Globálna ekonomika: Kam tečie kapitál z bohatých krajín?

Rovnako dobre by však tieto slová mohli byť napísané aj pred sto rokmi, v prvom období globalizácie, ktoré spadalo do rokov 1870 - 1913. Paralely medzi týmto obdobím a dneškom evokujú znepokojivé otázky: Ako vznikla prvá globálna ekonomika koncom 19. storočia? Ako v roku 1914 zanikla a prečo sa koncom 20. storočia znovu vrátila? Zďaleka nejde len o nejaké teoretické otázky. Skúmanie ekonomickej histórie nám prinieslo prekvapujúci poznatok: žiadna vláda nemôže mať všetko. Nedá sa, napríklad, súčasne udržiavať fixný menový kurz, mať nezávislú menovú politiku a liberalizovaný kapitálový trh. Ide o tzv. trilemu: buď máte jedno s druhým alebo druhé s tretím alebo skombinujete prvý a tretí cieľ. Ale nikdy nie všetky tri. Tvrdia to Maurice Obstfeld a Alan M. Taylor, poprední svetoví odborníci na históriu a fungovanie medzinárodných kapitálových trhov. Obstfeld a Taylor pôsobia na University of California a ich kniha Globálne kapitálové trhy: Integrácia, kríza a rast vyšla začiatkom tohto roka v Cambridge University Press. Stala sa hitom pre všetkých, ktorí analyzujú súvislosti medzi tokmi kapitálu a menovou politikou.

Prvá éra globalizácie
Pozrime sa najprv, ako globálna ekonomika vôbec vznikla. Úplne začiatky možno datovať do 17. storočia, keď sa otvorili burzy v Londýne a Amsterdame. Nitky obchodných a finančných transakcií začali spútavať svet do jednej veľkej siete. Tento proces bol však veľmi pomalý a svetová finančná sieť veľmi slabá. Medzinárodné finančné transakcie boli malé a obmedzovali sa najmä na Európu. V druhej polovici 19. storočia sa však udialo niekoľko významných vecí. Populácia z viacerých európskych krajín (najmä Anglicka, Francúzska, Nemecka a Talianska) sa vo veľkej miere začala sťahovať do zámoria, najmä do Ameriky a Austrálie. Početné a silné kolónie Európanov sa však vytvorili aj v Ázii a Afrike. Jednota kultúry a jazyka dostala mocný impulz po vynájdení telegrafu a zavedení pravidelnej paroblavby. Telegraf a parník boli pre 19. storočie tým, čo pre súčasnosť internet a letecké linky. Menej nápadný, ale nemenej významný bol aj export finančných inovácií. K nim patrilo najmä zavedenie klasického zlatého štandardu vo väčšine krajín sveta. Vznikli silné centrálne banky. Národné meny boli pevne fixované k zlatu, čo umožnilo ich medzinárodnú vymeniteľnosť (konvertibilitu). Vlády navyše len málo zasahovali do vývozu a dovozu tovarov a medzinárodný pohyb osôb bol takmer úplne voľný. Úradom Rakúsko-Uhorskej monarchie by, napríklad, ani nenapadlo brániť obyvateľom vo vysťahovaní, vyžadovať od nich vycestovacie potvrdenia, stanovovať kvóty na vývoz ocele a pod. To nesmierne uľahčilo svetový obchod. Svetová ekonomika v roku 1913 bola preto veľmi odlišná od tej v polovici 19. storočia. Graf 1 znázorňuje objem kapitálu investovaného v zahraničí. Tento je vyjadrený ako percento celosvetového HDP. Vidíme, že už na prelome 19. a 20. storočia bol tento podiel 20 %. Ide o nezvyčajne vysoké číslo, ak si uvedomíme, že všetky finančné transakcie sa vtedy robili takpovediac ručne, na papieri, bez pomoci počítačov a internetu. Mimochodom, graf vyzerá jednoducho, ale Obstfeld a Taylor urobili obrovskú prácu pri zhromažďovaní údajov z desiatok rozličných krajín sveta za obdobie 130 rokov a ich následnom prepočítavaní na porovnateľné hodnoty.
Krásna éra slobody sa však skončila s vypuknutím prvej svetovej vojny. Po jej skončení si už vlády vyhradzovali právo hovoriť takmer do všetkého. Posledný úder voľnému medzinárodnému obchodu zasadil veľký burzový krach v roku 1929, svetová ekonomická recesia a zrušenie zlatého štandardu.

