Don Hoefler si pred 35 rokmi všimol, že v najjužnejšej časti pobrežia Sanfranciského zálivu rýchlo pribúdajú firmy zaoberajúce sa kremíkovými mikročipmi a počítačmi. V roku 1971 začal pre americký magazín Electronics News písať pravidelný týždňový stĺpček s príznačným názvom Silicon Valley, čiže Kremíkové údolie. Nik nečakal, že toto slovné spojenie sa o pár rokov stane synonymom pokroku.
Adresy za milión
Zlaté stránky oblasti medzi San Franciscom a San Jose dnes obsahujú názvy firiem, ktorých produkty používa celý svet. Svietiace nápisy na strechách budov už z diaľky oznamujú, kam chodia do práce šéfovia korporácií Apple, Oracle, Cisco, Intel či Hewlett-Packard. Domy zo skla a z betónu tu majú aj internetové firmy Yahoo!, Google a eBay. Poštové schránky v Silicon Valley sú takmer také drahé ako na newyorskom Manhattane.
Kalifornské adresy globálnych technologických koncernov sa začínajú južne od San Francisca, v meste Palo Alto. Za hlavné mesto oblasti sa však považuje San Jose. Toto desiate najväčšie americké veľkomesto nie je ako iné metropoly Nového sveta. Dostatok pozemkov a urbanizácia v posledných troch dekádach minulého storočia prispeli k rozrastaniu San Jose skôr do šírky, takže žiadne mrakodrapy v ňom nie sú. Namiesto nich široké a rovné ulice lemujú nízke domy, vytŕčajú len 30-pochodové hotely a budovy s nápismi firiem, ktoré v nich sídlia a okoloidúcemu pripomínajú prácu na počítači.
Zastavaná plocha
San Jose je asi sto kilometrov južne od San Francisca. Na polceste je Palo Alto. Cesta taxíkom vyjde na sto dolárov a počas cesty s výnimkou zálivu a niekoľkých kopcov prakticky neuvidíte nezastavanú plochu. Sillicon Valley je dnes mestskou konglomeráciou, ktorá stiera administratívne hranice medzi jednotlivými sídlami. "Z Frisca som sa odsťahoval do San Jose. S rodinou sa tam žije pohodlnejšie," hovorí ponad rameno taxikár.
Najväčším letiskom v oblasti je San Francisco International. Sekundujú mu menšie letiská v Oaklande a San Jose. Zemepisnou šírkou je na úrovni južného Talianska. Borovice sa tam na piesočnatej pôde striedajú s palmami. Teplota vzduchu sa, najmä pri zálive, každú chvíľu mení, závisí od prúdenia z oceánu. Tu sa v uplynulých desaťročiach vymyslela podstatná časť toho, čo dnes nazývame informačnými technológiami.
Inkubátor menom Stanford
Všetko sa to začalo po druhej svetovej vojne, keď prudko zosilnel záujem Američanov o štúdium na vysokých školách. Univerzita Stanford v Palo Alto v snahe pomôcť absolventom k rýchlej kariére vybudovala Stanford Industrial Park (neskôr Stanford Research Park). Frederick Terman, ktorý poskytol univerzite pozemky na park, obratom založil fond rizikového kapitálu a prvý úspech na seba nenechal dlho čakať.
V roku 1953 absolventi Stanfordu William Hewlett a David Packard presťahovali svoju firmu z Packardovej garáže do Stanford Research Parku. Firma Hewlett-Packard rýchlo rástla a už o niekoľko rokov bola najväčším výrobcom osobných počítačov na svete. Dominantná korporácia IBM v tom čase prívlastku "osobný" veľmi neverila a sústreďovala sa skôr na vládne zákazky či podnikové stroje.
Myš za vládne peniaze
V kombinácii s prílevom čerstvým mozgov z univerzít Berkeley a Stanford tak vznikalo podhubie na rast najväčšieho technologického parku na svete. Prispel k tomu i odchod amerického vojenského námorníctva z oblasti nazývanej ako Bay Area, ktoré v 60. rokoch vystriedali leteckí výskumníci z agentúry výskumu letectva a kozmonautiky NASA, ktorí ako magnet priťahovali nové technologické firmy.
