História našej meny od roku 1953 po dnešok

Po peňažnej reforme v roku 1953 došlo k stagnácii dopytu obyvateľstva v oblasti investovania do predmetov dlhodobej spotreby, ale aj potrieb každodenného života. Táto stagnácia trvala niekoľko rokov. Menovou reformou vyprázdnené peňaženky, nízke mzdy a dôchodky spôsobovali nadbytok zásob v obchodoch a skladoch, čo si vynútilo pristúpiť zo strany štátu k znižovaniu cien, ktoré boli všetky pod kontrolou štátu. Vykonávanie hotovostných platieb väčšieho rozsahu (napr. výplata kúpnej ceny pri predaji rodinného domu) bolo zo strany štátnej sporiteľne, ako jediného peňažného ústavu, pre obyvateľstvo obmedzené. Takéto platby sa mohli uskutočniť len bezhotovostne prevodným príkazom.
Papierové a kovové obeživo zo sovietskych dielní sa rýchlo dopĺňalo tlačou a razbou platidiel v Československu. Papierové peniaze ako aj mince vo svojej podobe vydržali do roku 1960. Vtedy Československo vyhlásilo, že základy socializmu má už vybudované. Dôsledkom toho oficiálne zmenilo ľudovodemokratické usporiadanie a názov krajiny na Československá socialistická republika. V tejto súvislosti prišlo aj k zmene štátneho znaku krajiny. Českému levovi pribudla hviezda nad hlavou, zmizol z neho slovenský dvojitý kríž, namiesto ktorého sa objavila vatra a lev sa dostal do klietky. Hladová koruna - papierová štátovka vytlačená v Sovietskom zväze bola pre svoju neobľúbenosť stiahnutá z obehu a nahradená medenou jednokorunovou mincou, ktorá prežila od polovice päťdesiatych rokov až do vzniku samostatnej slovenskej koruny v roku 1993 spolu s najmenšou mincou jednohaliernikom. Tento sa prestal v praktickom živote používať už v šesťdesiatych rokoch. Banky ho však držali pri pokladniach ešte v roku 1992, aby dokázali klientom svoju precíznosť a schopnosť vyplatiť peniaze do posledného haliera. Posledná väčšia razba týchto drobných hliníkových mincí sa uskutočnila v roku 1986. Neskôr to bolo len pre numizmatické účely.

Základné etapy vývoja kurzu československej koruny:

- etapa nepohyblivého oficiálneho kurzu (1953 až 1966)
- etapa diferencovane korigovaného kurzu so skrytou osciláciou (1967 až 1988)
- etapa tržného kurzu koruny naviazaného na menový kôš (od roku 1991)
- etapa riadeného floatingu - pohyblivého kurzu koruny

