Podnik, ktorý zmenil Košice i Slovensko

Najprv hutný kombinát Huko, neskôr Východoslovenské železiarne VSŽ, dnes U.S. Steel Košice. Na budúci rok uplynie päťdesiat rokov od vzniku jedného z najväčších priemyselných komplexov Slovenska. Jeho história bola za socializmu i po ňon neoddeliteľne spätá s vrcholnou politikou tak, ako bola kľúčovou pre socialistickú industrializáciu, ale i rozvoj a súčasnú tvár východoslovenskej metropoly.
Košické železiarne sa stali počas polstoročia výkladnou skriňou spriemyselňovania krajiny, etalónom kontroverznej privatizácie, ukážkou prerastenia ekonomických i politických záujmov, ale i príkladom nevyhnutnosti odstrihnutia takéhoto megapodniku od domácich vplyvov. Rozhodnutie postaviť hutnícky kombinát sa opieralo o politické závery zjazdu Komunistickej strany Československa z roku 1958.
"Musíme zabezpečiť zvýšenie výroby ocele do roku 1965 na 9,7 milióna ton dostavbou a rekonštrukciou niektorých hutníckych kapacít a najmä výstavbou nového veľkého kombinátu na Slovensku, vybaveného valcovňou širokých pásov,“ uvádza sa v dobových straníckych materiáloch.

Chýbali plechy
Malo to svoje prozaické sociálno-ekonomické pozadie. Bolo treba pozdvihnúť rozvoj zaostalého východu, ale najmä zabezpečiť domácu produkciu valcovaných materiálov, predovšetkým plechov, ktorých bol na trhu nedostatok. Pol milióna ton ročne sa ich dovážalo, pričom tuzemská výroba išla pre priemysel a na spotrebné materiály plechy chýbali. V obchodoch neboli práčky, chladničky, plynové spotrebiče, chýbal dokonca smaltovaný riad. Čoraz viac obalových plechov potreboval potravinársky priemysel a rozvíjajúca sa výroba automobilov, pre ktorú sa takmer všetok karosársky plech importoval. Ľudia reptali a stranícki funkcionári pochopili, že saturovanie domácej spotreby má aj vo "vyspelej socialistickej spoločnosti“ dôležitý politický rozmer.
Umiestnenie kombinátu bolo podmienené vzdialenosťou k ložiskám základných surovín, ktoré ležali na východ od československých hraníc. Bolo zrejmé, že to bude niekde na železničnej spojnici Ostravy ako zásobárne uhlia a ukrajinského Krivého Rogu s dostatkom železnej rudy i energetických surovín. V pôvodnom zozname bolo 19 východoslovenských lokalít od Lemešian cez Hanisku pri Prešove až po Trebišov, Michalovce a Vranov. Alternatívou bolo i umiestnenie železiarní k ukrajinskej hranici medzi Kráľovský Chlmec a Veľké Kapušany. Košice sa nakoniec ukázali na tejto trase najvýhodnejším miestom z hľadiska dopravných nákladov i dostatku pracovných síl. Výstavba na etapy
Národný podnik Východoslovenské železiarne Košice bol zriadený v apríli 1959. O dva mesiace neskôr získal projekt územné rozhodnutie. Rok predtým generálny projektant Hutný projekt Praha vypracoval prvý návrh zastavovacieho plánu železiarní. Ich projektová príprava i výstavba bola postupná a rozdelila sa na 42 samostatných stavieb na ploche takmer osemsto hektárov. Uskutočňovala sa aj s pomocou sovietskych špecialistov a podľa vzoru tamojších hutných kombinátov.
Za deň "narodenia“ železiarní je považovaný 4. január 1960. "Bol sychravý, zimný pondelok, deň ako každý iný. Ale aj historický. V ten pondelok sa na križovatke ciest medzi Šacou, Veľkou Idou a Bočiarom schádza asi dvestoštyridsať premrznutých ľudí na slávnostné začatie výstavby,“ spomína jeden z pamätníkov v stati. Tak sme začínali.
Už vo februári boli vo VSŽ, v skôr postavených objektoch zvarovne bývalého HUKA, vyrobené prvé rúry. O rok na to začala výrobu mostáreň. Postupne pribúdali ďalšie prevádzky a v roku 1965 bola zapálená prvá vysoká pec, spustená výroba v teplej valcovni i v koksovni, v kyslíkových konvertoroch sa začala taviť oceľ a postupne boli odovzdané ďalšie prevádzky pre uzavretý metalurgický cyklus. Železiarne prevzali úlohu hlavného dodávateľa karosárskych plechov a znižovali ich dovoz, ktorý ešte v roku 1973 tvoril viac ako polovicu spotreby domáceho automobilového priemyslu. O prudkom náraste výroby hovoria aj čísla. Kým v roku 1964 VSŽ vyprodukovali tovar za 325 miliónov korún československých, o dva roky to bolo už za dve a pol miliardy. Napriek celkovým odhadovaným investíciám v tejto fáze, ktoré prekročili 12,5 miliardy korún, sa pôvodný zámer vyrábať na sklonku 60. rokov asi štyri milióny ton ocele ročne nepodarilo splniť. Cesta k prosperite
Dynamický rast hospodárskych ukazovateľov podniku sa však v nasledujúcom období odrazil na jeho exportnej výkonnosti. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov vzrástol niekoľkonásobne takmer na dve a pol miliardy korún. Smeroval takmer rovnomerne, deliac sa na polovicu, do štyroch desiatok socialistických i kapitalistických štátov Európy, Afriky, Ázie a Ameriky. Výrobné požiadavky vytvárali medziročný prírastok okolo troch tisíc pracovných miest a v roku 1975 mali železiarne takmer 23-tisíc zamestnancov. VSŽ výrazne ovplyvnili Košice vo všetkých oblastiach. Najmä však v prírastku obyvateľstva, ktoré za tridsať rokov vzrástlo viac ako štvornásobne. Vplyv podniku sa odrazil na bytovej výstavbe, službách, zdravotnej starostlivosti, strednom i vysokom školstve, vede, výskume, športe a kultúre. Košice, ktoré sú dnes druhým najväčším a najrozvinutejším mestom Slovenska, by bez železiarní boli niekde úplne inde. S veľkou pravdepodobnosťou na úrovni iných, zaostávajúcich východoslovenských miest.