Jeden z najuznávanejších amerických ekonómov William Nordhaus vo svojej štúdii Vojna proti Iraku -- náklady, dôsledky a alternatívy, vyčíslil výdavky USA a ostatných krajín v prípade ozbrojeného konfliktu. V tejto súvislosti vypracoval dva scenáre: prvý hovorí o krátkej a jednoduchej vojne, druhý o dlhotrvajúcej a ťažkej. W. Nordhaus v rozhovore pre nemecký časopis Spiegel uviedol, že hlavnou politikou Bieleho domu je zverejňovať minimum informácií o nákladoch, čo podľa jeho názoru môže súvisieť s úsilím vyhnúť sa verejným diskusiám. Je totiž očividné, že vláda neposkytuje všetky dostupné údaje, "hoci nie som si istý, že vôbec niečím takým disponuje".
Vládny odhad nákladov považuje za príliš nízky. Finančný šéf Bieleho domu Mitchell Daniels vyčíslil náklady na 50 až 60 mld. USD, no podľa W. Nordhausa táto suma zodpovedá priamym vojenským nákladom, ktoré odhaduje na 50 až 140 mld. USD. Následné náklady na humanitnú pomoc však vyčíslil na 1 až 10 mld. USD, na obsadenie a udržiavanie mieru na 75 až 500 mld. USD, na obnovu a budovanie irackého štátu na 30 až 105 mld. USD, straty z hľadiska vývoja ceny ropy na 40 až 778 mld. USD a makroekonomické straty na 17 až 391 mld. USD. Z pohľadu amerického daňového poplatníka odhaduje W. Nordhaus dodatočné finančné zaťaženie v budúcich 10 rokoch na 1- až 20-tisíc USD na domácnosť ročne. Všetky tieto kalkulácie v závislosti od scenára predstavujú sumu 99 až 1 924 mld. USD, hoci W. Nordhaus upozorňuje, že medzičasom vznikla kríza v Severnej Kórei (KĽDR) a generálny štrajk vo Venezuele, ktoré cenu ropy vytlačili ešte viac nahor.
Niektorí ekonómovia nevylučujú, že cena ropy sa môže v prípade vojny vyšplhať až na 75 USD za barel. W. Nordhaus však takúto možnosť pripúšťa iba v prípade dvoch ďalších dodatočných a mimoriadne závažných otrasov, ktoré by z trhu odčerpali 4 až 6 mil. barelov denne. Mohlo by sa to stať, napríklad, v dôsledku zničenia irackých ropných polí, no aj vtedy by musel vzniknúť dodatočný problém, ako je v súčasnosti kríza vo Venezuele.
Ekonomickí poradcovia prezidenta Georgea W. Busha doteraz argumentujú, že rýchla vojna zníži ceny ropy a pomôže hospodárstvu. Na rozdiel od nich však W. Nordhaus nie je presvedčený o jednoznačnom prínose vojny. Podľa jeho názoru totiž môže Irak po krátkej, relatívne nekrvavej vojne a bezproblémovom obsadení produkovať približne 3 mil. barelov denne, vďaka čomu by sa mohla cena ropy dostať na úroveň 25 USD. Na druhej strane však impulz pre americké a európske hospodárstvo bude veľmi mierny a v žiadnom prípade nepostačí na vyrovnanie nákladov na vojnu.
W. Nordhaus dodáva, že aj Európa bude musieť niesť určitú časť nákladov. Priame vojenské náklady pravdepodobne celé ponesú USA, no už v prípade následných výdavkov na obsadenie krajiny, udržiavanie mieru a budovanie štátu budú aj ostatné krajiny finančne zaangažované. Najväčšie náklady však vznikajú vo forme dôsledkov konfliktu na cenu ropy a makroekonomiku a "v prípade výrazného nárastu ceny ropy by ma prekvapilo, keby (v USA) nenastala ťažká recesia". Podľa jeho slov totiž peňažná politika krajiny sa vzhľadom na nízke úrokové sadzby dostala do bodu, keď už prakticky nemá manévrovací priestor. A to je najväčší rozdiel oproti vojne v Perzskom zálive (1990/1991).
Z hľadiska Európy ekonóm očakáva opakovanie situácie zo 70. rokov, teda stagnáciu. Ceny vtedy vzrástli v dôsledku ropného šoku, čo zvýšilo infláciu a súčasne boli ekonomiky štátov veľmi oslabené a stagnovali. Európska centrálna banka (ECB), ktorá u W. Nordhausa nevyvoláva veľkú dôveru, sa v takom prípade môže dostať do krízy.
No a samotný Irak by mohol pri cene 25 USD za barel zarobiť zhruba 25 mld. USD ročne, avšak za predpokladu, že ropný priemysel dosiahne svoj plný potenciál. Táto suma však nestačí na obnovu krajiny a ropného priemyslu, ani na otváranie nových polí. Ak má nastať všetko, čo ohlásila americká vláda, teda budovanie štátu a zlepšovanie životnej úrovne obyvateľstva, bude Irak potrebovať pomoc.
StoryEditor