Štáty Latinskej Ameriky sa stali priekopníkmi reforiem dôchodkového systému. Prvú takúto reformu uskutočnilo Chile pred 20 rokmi a postupne sa k nemu pridali aj Argentína, Mexiko, Kolumbia a ďalšie štáty. Začiatkom roku 2003 oznámil nový brazílsky prezident, že aj jeho krajina uskutoční zásadné reformy v oblasti penzijného systému.
Reformy penzijných systémov priniesli v Latinskej Amerike spočiatku nepopierateľné úspechy z hľadiska akumulácie kapitálu v penzijných fondoch, výnosov z investovaných peňazí i počtov účastníkov. Najdlhšie trvá čílska reforma, čo sa odrazilo napríklad aj v úctyhodnom objeme aktív prevyšujúcom 25 miliárd dolárov. V inom vyjadrení tieto aktíva dosiahli výšku takmer 51 % HDP. V Argentíne a v Peru sa reformy začali neskôr, napriek tomu sa však prejavili vo veľmi rýchlom raste aktív. Niektorí analytici to pripisujú k úspechom reformy aj ako k znižovaniu implicitného penzijného dlhu v pomere k HDP (ide o sumu penzijných nárokov občanov, ktoré by sa inak museli platiť z verejných zdrojov). Reforma má demokratický charakter. Výsledná penzia u jednotlivého poistenca nezávisí od pohlavia, veku či profesie, ale len od jeho schopnosti odkladať si úspory do penzijných fondov.
Pripomeňme si, že u nás výška penzie kopíruje príjem poistenca len čiastočne, pretože existuje horný i dolný limit na konečnú výšku dôchodku. Súkromné penzijné fondy sa v Latinskej Amerike ako všade vo svete stali hybnou silou finančných trhov a v podstatnej miere prispeli k ich lepšiemu fungovaniu.
Napriek týmto nesporným pozitívam sa ozývajú aj kritické hlasy. Pripomienky k výsledkom reforiem by sa dali zhrnúť do niekoľkých bodov: nedostatočné pokrytie širokých vrstiev obyvateľstva, nízke výnosy, nedostatky v regulácii fondov a potenciálne vysoké náklady na garantované penzie.
Nedostatočné pokrytie
V rámci verejného penzijného systému dostával určitú penziu každý občan štátu v dôchodkovom veku. Súkromný penzijný systém je však určený predovšetkým pre zamestnancov a niekedy aj podnikateľov. V Európe do týchto dvoch kategórií spadajú prakticky všetci občania okrem nezamestnaných. V Latinskej Amerike však existuje široká vrstva chudobných samostatných roľníkov alebo námezdne pracujúcich poľnohospodárskych robotníkov, ktorí pracujú načierno. Ani jedna z týchto kategórií sa na súkromnom penzijnom poistení nepodieľa. Situácia však nie je ružová ani u oficiálne zamestnaných pracovníkov, pretože podľa odhadu z nich do dobrovoľného penzijného systému prispieva len asi jedna tretina až polovica. Prevažná časť členov penzijných fondov dnes už do nich neplatí žiadne príspevky a počet platiacich členov sa stále znižuje. Znamená to, že len relatívne malá časť obyvateľstva bude mať nárok na súkromnú penziu. Túto skutočnosť nemožno odbiť s jednoduchým konštatovaním, že ak si niekto na starobnú penziu nesporí, tak si ju ani nezaslúži. Masy chudobných dôchodcov sú faktorom politickej manipulácie. Populistickí politici môžu upadnúť do pokušenia sľubovať im vyššie penzie z verejných zdrojov. Tým sa zmysel penzijnej reformy stratí.
Riešením je urobiť členstvo v súkromných penzijných fondov povinným a to aj pre tie skupiny obyvateľstva, ktoré sú dnes z neho vylúčené (napríklad podnikatelia). Ako iné možnosti sa ponúkajú vzdelávanie obyvateľstva o potrebe penzijného sporenia či dosahovanie takých výnosov z penzijných fondov, ktoré do nich pritiahnu nových členov.
Nízke výnosy
Výška vyplácanej penzie závisí od troch vecí. Prvou je výška pravidelného príspevku do fondu, druhou je zhodnotenie úspor a treťou výška poplatkov. Výška príspevku je daná zákonom ako percento z mesačného príjmu a poistenec ju nemôže veľmi ovplyvniť. Zhodnocovanie prostriedkov teda závisí najmä od výnosov penzijného fondu a od výšky poplatku. V oboch prípadoch sú voči penzijným fondom v Latinskej Amerike vážne výhrady:
-- Portfóliá penzijných fondov sú málo diferzifikované a v úplnej väčšine v nich prevládajú štátne dlhopisy. V Argentíne napríklad tvoria 69,5 % portfólií, v Bolívii 73,2 % a v Mexiku až 89,4 %. To má vážne dôsledky nielen na výšku výnosov (ktoré sú u štátnych dlhopisov nízke), ale paradoxne aj na ich bezpečnosť. Hoci sa štátne dlhopisy vo všeobecnosti považujú za najbezpečnejšiu investíciu, v Latinskej Amerike to tak celkom neplatí. Spomeňme si, napríklad, na argentínsku finančnú krízu a neschopnosť tejto krajiny splatiť štátne dlhopisy. Druhú najväčšiu položku v portfóliách tvoria bankové vklady, ktoré tiež neoplývajú vysokými výnosmi. Investície do akcií, podielových fondov a podnikových dlhopisov sú s výnimkou Chile a Peru vzácne. Dôvodov pre takúto štruktúru investícií je viac. Štáty Latinskej Ameriky hospodária s vysokými deficitmi štátnych rozpočtov a vysokým štátnym dlhom. Penzijné fondy sú pre nich vítaným kupcom štátnych cenných papierov a teda zdrojom kapitálu. Pravdou zostáva, že národné kapitálové trhy sú v týchto krajinách nerozvinuté a ponuka alternatívnych investičných nástrojov je chudobná. Chybou tiež je, že výkon konkrétneho penzijného fondu sa v Latinskej Amerike porovnáva k priemeru ostatných fondov. Vedie to k tomu, že portfóliá a výnosy penzijných fondov sú v končenom dôsledku takmer identické. Omnoho užitočnejšie by bolo porovnávať výkon fondov k výnosom na svetových trhoch. Prispelo by to k väčšej súťaži medzi fondmi.