Nepohyblivý oficiálny kurz koruny

Stanovenie kurzu koruny bolo na základe zlatého obsahu Kčs. Zlatý obsah bol určený od 1. 6. 1953 na 0,123426 gramu čistého zlata. Zároveň bol pevne stanovený kurz k sovietskemu rubľu. Pre kurzovú politiku to znamenalo, že v prípade zmeny zlatého obsahu rubľa je nevyhnutné zmeniť aj zákon upravujúci stanovenie kurzu Kčs. To sa stalo 1. 1. 1961 (ďalšia peňažná reforma v ZSSR), kedy sa zlatý obsah rubľa zvýšil z 0,222168 na 0,987412 gramu rýdzeho zlata. Preto bol u nás kurz rubľa upravený z 1,80 Kčs na 8 Kčs za jednotku sovietskej meny. Tento kurz sa používal prakticky až do roku 1989 pre obchodné platby. Netýkal sa turistiky, kde 1 rubeľ stál dlhé roky 10 Kčs.
Oficiálny kurz koruny, ktorý vychádzal z pomerov zlatých obsahov porovnávaných mien, neprihliadal k skutočnostiam určujúcim reálnu a rovnovážnu úroveň kurzu. Pokiaľ sa nemenili zlaté obsahy mien, nemenil sa ani kurz Kčs k týmto menám. Vo vzťahu k USD sa oficiálny kurz od roku 1953 až do roku 1971 vôbec nehýbal. Po roku 1971, kedy došlo k prvej povojnovej devalvácii amerického dolára, si koruna oficiálne polepšila na 6,63 Kčs a druhou devalváciou v roku 1973 dokonca na 5,92 Kčs! Čo na tom, že československí turisti cestujúci v roku 1968 cez pootvorené hranice na Západ platili za nedostatkový dolár na čiernom trhu až 50 Kčs.
Hoci sa neoficiálny kurz nemenil, dochádzalo k jeho skrytým zmenám. V platbách obchodnej povahy sa nereálnosť kurzu ani príliš neprejavovala. Kurz totiž neplnil v ekonomike takmer žiadnu funkciu. V platbách obchodnej povahy slúžil len na vyčísleniu rozdielov zo zahraničného obchodu, ktoré vyrovnával štátny rozpočet. V roku 1988 predstavovali exportné dotácie 7 % výdavkov rozpočtu štátnej pokladnice. Nereálnosť kurzu sa prejavovala výraznejšie v neobchodných platbách, preto štát postupne zaviedol rôzne prirážky a príplatky, ktoré od roku 1957 korigovali deformácie medzi oficiálnym kurzom a kúpnou silou Kčs.
Bankovo-úverový charakter socialistického modelu emisie peňazí a ich obehu: Štátovky v podobe papierových trojkorunových platidiel boli dané do obehu na základe bankovo-úverových operácií, ale výnos z emisie bol príjmom štátneho rozpočtu. Takéto skryté financovanie štátneho rozpočtu na rozdiel od niektorých ďalších socialistických štátov Československo odbúralo, čím sa vyhlo zvýšenej inflácii.

Korigovaný kurz so skrytou osciláciou

Uplatňovanie nereálneho oficiálneho kurzu a automatické vyrovnávanie rozdielov v zahraničnom obchode prostredníctvom štátneho rozpočtu viedlo k úplnej izolácii výrobnej sféry od vonkajšieho prostredia. Inak povedané, naši vývozcovia neboli za úradný kurz koruny k západným menám schopní vyvážať tovar. Riešenie sa nenašlo ani v roku 1967 zavedením kurzových koeficientov, tzv. vnútorného reprodukčného cenového vyrovnania (VRCV). Kurz, ktorý bol odvodený od zlatej parity našej meny, štát skryte upravoval koeficientmi na úroveň, ktorá mala vyjadrovať, koľko národné hospodárstvo stojí získanie devíz exportom tovaru. Horší exportéri boli dotovaní zo štátneho rozpočtu. Prirážkami upravovalo Československo kurz voľne vymeniteľných mien na úroveň reprodukčných nákladov na získanie týchto mien. Nízka produktivita práce a vývoj cien a kurzov, nezodpovedajúci rovnovážnemu stavu sa upravoval tak, aby vývoz do krajín s voľne vymeniteľnou menou fungoval aj za cenu predaja za ceny nepokrývajúce ani náklady na výrobu. Absolútny nedostatok konvertibilného tovaru pre vyspelé zahraničné trhy nútil Československo hľadať záujemcov o svoju produkciu v rozvojových krajinách. To viedlo k enormnému nárastu dlhodobých pohľadávok štátu voči krajinám tretieho sveta, pričom veľa z nich sa ukázalo ako absolútne nedobytných, alebo vymožiteľných len za zlomok ich nominálnej hodnoty. Nízka prispôsobivosť vyspelým trhom sa prejavovala v stagnácii zahraničnej výmeny. Vývoz z Československa stúpol od roku 1980 do roku 1989 iba o 9 %, pričom dovoz v sledovanom období o 27 %.
Systém nadhodnoteného kurzu bol pre neobchodné platby ešte dopĺňaný prirážkou na rozvoj cestovného ruchu. Výsledná prirážka k oficiálnemu kurzu západných mien uvedená v kurzovom lístku Štátnej banky československej tak pri cestách do kapitalistickej cudziny predstavovala 293,75 %! Občan, ktorý mal šťastie a dostal od ŠBČS devízový prísľub na cestu na Západ, tak zaplatil oficiálne skoro štvornásobok kurzu uverejneného týždenne v hospodárskych? novinách.
Od roku 1981 bol kurz československej koruny viazaný na individuálny menový kôš obsahujúci päť voľne vymeniteľných západných mien (USD, ATS, DEM, FRF, GBP), ktoré mali rozhodujúci podiel na štruktúre platobného obratu štátu.