S peniazmi od NASA a U.S. Air Force vymyslel Doug Engelbart v polovici 60. rokov myš. Nenápadnú hračku, ktorá mala zjednodušiť prácu na počítači, vtedajší gigant Xerox odmietol. Rozbehnutý vlak dostal do ozajstného tempa až o dvadsať rokov neskôr mladík menom Steve Jobs. Jeho počítače si myš osvojili a boli prvými, ktoré sa skutočne presťahovali z kancelárií do domácností.
Začiatkom 70. rokov bolo v oblasti množstvo firiem zaoberajúcich sa polovodičmi, ktoré boli pre počítačové firmy po ústupe elektrónok kľúčovou technológiou. Všimli si to aj finančníci a na ulici Sand Hill Road rýchlo otvárali fondy rizikového kapitálu. Doslova husársky kúsok sa im podaril vtedy, keď akcie Jobsovej firmy Apple umiestnili na burze za 1,3 miliardy dolárov. Začala sa tak éra šikovných deciek zo Silicon Valley.
Bublina, ktorá spľasla
Počítače boli revolúciou, ktorá zmenila svet viac, ako sa na začiatku mohlo zdať. Zásluhu na tom má internet. Ako projekt amerických univerzít síce štartoval už začiatkom 80. rokov, skutočná horúčka medzi bežnými používateľmi počítačov však vypukla až o desať rokov neskôr. Po desaťročiach statickej práce za jedným stolom sa tak svetu otvorila brána s nápisom "komunikácia".
Ozveny zo Silicon Valley sa znova ozvali až na burzách. Tentoraz viac než kedykoľvek predtým. Internetová bublina (dot-com bubble) sa začala nafukovať v roku 1990, keď investori vkladali peniaze do firiem, ktoré nikdy nič nevyrábali, ale ponúkali svoje cez počítače pripojené na internet. Nevšímali si pritom výsledky virtuálnych akcioviek, ale vyhliadky rýchlo rastúceho sektora ako takého. Bublina spľasla radikálnym výpredajom akcií v apríli 2000. V zlatej dekáde boli adresy na ulici Sand Hill Road najdrahšími na celom svete.
Legenda pokračuje
Dnes majú prístup k internetu takmer tri štvrtiny amerických domácností, väčšinou ide o širokopásmové, teda rýchlostné pripojenie. Podľa výskumu ho najviac využívajú mladí ľudia vo veku do 29 rokov, až 93 percent je pravidelne on-line. Okrem získavania aktuálnych informácií a využívania priameho spojenia cez Skype či e-mail je to aj vystavovanie videí na server YouTube alebo žitie virtuálnych životov na Second Life.
Internet sa však stal čoraz dôležitejší na vybavovanie obchodov, nakupovanie, platenie účtov cez elektronické bankovníctvo. Podľa výskumnej organizácie comScore napríklad Američania nechali tento rok za obchody cez sieť 200 miliárd dolárov (v prepočte 4 642 Sk), o 20 percent viac ako vlani. Asi tretina takýchto kupujúcich využíva internet na nakupovanie leteniek či zájazdov, platenie za hotely a podobne. V USA je aj najviac providerov ponúkajúcich pripojenie na internet - až 7-tisíc, pričom cena je dostupná, okolo 30 až 40 dolárov mesačne.
Z európskych krajín je internet najobľúbenejším v škandinávskych krajinách. K absolútnej špičke patrí najmä Švédsko, kde obyvatelia vybavujú väčšinu úradných vecí cez internet. Hoci podľa úradov nepribúdajú tak razantne noví používatelia, podiel internetových surfistov vo veku 16 až 74 rokov je stále vysoký - 80 percent. Elektronické nákupy využíva 40 percent Švédov.
Naopak, internetovú horúčku zažívajú na východe - v ázijských krajinách. Japonsko, Hongkong, Južná Kórea a Taiwan v počte pripojených obyvateľov vedú, rovnako ako v rýchlosti a pohodlí pripojenia. V Južnej Kórei má možnosť pripojenia na internet až 70 percent obyvateľov. Na Kórejčanov sa však doťahuje Čína, ktorá mala minulý rok 137 miliónov používateľov, čo je asi desať percent obyvateľov. Podobne je to v Mongolsku. Internet využívajú viac ako dve pätiny Slovákov, a to predovšetkým v práci a škole.