-- Laici si spravidla neuvedomujú, ako veľmi je konečný výnos z fondu ovplyvnený výškou poplatkov. Tie sú v Latinskej Amerike bez preháňania desivé. Pre poistencov je nevýhodná už sama metóda ich výpočtu, keď sa za základ berie výška mzdy a nie výška príspevku do fondu. Vzhľadom na určité fixné náklady spojené s výberom poplatkov, administratívou systému a zasielaním penzií to väčšinou poškodí zamestnancov s nižšími príjmami. Štáty Latinskej Ameriky spravili chybu, že oddelili služby administratívy príspevkov (t. j. ich výber, registráciu a distribúciu) od služieb správy aktív. Centralizované systémy administratívy a správy aktív sú lacnejšie. V dôsledku toho sa poplatky v pomere k príspevkom do fondov vyšplhali na neuveriteľných 23 % v Argentíne a 22,1 % v Mexiku. Na porovnanie: v Poľsku sa táto sadzba pohybuje vo výške 7 -- 9 % a pritom sa ani pri najväčšej slušnosti nedá nazvať inak ako krádežou. Podielové fondy na Slovensku si účtujú celkové poplatky vo výške 1 -- 5 %, pričom charakter služieb je veľmi podobný.
Regulácia fondov
Kritici penzijných reforiem v Latinskej Amerike namietajú, že vysoký podiel vládnych dlhopisov v portfóliách penzijných fondov nie je nič iné, ako zadné dvierka vlády na utápanie štátneho dlhu. Vláda však môže ovplyvňovať aktivity súkromných penzijných fondov aj inak. Jedným kanálom je kvalita dozoru nad aktivitami fondov, vydávanie príslušnej legislatívy a uplatňovanie regulačných opatrení. V tomto smere bola regulácia v Latinskej Amerike pomerne úspešná a podarilo sa tak zabrániť významnejšiemu zlyhaniu penzijných fondov. Druhým kanálom je makroekonomická politika. Podstatná časť aktív fondov je investovaná do domácich cenných papierov a bankových vkladov. Na ich zhodnocovanie preto významnou mierou vplývajú také faktory, ako je výška inflácie či rast štátneho dlhu a schopnosť krajiny tento dlh splácať. V tomto smere boli vlády v regióne podstatne menej úspešné a, napríklad, budúci argentínski penzisti majú oprávnené obavy o osud svojich úspor.
Garantované penzie
Privatizáciu penzijného systému možno robiť rôznymi spôsobmi. Extrémnu cestu, úplné zrušenie verejného piliera a jeho úplné nahradenie súkromnými fondmi si zvolila len jedna krajina. Vo väčšine prípadov zostal zachovaný verejný pilier, ktorý dáva občanom záruku na minimálnu penziu garantovanú štátom. Tento záväzok štátu má významný sociálny rozmer, no predstavuje aj záťaž s ťažko odhadnuteľnými dôsledkami. Minimálna garantovaná penzia sa obyčajne odvíja od priemernej mzdy. Ak by teda došlo k situácii, že prostriedky nasporené v súkromnom penzijnom fonde nedosiahnu hranicu zákonom garantovanej minimálnej penzie, rozdiel musí doplatiť štát. To potenciálne zvyšuje rast štátneho dlhu. Okrem toho boli prípady, keď si zamestnanci prestali platiť príspevky do súkromných penzijných fondov, pretože sa opäť spoliehajú na štátnu podporu. Tá bude východiskom aj pre tých, ktorí v žiadnom penzijnom fonde neboli. Ako uviedol nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu J. Stiglitz, privatizácia penzijného systému automaticky neznamená, že štát sa o penzie prestane starať.
Penzijné reformy v Latinskej Amerike prišli v správnom čase. Pomohli vytvárať zdroje dlhodobého kapitálu, posilnili rozvoj kapitálového trhu a nepochybne zlepšili pozíciu tých dôchodcov, ktorí si ukladali úspory do súkromných fondov. Reformy však nestačí len naštartovať, ale aj pravidelne prispôsobovať aktuálnej situácii. Pre Latinskú Ameriku to znamená zvýšiť pokrytie obyvateľstva súkromným penzijným poistením, znížiť náklady na správu fondov a skvalitniť ich reguláciu.