Fungovanie systému v rokoch 1953 až 1988

Na udržanie devízového hospodárstva na uzde pri existencii duality kurzov a dotácii exportérov boli potrebné tieto podmienky:
- štátny monopol za zahraničný obchod (dovoz aj vývoz) prostredníctvom podnikov zahraničného obchodu,
- zákaz vývozu širokého okruhu výrobkov predovšetkým v neobchodnom styku, ktoré boli v tuzemsku nedostatkové, alebo ktoré boli predávané v maloobchode lacnejšie ako ich výrobné náklady (tzv. záporná daň z obratu),
- prísne obmedzenia dovozu tovaru v rámci súkromných ciest občanov do zahraničia - do roku 1980 iba 300 Kčs limit na osobu oslobodený od cla, dôvodom bolo obmedzenie súkromných dovozov takého tovaru, ktorý pri oficiálnom štátnom importe bol zaťažený vysokými clami, daňami z obratu a VRCV (napr. kozmetika, elektronika, atď.),
- prísny zákaz vývozu Kčs do zahraničia a jej výmeny za cudzie meny, na zabezpečenie tohto cieľa slúžilo colné a devízové prehlásenie, kde občan cestujúci do zahraničia uvádzal aj akúkoľvek vyvážanú hotovosť v domácej mene, ktorú navyše pri návrate domov musel mať opäť pri sebe, výmena Kčs bola povolená len v socialistických štátoch v maximálnej výške 100, prípadne 300 Kčs za domácu menu platnú v týchto krajinách,
- veľmi obmedzená možnosť individuálnych ciest do kapitalistických štátov na základe devízových prísľubov schvaľovaných ŠBČS, dopyt občanov po devízových prostriedkoch prevyšoval šesťnásobne objem celkového zdrojového krytia na súkromné cesty napriek tomu, že ich banka predávala s 293,75-percentnou prirážkou pripočítanou k základnému kurzu cudzích mien,
- povinná výmena cudzej meny za Kčs stanovená na osobu a deň za nevýhodný kurz pri individuálnych cestách západných turistov do Československa.

Pluralitný devízový kurz Kčs/USD v rokoch 1989/1990
Devízový kurz	1989	1990
Kčs	31.12.	31.3.	30.6.	30.9.	31.12.
obchodný	14,29	16,81	16,51	15,71	28,00
aukčný	114,35	59,15	39,36	31,04	39,40
turistický	-	39,96	27,85	26,49	28,00
čierný	43,48	41,49	35,57	33,56	45,65