Brettonwoodsky systém a jeho krach
Architekti nového ekonomického poriadku po roku 1945 John Maynard Keynes a Harry Dexter White sa na medzinárodný pohyb kapitálu dívali s podozrením. Namiesto nich na konferencii v Bretton Woode (kde sa založila aj Svetová banka a Medzinárodný menový fond) presadili zavedenie fixných výmenných kurzov a kontrolu kapitálových transakcií. Plávajúce menové kurzy sa stotožňovali so špekuláciou a nestabilitou. Na zahraničný obchod vraj pôsobili rušivo a boli preto nežiaduce. Brettonwoodsky systém vydržal skoro 30 rokov. Potom sa však začal rúcať. Ukázalo sa, že nárast zahraničného obchodu koncom 60. rokov bol nevyhnutne sprevádzaný nárastom medzinárodných platieb a kapitálových presunov. Ak produktivita práce v jednej krajine vzrástla viac ako v inej, jednoducho bolo neudržateľné trvať na fixnom výmennom kurze. Konečný úder systému pevných kurzov dal prvý ropný šok v roku 1972. Po dramatickom raste cien ropy Amerika zaznamenávala obrovské deficity v zahraničnom obchode. Investori sa húfne zbavovali dolárov a udržiavať fixný kurz dolára oproti zlatu a iným menám už nebolo možné. Nastalo obdobie uvoľňovania kapitálových transakcií a zmien v menovej politike. So zrútením vymeniteľnosti dolára za zlato prestal dolár byť univerzálnou menovou kotvou a jeho kurz oproti iným menám (marke, jenu, švajčiarskemu franku, libre a pod.) sa začal meniť. Centrálne banky najprv robili pravidelné revízie fixných kurzov národných mien oproti svetovým menám. Aj to sa však ukázalo ako riskantné, pretože menoví špekulanti dokázali na fixných kurzoch pekne zarobiť. Útoky špekulantov na niektoré meny (napríklad ťaženie Georga Sörösa oproti libre a líre) nakoniec viedli k prechodu týchto mien na úplný floating (plávajúci kurz).

Čo sa dá a čo nie
Vlády vtedy zároveň zistili, že z troch vytúžených cieľov ekonomickej politiky: fixného kurzu, liberalizácie kapitálových transakcií a nezávislej menovej politiky môžu súčasne realizovať nanajvýš dve. Vláda, napríklad, môže otvoriť svoju ekonomiku pre zahraničných investorov a pevne zafixovať výmenný kurz svojej meny (napr. oproti doláru či euru). V tom prípade sa však musí vzdať menovej nezávislosti a určovať si, napríklad, úrokové sadzby podľa potreby. Ak chce mať vláda vlastnú menu a liberalizovaný tok kapitálu, musí nechať svoju menu voľne plávať oproti svetovým menám (čo je prípad Slovenska). A ak si vláda zvolí fixný kurz a nezávislú menu, musí silne obmedziť kapitálové transakcie so zahraničím. Nejde len o teóriu. Obstfeld a Taylor vo svojej knihe analyzovali vývoj menových kurzov, kapitálových transakcií a úrokových mier za spomenutých 130 rokov vo všetkých vyspelých krajinách. Výsledok bol jednoznačný: existuje presvedčivý dôkaz, že vlády a centrálne banky si v makroekonomickej politike nemôžu robiť, čo chcú, ale sa musia pridŕžať vytýčených mantinelov ekonomickej trilemy. To si, mimochodom, vyskúšalo aj Slovensko v roku 1998. Vtedajšia vláda a centrálna banka udržiavali fixný kurz Sk oproti menovému košu svetových mien, stanovovali nezávislé úrokové sadzby a súčasne otvorili kapitálový účet platobnej bilancie. Zhoršujúce sa deficity v platobnej bilancii a štátnom rozpočte vyvolali vtedy silný tlak na kurz slovenskej koruny, pretože sa investori snažili zbaviť slovenskej meny. Vysoké úrokové sadzby podporili prílev špekulatívneho kapitálu. Po niekoľkých týždňoch sa devízové rezervy NBS nebezpečne stenčili a centrálna banka musela zrušiť fixný kurz Sk. Ekonomické zákony zapracovali a koruna okamžite devalvovala o 20 %.

