu do eurozóny teda nie je ani tak v splnení nominálnych kritérií, najmä inflačného. Za odmietnutím Litvy a Estónska eurozónou sa skrýva v podstate fakt, že sú stále príliš chudobné. Takéto priame, otvorené stanovisko sa však ani v správe Európskej komisie, ani Európskej centrálnej banky oficiálne neuvádza. Na druhej strane prijatie Slovinska tento fakt len potvrdzuje. Slovinsko je práve bohatšie, dokonca oveľa bohatšie, aj ako Portugalsko.
Na niektoré úskalia vstupu východoeurópskych krajín do eurozóny v súvislosti s ich deficitom účtu platobnej bilancie, ktoré by sa mohlo javiť rizikovým najmä pri ich skorom vstupe, poukázala aj januárová správa Nemeckej spolkovej banky. Problémom by neboli ani tak samotné deficity na bežných účtoch, ktoré sú pre krajiny na tomto stupni ekonomického vývoja normálne, ako skôr vplyv aktuálneho vysokého deficitu výmenného kurzu. Najväčšie riziko tak spočíva v určení zlého konverzného kurzu. Korekcia takejto chyby by napokon mohla trvať aj niekoľko rokov.
Ak však bude vo východoeurópskych štátoch v najbližších rokoch pokračovať vysoký trend ekonomického rastu, reálna konvergencia medzi východom a západom nemusí trvať večne. Vstup viacerých štátov z tejto zóny Európy, vrátane Slovenska, nemusí byť len vzdialenou chimérou. A nemusia si pritom pomáhať ani účtovnými trikmi. Do eurozóny sa môžu dostať legálnou pripravenosťou svojich ekonomík, prirodzenou konvergenciou.
| Čo musí splniť krajina pred vstupom do eurozóny |
| - priemerná inflácia krajiny nesmie za posledných 12 mesiacov prekročiť priemernú mieru inflácie v troch členských štátoch EÚ s najnižšou mierou zvyšovania cien o viac ako 1,5% |
| -štátny rozpočet musí byť vyrovnaný alebo v prebytku; jeho deficit nesmie byť vyšší ako tri percentá hrubého domáceho produktu. |
| -verejný dlh nesmie prekročiť 60 percent HDP. |
| -kurz národnej meny musí byť stabilný, za posledné dva roky nesmie byť devalvovaný a musí sa pohybovať v povolených a dohodnutých mantineloch. |
| -dlhodobá úroková miera nesmie byť za posledný rok vyššia než priemer v troch členských štátoch EÚ s najnižšou dlhodobou úrokovou mierou. |