Na druhej strane si ekonomika založená na prerozdeľovaní mohla dovoliť ponechať základné ceny potravín (chlieb, mlieko, maslo, cukor) a energií (elektrina, plyn, voda) od peňažnej reformy v roku 1953 až do roku 1989 nezmenené. Oficiálne vykazovaná miera inflácie v rokoch 1964 až 1984 bola iba 0,20 % ročne. Skutočná miera inflácie bola vyššia, ale aj tak neprekračovala hodnotu 2 %. Pritom v podmienkach Československa nešlo o také deficitné hospodárenie ako napríklad v susednej NDR, ktorá presadzovala podobnú cenovú politiku, ale na rozdiel od ČSSR na úkor výrazného zahraničného zadlžovania sa. Zaujímavú kurzovú politiku pritom používali nielen u nás, ale aj v iných štátoch socialistického spoločenstva. Najzaujímavejšie prepočty používali Sovietsky zväz a NDR: formou povinnej výmeny stanovenej na osobu a deň nútili západných turistov meniť USD po 0,50 rubľa, alebo DEM za 1 marku NDR. Neoficiálny kurz týchto mien na voľnom trhu pritom dosahoval aspoň 5-násobok takýchto kurzov.
V rokoch bezprostredne po uskutočnení menovej reformy z roku 1953 sa ceny v Československu začali znižovať. Najvýraznejšia úprava maloobchodných cien smerom nadol (od 8. 3. 1959) sa týkala predovšetkým odevov, kníh a potravín. Z týchto dôvodov bola naplánovaná práve na Medzinárodný deň žien. Pre zaujímavosť - mzdy v období rokov 1955 až 1960 vzrástli v priemere z 1 132 na 1 311 Kčs, pričom ceny niektorých druhov výrobkov sa znížili až o 20 a viac percent.
Čiastočná liberalizácia devízového hospodárstva nastala až v roku 1989, odkedy môžeme hovoriť o začiatkoch skutočného devízového trhu v našej krajine. Obchodovanie s devízami sa uskutočňovalo formou aukcií. Exportérom štát umožnil ponechať si časť získaných prostriedkov z predaja tovaru a služieb a ponúknuť ich voľne na predaj. Aukčný devízový kurz sa tvoril na základe ponuky a dopytu a v prvých aukciách v povojnovej histórii Československa dosiahol neuveriteľných 114,35 Kčs za americký dolár!
V priebehu roku 1990 bol zavedený v Československu jednotný kurz pre obchodné aj neobchodné platby. Zároveň boli uskutočnené devalvačné úpravy kurzu Kčs k zameniteľným menám. Približovanie sa k trhovým vzťahom bolo bolestivé. Celková devalvácia našej meny predstavovala 113 %. Americký dolár po týchto zmenách stál 27,80 Kčs. Kurz USD meraný paritou kúpnej sily pritom u nás predstavoval iba necelých 11 Kčs. Československo tak bolo v roku 1990 pre západných turistov jednou z najlacnejších krajín Európy.

Platidlá v obehu do roku 1993

Papierové platidlá vydávané v rokoch 1960 až 1972 okrem robotníckych motívov zobrazovali aj partizánov a vojakov. Najzaujímavejšou a svojimi rozmermi aj najväčšou bankovkou spomedzi platidiel ostatných socialistických štátov bola zelená stokoruna z roku 1961. Táto prežila v obehu až do roku 1993, kedy sa dožila okolkovania zo strany novovytvorenej Národnej banky Slovenska na slovenskú stokorunu. Takzvaná Gottwaldova zelená 100 Kčs bankovka z roku 1989 bola uvedená do obehu len niekoľko mesiacov pred 17. novembrom 1989. Pre svoju neobľúbenosť a karikatúry, ktoré sa na nej objavovali, bola zakrátko z obehu stiahnutá. Papierové štátovky a bankovky v nízkych nominálnych hodnotách sa neskôr nahrádzali mincami z kvalitných kovov. Hladová koruna - štátovka v nominále 1 Kčs - bola z obehu stiahnutá už v roku 1957 a nahradená mincou z medi. Táto svojou umeleckou hodnotou bola neoficiálne vyhlásená za najkrajšiu jednotkovú mincu v Európe. V obehu bola až do vzniku samostatnej slovenskej meny v roku 1993. Veľa starostí však narobila československému štátu 3-korunová minca z roku 1965, ktorá nahradila ošúchané a neestetické papierové trojkorunové štátovky. ŠBČS si pri ich uvádzaní do obehu nevšimla, že sú navlas rovnako veľké a s rovnakou váhou na desatiny gramu ako západonemecké 1-markové mince platné už od roku 1950. Cestovania chtiví československí turisti tak v SRN spôsobili šoky pri ich používaní v automatoch namiesto 1 DM mincí. Z Nemecka tieto zákonné platidlá ČSSR vracali vo vreciach do Prahy a požadovali za ne ekvivalent v DM. Paradoxne tak vynaliezaví turisti predovšetkým koncom šesťdesiatych rokov cez pootvorené hranice realizovali takýmto spôsobom "výmenu" korún za konvertibilnú nemeckú marku kurzom podľa kurzového lístka ŠBČS bez akýchkoľvek prirážok. Dôvodom možnosti vracania týchto mincí zo zahraničia bola skutočnosť, že podľa medzinárodných zvyklostí si musí každá krajina porovnať rozmery a váhu pripravovaných platidiel s už obiehajúcimi mincami iných štátov. Chyba bola zo strany Československa odstránená až v roku 1972, kedy boli staré 3 Kčs mince v tichosti stiahnuté a nahradené rozmerovo a váhovo inými dvojkorunákmi.