Komu slúži zahraničný kapitál?
Prílevy a odlevy špekulatívneho kapitálu sú nočnou morou menej rozvinutých krajín. Devalvácia národnej meny má často bolestivé následky v podobe ekonomickej krízy, rastúcej nezamestnanosti a znižovania životnej úrovne. Naposledy si tento scenár vyskúšala v roku 2001 Argentína, ktorá mala dovtedy svoje peso fixované na americký dolár. Obrovská diera v platobnej bilancii by za normálnych okolností viedla k postupnej úprave kurzu pesa. Fixovanie kurzu k doláru to však nedovolilo. Krajina zúfalo potrebovala doláre na obsluhu svojho obrovského dlhu, nik jej však nechcel požičať. Keď Argentína vyhlásila neschopnosť plniť svoje záväzky voči veriteľom, celý systém fixného kurzu skolaboval. Vláda bola nútená zdevalvovať peso na jednu tretinu jeho pôvodnej hodnoty a na zabezpečenie dlhovej služby siahla na dolárové úspory občanov v bankách. V značnej miere sa aj obmedzili kapitálové transakcie so zahraničím.
Aké poučenie plynie z týchto príbehov? Majú z globálneho trhu kapitálu prospech len rozvinuté krajiny? To je veľmi dôležitá otázka, ktorá súvisí s inou, nemenej významnou otázkou: aké funkcie vlastne zahraničný kapitál plní?
V ére zlatého štandardu (1870 - 1913) sa podstatná časť kapitálu z vyspelých krajín (najmä Británie a Francúzska) investovala v menej rozvinutých krajinách Ázie, Afriky a Ameriky. Pozrime sa na Graf 2. Cieľové krajiny sú na ňom rozdelené do 5 skupín. V prvej skupine sú najchudobnejšie krajiny, kde HDP na hlavu nedosahoval ani 20 % úrovne USA. V poslednej skupine sú relatívne bohaté krajiny, kde HDP na hlavu dosahoval 80 % a viac z úrovne USA. V roku 1913 sa prevažná časť zahraničného kapitálu (cca 55 % celkového objemu) investovala v chudobnejších krajinách, kde HDP na hlavu dosahoval menej ako 60 % úrovne USA. V roku 1997 už bola situácia odlišná. Chudobné krajiny dostali len 18 % z celkového investovaného zahraničného kapitálu. Prečo tento rozdiel v smerovaní kapitálových tokov?
Obstfeld a Taylor ho vysvetľujú rozdielnymi funkciami kapitálového trhu. Pred prvou svetovou vojnou sa väčšina kapitálových transakcií uskutočňovala v rámci koloniálnych impérií Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska. Ak opomenieme leninské poučky o zlých imperialistoch a vykorisťovaných kolóniách zistíme, že išlo o rozvojový kapitál, ktorý mal financovať dlhodobý rozvoj koloniálnych území. Okrem vykorisťovania úbohých domorodcov koloniálne mocnosti stavali aj železnice, telegrafy, cesty a školy. Na bývalých kolóniách to aj vidno. V Južnej Afrike vládli cudzie mocnosti 300 rokov, v Ugande necelých 60. Rozdiel medzi týmito krajinami je zrejmý.
V súčasnosti sa však asi 82 % medzinárodného kapitálu umiestňuje do vyspelých krajín. Drvivá väčšina kapitálových transakcií má čisto diverzifikačný charakter. Rozhodujúca časť kapitálu je uložená v súkromných finančných inštitúciách, ako sú banky, poisťovne, penzijné a podielové fondy a pod. Portfólioví manažéri z jednej bohatej krajiny umiestňujú kapitál v iných bohatých krajinách, aby rozložili investičné riziko.

Kapitál nepomôže každému
Čo s tým? Ako doručiť zahraničný kapitál tým, čo ho potrebujú? Medzinárodné finančné inštitúcie i vlády vyspelých krajín uskutočnili od konca druhej svetovej vojny tisícky rozvojových projektov v zaostalých krajinách. Výsledky neboli vždy povzbudivé. Mnoho afrických štátov je dnes na tom horšie, ako v roku 1960, keď získali nezávislosť. Úroveň používaných technológií, miera úspor a finančná a sociálna infraštruktúra sú v týchto krajinách vo vzájomnej rovnováhe na veľmi nízkej úrovni a tomu zodpovedá aj produktivita práce. Zahraničný kapitál, prirodzene, nemá snahu ísť do rizikových oblastí, ak sa mu neponúkne nadpriemerný výnos. Ten je však pri podpriemernej produktivite práce otázny. Iná je situácia v krajinách, ktoré uskutočnili hlboké reformy v ekonomickej a sociálnej oblasti, investovali do školstva, zdravotníctva a rozvoja dopravnej siete. Štáty ako Kórea, Malajzia, Čile, ale aj Česko, Slovensko či Maďarsko nasadli na výťah do moderného sveta. Tieto štáty môžu z medzinárodného kapitálu profitovať a to preto, že mu majú čo ponúknuť. Obstfeld a Taylor vo svojej knihe zhromaždili dostatok empirického materiálu. Potvrdilo sa im, že krajiny so slabými ekonomickými a sociálnymi inštitúciami majú z medzinárodných kapitálových tokov viac škody ako osohu. Ale krajiny, ktoré vykonali hlboké ekonomické a sociálne reformy, získavajú z medzinárodných tokov kapitálu podstatný úžitok.
Obstfeld a Taylor v závere svojej knihy pripomínajú, že vlády by sa mali z histórie poučiť a neopakovať staré chyby. Predovšetkým musia poznať medze vlastnej nezávislosti a nesnažiť sa riadiť vo vlastnej krajine všetko. Každá krajina je dnes súčasťou globálneho sveta a tomu musí prispôsobiť aj svoju ekonomickú politiku. Ak navyše dokáže vytvoriť vhodné inštitucionálne prostredie, môže mať veľký úžitok z prílevu voľného medzinárodného kapitálu.