Po zmene spoločenského zriadenia

Hovorí sa, že po zmene spoločenského zriadenia v zásade dochádza k oslabeniu meny a zníženiu jej kúpnej sily. Inak to nebolo ani v Československu. Séria devalvácií v roku 1990 spôsobila oslabenie koruny až na 17,50 Kčs za 1 DM, čím sa priblížil kurz až k úrovni čierneho trhu. Mnohé podniky, zadlžené dodávateľskými úvermi zo zahraničia, z tohto dôvodu skrachovali. Vo svojich podnikateľských zámeroch totiž rátali s kurzom 7,60 až 8 Kčs za marku. Celkový účet strát v našej ekonomike z tohto obdobia ešte nie je konečný. Otvorený účet škôd sa uzatvorí až po doriešení sporu Československej obchodnej banky voči Ministerstvu financií SR v kauze pôvodnej konsolidačnej spoločnosti, na ktorú boli presunuté nedobytné úvery predovšetkým bývalých podnikov zahraničného obchodu. Verdikt arbitrážneho súdu v USA dá definitívnu bodku za minulosťou spätou s kurzom našej meny.
Obyvatelia oslabenie meny pocítili výrazne aj vo svojich peňaženkách, pretože inflácia v roku 1991 dosiahla neuveriteľných cca 70 %. Dvojcifernú infláciu Slovensko zažilo ešte aj v roku 1993 a tiež v roku 1999. Priemerný objem úspor na občana krajiny v bankách dosahoval v roku 1990 približne 23-tisíc korún, t. j. asi tretinu dnešnej nominálnej hodnoty celkových úspor na jedného občana krajiny.

Československo-slovenská rarita

Od roku 1990 vydávala ŠBČS obehové desaťkorunové mince s portrétmi T. G. Masaryka, M. R. Štefánika a A. Rašína, ktoré obiehali súčasne s papierovými desaťkorunami s portrétom P. O. Hviezdoslava. V roku 1992 nechala ŠBČS vyraziť väčší počet mincí s letopočtom 1993, ako keby ešte netušila skorý zánik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Mince s rokom razby 1993 boli dané do obehu v závere roka 1992 s názvom krajiny ČSFR. Od 1. 1. 1993 však už takáto krajina neexistovala...
Československo vydalo v roku 1977 aj sadu zlatých dukátov, ktoré sa dali bežne kúpiť jednotlivo, alebo v celých sadách za 90 000 Kčs, čo v tom čase zodpovedalo asi trojročnej priemernej mzde.

Platidlá samostatného Slovenska

Po okolkovaní federálnych bankoviek vydaných ŠBČS pristúpilo Slovensko rýchlo k vydaniu vlastných bankoviek a mincí. Od roku 1994 už boli v obehu výlučne nové mince a bankovky vydané Národnou bankou Slovenska. Prvá pamätná minca vydaná v roku 1993 samostatným Slovenskom pri príležitosti vzniku samostatnej Slovenskej republiky mala nominálnu hodnotu 100 Sk a niesla text: Zložme roztrhané prúty Svätoplukove v pevný zväzok v srdci Európy. Prvá pamätná stokoruna je zároveň aj poslednou v dejinách Slovenska. Maximálna nominálna hodnota strieborných pamätných mincí z obdobia vojnového Slovenského štátu predstavovala iba 50 korún. NBS následne vydáva už len strieborné mince v nomináloch minimálne 200 Sk.
Slovensko vydalo od roku 1994 aj viacero zlatých dukátov v nominálnej hodnote 5 000 Sk. Napriek ich vysokému umeleckému stvárneniu sa však pravdepodobne pre svoju veľkosť, zodpovedajúcu asi medenému päťdesiathalierniku, nestretli s príliš veľkým dopytom v zberateľských kruhoch. Hodnota drahého kovu v týchto minciach totiž nepredstavuje ani tretinu ich predajnej ceny.
Podobne veľké dukáty z čias Rakúsko-Uhorska vydávané do roku 1912 stoja menej ako polovicu ceny dnešných dukátov.
Pamätné strieborné mince našej krajiny sa tradične vyznačujú vysokým umeleckým stvárnením a zaujímavými motívmi. K absolútnym raritám z celosvetového pohľadu patria mince trojuholníkového tvaru v hodnote 5 000 Sk, ktoré boli vydané k miléniu 2000. Raritou je zloženie troch kovov: zlata, striebra a platiny. K desiatemu výročiu vzniku Slovenskej republiky bola vydaná opäť unikátna minca v hodnote 10 000 Sk. Zlato v kombinácii s platinou a kosoštvorcový tvar sa postarali o jej obrovský úspech medzi zberateľmi. Slovensko vydalo tento rok aj prvú striebornú 1 000 Sk mincu vo svojej histórii.
V auguste 2003 vyjde súbor pamätných strieborných mincí obdĺžnikového tvaru s motívmi slovenských bankoviek 20 Sk, 50 Sk, 100 Sk, 500 Sk, 1 000 Sk a 5 000 Sk. Takže numizmatici sa majú tento rok na čo tešiť.

Slovenská koruna - minulosť a budúcnosť

Samostatnej slovenskej korune predpovedali pri jej zrode v roku 1993 viacerí ekonómovia a politici prudké oslabenie a devalvácie. Nová mena vydržala v približnej parite 1:1 k českej korune do júla 1993, kedy devalvovala o 10 %. Neskôr sa ešte nevyhla asi 18-percentnému oslabeniu v súvislosti so zrušením fluktuačného pásma meny stanoveného Národnou bankou Slovenska a zavedením plávajúceho kurzu po voľbách v roku 1998. Slovenská koruna však získala pôdu pod nohami a upevnila dôveru investorov a obyvateľstva. Pokiaľ porovnávame súčasný kurz našej meny s českou korunou, treba brať do úvahy úrokové sadzby na našu a českú menu. Pri vychádzaní z reality, že česká mena vynášala sporiteľom na úrokoch dlhodobo oveľa menej ako slovenská, nestratil majiteľ konta v slovenských korunách oproti rovnakému českému veľa, aj keď je česká mena momentálne o 33 % silnejšia. V širšom hodnotení českí a slovenskí občania so svojimi úsporami spomedzi transformujúcich sa krajín dopadli najlepšie. Pokiaľ sa ceny u nás od roku 1989 do roku 1995 zvýšili najmenej o 170 %, v nasledujúcom období rokov 1995 až 2001 to bolo iba o 56 %. V naposledy uvedenom období sa pre porovnanie ceny v susednej ČR zvýšili o 45 %, v Bulharsku o 3 600 %, Rumunsku o 1 505 %, Poľsku o 92 %, Slovinsku o 61 %.
Posledný vývoj slovenskej koruny v ovzduší príprav na vstup Slovenska do Európskej únie naznačuje ďalšie posilňovanie našej meny. Pokiaľ kurz Sk k spoločnej mene euro v máji 2002 dosahoval až viac ako 44 Sk/EUR, v máji 2003 za jedno euro zaplatíme iba 41 Sk.
Osud našej meny sa spečatí až vstupom Slovenska do Európskej menovej únie. Vtedy začne naša mena písať svoje nové dejiny. Kedy to bude, môžeme zatiaľ iba odhadnúť. Odborníci sa zhodujú, že príliš rýchly prechod na novú menu by mohol uškodiť. Na ceste k novej mene nás čaká splnenie viacerých náročných kritérií. Od ich splnenia, ale aj od dohôd s ostatnými kandidátskymi krajinami a krajinami EÚ závisí, či rok 2007, príp. 2008 bol tým správnym odhadom. V neposlednom rade konečné slovo príde od pragmatikov v Európskej centrálnej banke.

Najobľúbenejšia československá stokorunová bankovka z roku 1961.

Dvadsaťkoruna z roku 1970 sa veľkej popularite netešila.

Desaťkorunová bankovka z roku 1986.

Desaťkorunová bankovka z roku 1960 bola v obehu 26 rokov.

Trojkorunová štátovka z roku 1953 vytlačená v Sovietskom zväze.